Kalmarská únia: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Escarbot (diskusia | príspevky)
d fix.
Riadok 3:
'''Kalmarská únia''' je označenie pre [[personálna únia|personálnu úniu]] [[Dánsko|dánskeho]], [[Nórsko|nórskeho]] a [[Švédsko|švédskeho]] kráľovstva v rokoch [[1397]] až [[1523]].
 
Kalmarská únia vznikla v roku [[1397]] rozhodnutím šľachtického snemu v juhošvédskom meste [[Kalmar (mesto)|Kalmar]], ktoré podnietila kráľovná [[Margaréta I. Dánska]]. Kráľovná, ktorá spojila vo svojich rukách vládu vo všetkých škandinávskych krajinách (súčasťou nórskeho kráľovstva bol [[Island]], švédskeho kráľovstva [[Fínsko]]), nemala legitímneho nástupcu, a preto adoptovala svojho synovca, pomoranského vojvodu [[Erik I.|Erika]]. Kalmarský snem ho uznal za svojho panovníka a dal korunovať za kráľa. Predpoklady pre zjednotenie škandinávskych krajín sa vytvorili v priebehu 14.storočia. Patrila medzi ne etnická a jazyková blízkosť obyvateľov, príbuzenské a majetkové vzťahy, ktorými sa prepojili šľachtické rody, ekonomické väzby, a v neposlednom rade snaha čeliť rastúcemu vplyvu hanzy. Okrem toho stavy dúfali, že personálna únia prispeje k zachovaniu ich privilégií, lebo panovník sa zaviaže zachovávať dovtedajšie zákony jednotlivých krajín.
 
Kalmarská únia existovala formálne do roku 1523, fakticky sa už v roku [[1448]] odtrhlo Švédsko. Švédi si zvolili vlastného panovníka [[Karol VIII. Knutsson|Karola VIII. Knutssona]], zatiaľ čo Nóri prijali dánskeho kráľa [[Kristián I.|Kristiána I. Oldenburského]]. Neskôr sa vytvorila vo Švédsku zvláštna situácia. Časť unionistickej šľachty síce uznala za svojho panovníka dánskeho a nórskeho kráľa [[Ján I.|Jána I.]], ale v kráľovstve fakticky vládli regenti z dynastie Sture, ktorí Jánovi permanentne bránili vo vstupe do krajiny. Kráľ sa márne snažil obnoviť Kalmarskú úniu. Za jeho nástupcu [[Kristián II.|Kristiána II.]] sa Švédsko definitívne osamostatnilo a Kalmarská únia sa rozpadla.