Slovenská liga v Amerike: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace
Bez shrnutí editace
Riadok 1:
Napísal KALTI
Podľa posledného sčítania ľudu (2001) žije v Slovenskej republike spolu 5 379 455 obyvateľov, z toho 4 614 854 (85,78%) slovenskej národnosti. Ako je tomu však v zahraničí? Pri zisťovaní tohto počtu, a teda i skutočného počtu slovenského obyvateľstva, nám môžu byť nápomocné len mnohokrát nespoľahlivé údaje zo sčítaní obyvateľstva jednotlivých štátov, alebo priamo informácie z krajanských spolkov.
 
Bezpochyby najväčší počet slovenského obyvateľstva sa nachádza v USA, kam sa dostal postupne v niekoľkých vlnách: ešte za Rakúsko-Uhorskej monarchie približne v rokoch 1860 – 1920, teda prevažne pred 1. svetovou vojnou. Práve vysťahovalci z tejto vlny mali značnú zásluhu na pozdvihnutí slovenského národa a prispeli k informovanosti sveta o podmienkach, v ktorých slovenský národ v uhorskom žalári trpel. Rovnako mali zásluhu i na osamostatnení Slovenska a jeho začlenení do 1. ČSR (čo bolo dobre myslené a i zmluvne podchytené, no čechoslovakisti na čele s tatíčkom Masarykom tieto zmluvy neváhali označiť za falzum).
 
Druhá vlna emigrácie nastala pred a počas hospodárskej krízy koncom 20. a začiatkom 30. rokov 20. storočia. Potom ešte po r. 1945, 1948 a 1968 došlo k vysťahovalectvu, najmä však z politických príčin. Samozrejme, vysťahovalci nemierili len do USA, ale i Kanady, no v menšom počte. A preto dnes môžeme na základe slovenských krajanských spolkov v Amerike skonštatovať, že v USA žije približne 1 880 000 slovenského obyvateľstva a v Kanade asi 54 000. V tomto počte ale nie sú zaznamenané prírastky z najnovšej vlny vysťahovalectva, ktorá Slovensko zasiahla v posledných rokoch. Prognóza do budúcnosti nevyzerá najlepšie - i keď jestvuje mnoho spolkov a organizácií, vydávajú sa periodiká, dokonca Slovenská komunita má vlastné chrámy a duchovných pastierov (na niektorých miestach), beztak už dochádza k zmiešaným manželstvám a tým i k asimilácii. Hoci mnohí mladí sa hlásia k svojim koreňom, mnohí už neovládajú ani slovenčinu a podliehajú duchu amerikanizácie a kozmopolitizmu.
 
Druhý najvyšší počet našich krajanov žije pochopiteľne v rôznych štátoch Európy - okolo 700 000. Časť ako emigranti a ich potomkovia, časť ako národnostné menšiny - dedičstvo Rakúsko-Uhorskej monarchie či Česko-Slovenskej republiky. Treba i skonštatovať, že v Európe došlo i k najmasovejšej asimilácii Slovenského obyvateľstva. Najviac našich krajanov v Európe žije zrejme v Českej republike - 180 000 – podľa sčítania z r. 2001, hoci ešte v roku 1991 ich tam žilo 300 000, teda i tu je zreteľný úbytok spôsobený asimiláciou, zžitím sa s tamojším obyvateľstvom, ale i vinou zmiešaných manželstiev, vplyvom ktorých dochádza k počešťovaniu. Treba podotknúť, že najmä po vysídlení sudetských Nemcov, bolo do českého pohraničia presídlené slovenské obyvateľstvo, najmä z Maďarska, Rumunska, Juhoslávie a Bulharska. Teraz je toto obyvateľstvo už v pokročilom štádiu asimilácie. Jediná slovenská škola fungujúca v Karvinej na Ostravsku, bola pred niekoľkými rokmi pre nedostatočnú kapacitnú využiteľnosť zavretá...
 
Najhoršia situácia je však v Maďarsku. V roku 1920 sa tam k slovenskej národnosti prihlásilo 141 918 obyvateľov. Vychádzajúc z praktík, ktoré Maďarsko počas sčítaní používalo a používa, neoficiálne dobové zdroje uvádzali až 400 000 obyvateľov hlásiacich sa k slovenskej národnosti. Na potvrdenie tohto údaju svedčí fakt, že ešte v roku 1946 Česko-Slovenská presídľovacia komisia zistila 473 556 obyvateľov hlásiacich sa k slovenskej národnosti, z ktorých bolo približne 80 000 presídlených v rokoch 1946 – 1948 na Slovensko. Paradoxne, práve tu sa z nich po 300 rokoch prežitých v maďarskom zajatí a 24 rokoch horthyovskej hrôzovlády, stali Maďari. V Maďarsku zostalo teda aj po roku 1948 približne 400 000 našich krajanov. Otrasná menšinová politika Maďarska, ktorú ale vydáva za vzor, mala za príčinu najmasovejšiu asimiláciu v novodobej histórii. Rovnako i macošský prístup vtedajšej našej komunistickej špičky pod pláštikom internacionalizmu.
 
To všetko malo za následok, že v sčítaní v r. 1990 sa k slovenskej národnosti prihlásilo len 12 745 osôb!!! Teda, v priebehu 42 rokov neuveriteľný úbytok až 96%-ný!!! To jednoznačne svedčí o tom, že hoci Maďarsko vyžaduje od okolitých štátov pre svoju menšinu nadpráva, v skutočnosti sa nikdy nevzdalo praktík pomaďarčovania a asimilácie nemaďarského obyvateľstva. Maďarsko je tak cintorínom národnostných menšín. Vznikom druhej Slovenskej republiky vzrástol záujem našich značne asimilovaných krajanov a v najnovšom sčítaní sa k slovenskej národnosti prihlásilo až 17 000 osôb. Nie je bez zaujímavosti, že sčítacie hárky sú formulované tak, aby bolo možné osobu priradiť k dvojitej, či až trojitej národnej identite. Odpovedá sa na otázky: Ku ktorej národnosti sa hlásite? Ku ktorým národnostiam a kultúrnym hodnotám a tradíciám sa viažete? Aký je váš materinský jazyk? Akým jazykom hovoríte zvyčajne v rodinnom kruhu a v priateľskej spoločnosti? To znamená, že ak sa i niekto hlási k slovenskej národnosti, ale doma, či medzi priateľmi používa maďarčinu, sčítací komisár ho už nemusí zaradiť k slovenskej národnosti, alebo s poznámkou, že sa síce hlási k slovenskej národnosti, no používa maďarčinu.
 
Podľa odhadu Slovenských krajanských spolkov v Maďarsku žije 120 000 osôb hlásiacich sa k slovenskej identite, dôkazom čoho mali byť voľby do slovenských menšinových samospráv, na ktorých sa dobrovoľne zúčastnilo vyše 150 000 obyvateľov. Napriek tomu, stav slovenskej menšiny je katastrofálny, príspevky zo štátneho rozpočtu na menšinovú kultúru a aktivity sú z roka na rok menšie (na rozdiel od Slovenska, ktoré maďarskú menšinu štedro dotuje vďaka účasti SMK vo vláde), školy pre slovenskú menšinu sa dajú zrátať na prstoch jednej ruky... A tak sme svedkami postupného pomaďarčovania zvyškov našich krajanov. Mladá generácia dnes už v prevažnej miere neovláda slovenčinu, hoci pri kontakte s nimi sa snažia dať najavo, že i oni patria k nášmu národu...
 
Ďalšia početná slovenská menšina žije v Srbsku, a to najmä vo Vojvodine, kde ich počet predstavuje okolo 70 000. Na Zakarpatsku, ktoré bolo súčasťou ČSR až do roku 1945, kedy ho Beneš odovzdal ZSSR, a v súčasnosti je pričlenené k Ukrajine, žije asi 17 000 osôb hlásiacich sa k slovenskej identite, slovenský pôvod má však až okolo 30 000 – 40 000 osôb. Títo majú možnosť navštevovať i slovenské školy. V Chorvátsku žije okolo 6 000 krajanov, v Rumunsku okolo 30 000, dochádza však k ich popoľšťovaniu (!!!). V týchto krajinách nie sú zvýšené snahy na asimiláciu našich krajanov, žijú však v značne zlých ekonomických podmienkach.
 
V Poľsku žije viac ako dvadsaťtisícová slovenská komunita, a to kompaktne najmä na nespravodlivo odňatých územiach Hornej Oravy a Horného Spiša, ktoré sa udialo v r. 1921. Tieto územia boli odvekou a nedeliteľnou súčasťou Slovenska, poľské obyvateľstvo tu nikdy nežilo. Toto územie však bolo obetované výmenou za časť sporného Tešínska. Odôvodňované to bolo tým, že na území Tešínska sa nachádza nerastné bohatstvo (uhlie), ktoré novovznikajúca Česko-slovenská republika bude potrebovať. Účet teda platilo Slovensko (rovnako, ako v prípade Zakarpatska) odtrhnutím týchto území a ich pričlenením k Poľsku. České zeme teda získali časť územia na náš úkor. Krajania tu žijúci boli od prvého dňa vystavení asimilácii, ktorá pokračuje dodnes. Absentuje slovenské školstvo, volania po slovenských bohoslužbách sú nevyslyšané, prístup poľských orgánov je ignorantský. Mladá generácia konštatuje fakt, že pochádza zo slovenského rodu, avšak označuje sa už za Poliakov. Jedinou svetlou stránkou pre našich krajanov bol ich návrat do vlasti v rokoch 1939 – 1945, kedy toto územie bolo spravodlivo vrátené Slovensku.
 
Na jednotlivých kontinentoch ešte žijú naši krajania v počte: Južná Amerika 57 000, Afrika 12 000, Austrália 20 000 a v Ázii okolo 18 000. Tým sa celkový počet príslušníkov slovenského národa odhaduje na viac ako 7 miliónov.
 
Ako teda vidno, takmer všade dochádza k postupnej asimilácií, a to najmä u našich najbližších susedov: Maďarsku, Poľsku, Českej republike... Je preto potrebné, aby vláda začala konať a nesprávala sa macošsky k našim krajanom, ktorí tvoria takmer tretinu nášho národa. Poznáme mnoho velikánov nášho exilu: J. C. Hronský, Dr. F. Šubík (Žarnov), ThDr. J. Tomko, ThDr. Bukovský, prof. M. Ďurica, prof. A. Hlinka, prof. F. Vnuk, prof. K. Sokol, JUDr. V. Fábry, JUDr. F. Ďurčanský, Dr. Š. Roman, gen. Ambruš, gen. Slezák, či potomkov slovenských rodín: Stan Mikita, J. Gajdušek, J. Mica, J. Cernan...
 
Dnes opäť dochádza k vysťahovalectvu najmä mladých ľudí. Najčastejšie príčiny sú ekonomické. Časť týchto ľudí tvrdí, že do zahraničia vycestúva len na určitú dobu, za prácou a podobne a deklaruje snahu vrátiť sa. No existuje i časť ľudí, ktorí sa na Slovensko už vrátiť nechcú a chcú ostať žiť v cudzom svete. Jedná sa najmä o kozmopolitov, ktorí sú žiaľ už úplne národne vykorenení. Akékoľvek presviedčanie, či snaha vzbudiť v týchto ľuďoch záujem o veci národné, je odsúdené na neúspech. Sú totiž produktmi doby, konzumistami, ich najvyššou životnou prioritou sú pominuteľné statky a ich hromadenie. Preto, nemá zmysel strácať čas s týmito jedincami, nepatriacimi už k nášmu národu, keďže sa od neho dištancujú. Treba sa venovať národne zmýšľajúcim ľuďom, ľuďom, ktorí sú znechutení dnešným konzumným globalizujúcim sa svetom, ľuďom, ktorým osud národa nie je ľahostajný a sú jeho hrdými príslušníkmi. Len takto spoločne sa bude dať pozorovať úpadok konzumistov až na samé dno. V mnohom dnešný svet pripomína obdobie tesne pred pádom Rímskej ríše. Poučme sa z toho a buďme pripravení, my predsa udržujeme plameň národa, ktorý sa rozhorí vo vatru, keď nadíde čas. My sme dnes tí, v ktorých národ žije, prežíva a bude žiť, tí ktorí ho formujú.
 
Nenazýval by som preto súčasných ekonomických migrantov vlastizradcami. Sú len produktmi doby. Tej doby, ktorej umieračik čoskoro zaznie a strhne so sebou všetkých jej vyznávačov. Náš národ potrebuje očistu. Čo z toho, že podľa vyššie uvedených údajov nás je viac ako 7 miliónov? Koľko z tohto počtu je vôbec národovcov (nacionalistov)? Koľko z tohto počtu vie o histórii svojho národa, o jeho osobnostiach, o jeho vývoji, kultúre? Zrejme veľmi málo a zrejme ich to ani nezaujíma, či netrápi. Nie je teda dôležitá kvantita, ale kvalita. Teda: nehromžime na všeobecný úpadok. V konečnom dôsledku môže pomôcť. Hlbšie ako na dno sa už spadnúť nedá. A každé zlo je na niečo dobré. Náš a nielen náš národ sa potrebuje očistiť, nabrať nový dych do pľúc, aby dokázal rozfúkať tlejúcu pahrebu, aby tá nanovo zahorela obleskujúcim ohňom...
Zakladateľ Slovenskej ligy v USA zomrel pred 75 rokmi