Svetlomet (automobil)

Svetlomet sa automobile v používa na osvetlenie vozovky počas noci, aby vodič videlna cestu. V niektorých krajinách je v zimnom období, alebo celoročne legislatívou vynútené svietenie aj počas dňa. Toto opatrenie zvyšuje bezpečnosť na ceste, keďže za niektorých okolností je svietiací automobil počas dňa viditeľný na väčšiu vzdialenosť, čo umožnuje napríklad bezpečnejšie predbiehanie. Na rozdiel od hľadacích svetlometov, ktoré slúžia na priamé osvetlenie vzdialených predmetov silným svetlom, sú svetlomety automobilu určené prevážne na osvetlenie vozovky a dopravných značiek pozdĺž cesty, preto svetlo vydávané svetlometmi nie je rovnobežné, ale sa láme tak, aby smerom do protismeru bolo vyžarované menšie množstvo svetla a miesta v okoli krajnice boli osvetlené čo najviac. Takéto usporiadanie svetlometov umožňuje jazdu bez nadmerného oslňovania vodičov v protismere a pritom dostatočne osvetľuje dopravné značky.

Konštrukcia svetlometov

Od počiatku výroby automobilov sa vystriedalo niekoľko rôznych spôsobov, ktorými sa docielil lom svetelných lúčov vytváraných parabolou. Spočiatku automobily nevyužívali žiadny spôsob lomu lúčov, ale zdroj svetla sa umiestnil mimo ohnisko a svetlomet bol namierený do zeme, čo spôsobilo osvetlenie vozovky. Tento systém bol však nedostatočný, preto sa pristúpilo k lomu svetla. To sa dosahovalo niekoľkými spôsobmi.

Lom svetla pomocou vrúbkovaného skla

Schéma svetlometu s vrúbkovaným sklom

Tento spôsob lomu svetla v automobilových svetlometoch je najstarší a využíval sa približne do 90. rokov 20. storočia. Pri tomto spôsobe sa využívali vzory vytvorené pomocou formy na vnútornej strane krycieho skla svetlometu. Tieto vzory boli asymetrické a usmerňovali svetlo tak, aby v protismere dochádzalo len k osvetľovaniu vozovky, zatiaľ co bližšia krajnica bola osvetlená do výšky.

Tento spôsob lomu svetla sa vyznačoval značnou výrobnou cenou svetlometov, pretože pre každý typ svetlometov museli byť vytvorené lisovacie formy na krycie sklá. Krycie sklo vďaka tomu malo vysokú hmotnosť, avšak výhodou bolo, že návrh svetlometu nebol extrémne komplikovaný. V dobe, keď boli nasadzované tieto typy svetlometov, boli štandardne používane ako svetelné zdroje buďto klasické vákuové žiarovky, alebo žiarovky plnené inerným plynom, tzv. halogénove žiarovky. Tieto produkovali okrem svetla aj veľké množstvo odpadového tepla, ktoré sa koncentrovalo na parabole a krycom skle, takže svetlomety bolo nutné ochladzovať jazdou. Aj napriek tomu teplo spôsobovalo degradáciu odrazového materiálu svetlometu.

Lom svetla vrúbkovanou parabolou

Schéma svetlometu s vrúbkovaným sklom

Svetlomety využívajúce vrúbkovanú parabolu sa niekedy nazývajú aj svetlomety s čírou optikou, aj keď toto označenie nie je jednoznačné. K tejto technológii výroby svetlometov sa prešlo spolu s nástupom výkonných počítačov, ktoré umožnili spočítať a navrhnúť komplikované povrchy. Pri tejto technológii sa nevytvára rovnobežný zväzok lúčov, ktorý sa následne láme, ale už samotná parabola je vytvorená kombináciou rôznych komplikovaných plôch a drážok, na ktorých sa vytvára nesúbežný prúd lúčov. Krycie sklo svetlometu v tomto prípade plní len funkciu krytu zabraňujúceho vstupu vody a nečistôť do priestoru svetlometu, čo umožňuje zmenšiť jeho hrúbku a dosiahnúť nižšej hmotnosti a teda i výrobných nákladov. V niektorých prípadoch je možné skonštruovať krytku svetlometu z plastických materiálov.