[[Image:Sun in X-Ray.png|right|thumb|left|Slnko v [[röntgenové žiarenie|rentgenovom spektre]]. Tmavé oblasti sú [[koronálna diera|koronálne diery]], svetlé škvrny sa nazývajú [[aktívna oblasť|aktívne oblasti]].]]
V [[17. storočie|17. storočí]] jezuita [[Christoph Scheiner]] zistil, že Slnko rotuje okolo svojej osi podobne ako Zem. Tento objav urobil na základe pozorovania slnečných škvŕn. Ďalší pokrok v približovaní sa ku skutočnej podstate Slnka urobili [[Keplerove zákony]] a [[Isaac Newton|Newtonov]] [[gravitačný zákon]]. Vďaka nim sa zistilo, že Slnko je veľmi hmotné a všetky telesá Slnečnej sústavy obiehajú okolo neho. Veľkosť a vzdialenosť Zeme od Slnka boli po prvýkrát pomerne presne určené v roku [[1672]] [[Giovanni Domenico Cassini|Giovannim Cassinim]] a [[John Flamsteed|Johnom Flamsteedom]]. V roku [[1814]] nemecký astronóm [[Joseph von Fraunhofer]] použil [[spektroskop]] pre analýzu slnečného svetla a zistil, že [[spektrum]] Slnka je prerušované tmavými absorpčnými čiarami. Tieto čiary boli pomenované [[Fraunhoferove čiary]] a zohrali veľkúvMACKO úlohuJE priFAKT poznávaníMUDRI chemickéhoCHLAPEChviezdpretože zloženiaSlnko je tiež len hviezda a poznávanie Slnka nám umožňuje poznať aj ostatné hviezdy a naopak, výskum hviezd pomôže prehĺbiť poznatky o Slnku. Príčina jeho žiarenia však ostávala dlho nejasná. Jedna [[hypotéza]] vyslovená škótskym inžinierom [[John James Waterston|Johnom Waterstonom]], hovorila, že vyžiarená energia pochádza z [[gravitačná kontrakcia|gravitačnej kontrakcie]] Slnka. Druhá hypotéza, ktorú predložil J. Mayer hovorila, že teplota Slnka je udržiavaná dopadmi [[meteorit]]ov na jeho povrch. Ďalším významným krokom v spoznávaní Slnka bol objav [[spektroskopia|spektroskopie]]. Vďaka nej bolo možné spoznať chemické zloženie Slnka. Ako ďalší možný zdroj energie Slnka sa začala pokladať [[jadrová reakcia]]. Formy jadrovej reakcie však mohli byť rôzne (fúzia, jadrový rozpad). Až v roku [[1938]] navrhol nemecký fyzik [[Hans Bethe]] jadrovú fúziu ako zdroj energie Slnka. Táto teória bola definitívne potvrdená až v roku [[2002]].
Druhá polovica [[19. storočie|19. storočia]] bola venovaná intenzívnemu štúdiu Slnka a hviezd, pretože Slnko je tiež len hviezda a poznávanie Slnka nám umožňuje poznať aj ostatné hviezdy a naopak, výskum hviezd pomôže prehĺbiť poznatky o Slnku. Príčina jeho žiarenia však ostávala dlho nejasná. Jedna [[hypotéza]] vyslovená škótskym inžinierom [[John James Waterston|Johnom Waterstonom]], hovorila, že vyžiarená energia pochádza z [[gravitačná kontrakcia|gravitačnej kontrakcie]] Slnka. Druhá hypotéza, ktorú predložil J. Mayer hovorila, že teplota Slnka je udržiavaná dopadmi [[meteorit]]ov na jeho povrch. Ďalším významným krokom v spoznávaní Slnka bol objav [[spektroskopia|spektroskopie]]. Vďaka nej bolo možné spoznať chemické zloženie Slnka. Ako ďalší možný zdroj energie Slnka sa začala pokladať [[jadrová reakcia]]. Formy jadrovej reakcie však mohli byť rôzne (fúzia, jadrový rozpad). Až v roku [[1938]] navrhol nemecký fyzik [[Hans Bethe]] jadrovú fúziu ako zdroj energie Slnka. Táto teória bola definitívne potvrdená až v roku [[2002]].
