Adela Burgundská: Rozdiel medzi revíziami

Po ovdovení ju markgróf [[Berengar z Ivrey]] (možno zodpovedný za Lotharovu vraždu) držal v zajatí na hrade [[Garda]], lebo ju chcel vydať za svojho syna Adalberta a dosiahnuť tak cez ňu talianskú kráľovskú korunu (podľa langobardskej právnej tradície mohla Adela designovať následníka). Kráľovná však s dcérou Emmou utiekla na hrad [[Canossa]] a požiadala o pomoc nemeckého kráľa [[Otto I. (SRR)|Otta I. Veľkého]], ktorý Berengara porazil a sám sa v roku [[951]] v [[Pavia|Pavii]] s Adelou oženil. Tento sobáš tak priniesol Ottovi právny nárok na talianskú korunu.

[[2. februára]] [[962]] bola Adela spolu s manželom v [[Rím]]e korunovaná na cisárovnu. V talianskej i ríšskej politike mala na manžela veľký vplyv a od jej doby dochádza tiež k nárastu intervencií rímskych kráľovien v kráľovských a cisárskych listinách. Sprevádzala manžela i na talianskych výpravach v rokoch [[961]] - [[965]] a [[966]] - [[972]].

Adela sa výrazne podieľala na výchove svojho syna [[Oto II. (SRR)|Otta II.]] a i v jeho dospelosti na neho mala veľký vplyv až do druhej polovicey 70. rokov, kedy bolo jej postavenie zatienené postavením Ottovej manželky [[Theophano]] a Adela sa vzdialila od cisárskeho dvora. V rokoch [[975]] - [[980]] sa zdržiavala prevažne v [[Taliansko|Taliansku]] a v [[Burgundsko|Burgundsku]]. Po synovej smrti v roku [[983]] jej spolu s jej nevestou Theophano a [[arcibiskup]]om Willigisom z [[Mainz]]u pripadlo poručníctvo nad maloletým dedičoem ríše [[Otto III. (SRR)|Otom III.]] Pre nezhody s Theophano síce nakrátko opäť opustila dvor, po jej smrti v roku [[991]] však znovu prevzala regentstvo. Po Ottovej plnoletosti v roku [[994]] sa znovu stiahla do ústrania a v posledných rokoch života žila v [[Rád svätého Benedikta|benediktínskom]] [[Kláštor Selz|kláštore Selz]], ktorý okolo roku [[991]] sama založila.