Julius Caesar: Rozdiel medzi revíziami

Odobraných 59 533 bajtov ,  pred 13 rokmi
presun na G.I.C.
(presun na G.I.C.)
{{iné významy2|vojvodcovi Rímskej ríše|autorovi počtárskych tabuliek|Julius Caesar (matematik)}}
 
{{Infobox Osobnosť
|Meno = Gaius Julius Caesar
|Portrét = Hw-caesar.jpg
|Popis = [[Staroveký Rím|rímsky]] vojvodca, politik a spisovateľ
|Veľkosť obrázka = 230px
|Dátum narodenia = [[13. júl]] [[100 pred Kr.]]
|Miesto narodenia = [[Rím]]
|Dátum úmrtia = [[15. marec]] [[44 pred Kr.]]
|Miesto úmrtia = [[Rím]]
}}
 
'''Gaius Iulius Caesar''', tiež '''Július Cézar''' (* [[13. júl]] [[100 pred Kr.]] – † [[15. marec]] [[44 pred Kr.]]) bol významný rímsky vojvodca a politik žijúci počas [[Neskorá rímska republika|Neskorej rímskej republiky]], autor niekoľkých literárnych diel, ktorý hral významnú úlohu v prechode [[Staroveký Rím|rímskeho štátu]] od republiky k cisárstvu.
 
Caesar bol všestrannou osobnosťou, ktorá vstúpila do rímskej i svetovej histórie vo viacerých súvislostiach. Na rímskej politickej scéne patril k stúpencom strany [[populári|populárov]], ktorí sa opierali o ľudovú podporu a tvorili protipól ku konzervatívnej aristokratickej strane [[optimát]]ov. Spolu s [[Marcus Licinius Crassus|Marcom Liciniom Crassom]] a [[Gnaeus Pompeius|Gnaeom Pompeiom]] uzatvoril tajnú dohodu, tzv. [[Prvý triumvirát]]. Triumvirom sa úspešne darilo ovládať politický život v Ríme po niekoľko rokov. Pokiaľ ide o jeho vojenské úspechy, Caesarovi sa podarilo rozšíriť rímsku moc do [[Galia|Galie]] (dnes časti Francúzska, Švajčiarska, Holandska a Nemecka) a viedol prvú inváziu Rimanov do [[Británia|Británie]] (55 pred Kr.). Po [[Marcus Licinius Crassus|Crassovej]] smrti (53 pred Kr.) a vyhranení vzťahov s [[Gnaeus Pompeius|Pomepiom]] roku 49 pred Kr. prekročil na čele armády rieku [[Rubikon]], označujúcu hranicu medzi provinciami a vlastnou Itáliou, čím rozpútal občiansku vojnu. Po víťazstve nad Pompeiovcami sa stal nespochybniteľným pánom Rímskej ríše. Tento krok zároveň znamenal začiatok konca [[Rímska republika|rímskej republiky]].
 
Po získaní vlády v štáte začal Gaius Iulius Caesar s rozsiahlymi reformami. Hoci odmietal pocty, aké boli neskôr pripisované [[rímsky cisár|rímskym cisárom]], nechal sa vyhlásiť za doživotného [[diktátor]]a (''dictator perpetuus''), čím porušil republikánsku tradíciu dočasne volených úradníkov a urobil významný krok smerom k cisárstvu. Jeho zámer sústrediť v svojich rukách všetku moc, ktorá bola dovtedy rozdelená medzi viacerých úradníkov s obmedzenými právomocami, viedla skupinu [[senátor]]ov vedených Caesarovým bývalým priateľom [[Marcus Iunius Brutus|Marcom Iuniom Brutom]] k tomu, že na neho spáchali roku 44 pred Kr. atentát. Caesarovi odporcovia verili, že diktátorova vražda bude viesť k obnoveniu [[republika|republiky]], politická a ekonomická situácia v ríši to ale už v tomto štádiu neumožňovala. Došlo k ďalším bojom medzi silnými jednotlivcami, ktoré predznamenali definitívne nastolenie [[autokracia|autokracie]], tentoraz v rukách [[Augustus|Gaia Octaviana]], Caesarovho adoptívneho dediča.
 
Tak významná historická osobnosť ako Iulius Caesar neunikla pozornosti veľkého počtu historikov. Informáciami o vojvodcovom živote sme preto aj dnes veľmi dobre zásobený. Veľkú časť Caesarovho života poznáme z jeho vlastných zápiskov (''commentarii''), ktoré vydával knižne. Ako ďalšie pramene slúžia diela jeho súčasníkov – korešpondencia a reči jeho politického protivníka [[Marcus Tullius Cicero|Marca Tullia Cicerona]], životopisné dielo ''Divus Iulius'' (Božský Iulius) od [[Suetonius|Suetonia]], Caesarov životopis od [[Plutarchos|Plutarcha]], historické dielo [[Gaius Sallustius Crispus|Sallustia]] a básne [[Gaius Valerius Catullus|Gaia Valeria Catulla]]. Caesarov život zaznamenali aj neskorší historici [[Appianos]], [[Cassius Dio]] a [[Strabón]].
 
== Život ==
=== Pôvod ===
Gaius Iulius Caesar bol potomok váženého [[patriciovia|patricijskeho]] rodu [[Iulius|Iuliovcov]] (''gens Iulia''), ktorí odvodzovali svoj pôvod od mýtického [[Iulus|Iula]], syna trójskeho hrdinu [[Aineias|Aineia]]. [[Cognomen]] '''Caesar''' malo podľa [[Plínius Starší|Plínia Staršieho]] pôvod v tom, že jeden z jeho predkov prišiel na svet [[cisársky rez|cisárskym rezom]] (''caesum'' znamená po latinsky vyrezaný)<ref>Plin. HN 7.7</ref>. Iné pramene uvádzajú ako možné vysvetlenie, že jeden z Caesarových predkov mal hustú šticu vlasov (latinsky ''caesaries''), že mal jasné šedé oči (latinsky ''oculis caesiis'') alebo, že v boji zabil slona ([[Maurovia|maursky]] ''caesai'')<ref>Hist. Aug. Aelius 2</ref>. Sám Caesar, ako sa zdá, sa prikláňal k poslednému výkladu, pretože vydával mince, na ktorých bol zobrazovaný slon.
 
Napriek starobylému vznešenému pôvodu bola caesarovská vetva rodu Iuliovcov chudobná ale za to politicky činná. Z jej radov pochádzali traja [[konzul]]aj keďi z rodu [[Scipio|Corneliov Scipionov]] napríklad pochádzalo minimálne 15 konzulo. Caesarov otec, ktorý sa volal tiež [[Gaius Iulius Caesar Starší|Gaius Iulius Caesar]], dosiahol hodnosť [[prétor]]a, druhý najvyšší stupeň úradnej kariéry ([[''cursus honorum'']]) a v tejto funkcii spravoval [[provincia|provinciu]] [[Asia]]. Vysokú funkciu v pohnutej dobe občianskych nepokojov získal možno vďaka svojmu vplyvnému švagrovi, manželovi svojej sestry Iulie, [[Gaius Marius|Gaiovi Mariovi]]. Caesarova matka Aurelia Cotta pochádzala z významnej rodiny [[Aurelius|Aureliovcov]] (''gens Aurelia'').
 
=== Detstvo a mladosť ===
[[Image:Sulla Glyptothek Munich 309.jpg|thumb|170px|[[Cornelius Sulla]]]]
O Caesarovom detstve nemáme žiadne dôveryhodné informácie. [[Suetonius|Suetoniov]] aj [[Plutarchos|Plutarchov]] životopis sa začína náhle v jeho mladíckom veku, ako keby úvodná časť v oboch prípadoch chýbala. Jeho vychovávateľom bol údajne [[Marcus Antonius Gnifo]]<ref>Suet. Gram. 7</ref>. Caesar mal dve sestry, obe menom Iulia.
 
V dobe Caesarovho detstva sa nachádzala [[rímska republika]] vo viacnásobnom ohrození. V [[Spojenecká vojna|Spojeneckej vojne]] (91-88 pred Kr.) sa proti Rímu postavili jeho italickí spojenci, ktorí žiadali rovnaké občianske práva, aké mali Rimania. Súčasne ohrozoval východné rímske provincie [[Pontos|pontský]] kráľ [[Mithridates]]. Samotný štát bol rozdelený medzi dve strany, [[optimát|optimátov]] a [[populári|populárov]], medzi ktorými dochádzalo ku krvavým potýčkam. Caesarov strýko [[Gaius Marius|Marius]], inak významný vojvodca, stál na čele ľudových populárov proti aristokratickým optimátom vedeným [[Cornelius Sulla|Corneliom Sullom]]. Keď Sulla získal hlavné velenie vo [[Vojna s Mithridatom|Prvej vojne s Mithridatom]] (88-84 pred Kr.), [[Gaius Marius|Marius]] na čele svojich oddaných légii vtrhol do [[Rím]]a a strhol na seba vládu. Ihneď sa začal mstiť na Sullových prívržencov a naopak pozdvihol k moci vlastnú stranu, ku ktorej sa radila aj rodina Gaia Iulia Caesara. Mariova strana zostala v Ríme pri moci aj po smrti svojho vodcu roku 86 pred Kr.
 
Roku 85 pred Kr. náhle a bez zjavnej príčiny zahynul Caesarov otec, keď si jedného rána obúval <ref>Suet. Iul. 1, Plin. HN 7.54</ref>. Vo veku 16 rokov sa tak Caesar stal hlavou rodiny (''[[pater familias]]''). Nasledujúceho roku bol Gaiom Mariom vybraný do kňazského kolégia boha [[Jupiter (boh)|Iova]] ([[flamen|''flamen Dialis'']]) namiesto kandidáta, ktorého Marius odstránil v svojich čistkách<ref>Vell. Pat. 2.22</ref>. Kňazský úrad vyžadoval, aby bol Caesar ženatý s dievčaťom z [[patriciovia|patricijského]] rodu, preto zrušil zásnuby s Cossutiou, dievčaťom z bohatej jazdeckej rodiny, a oženil sa s Corneliou, dcérou významného Mariovho stúpenca [[Lucius Cornelius Cinna|Lucia Cornelia Cinnu]]<ref>Suet. Iul. 1, Plut. Caes. 1, Vell. Pat. 2.41</ref>.
 
[[Image:Young Folks' History of Rome illus206.png|thumb|left|150px|[[Gaius Marius]]]]
Ukončenie [[Vojna s Mithridatom|vojny s Mithridatom]] roku 84 pred Kr. na východe uvoľnilo [[Cornelius Sulla|Sullove]] vojenské sily pre boj s Mariovou stranou v Itálii. V [[bitka pri Collinskej bráne|bitke pri Collinskej bráne]] (82 pred Kr.) sa zmocnil Sulla vlády nad Rímom a vyhlásil sa za [[diktátor]]a na neobmedzenú dobu (pôvodne musel diktátor zložiť svoj úrad po šiestich mesiacoch). Nasledoval teror namierený proti Mariovcom. Dokonca ani sám [[Gaius Marius|Marius]] neunikol vyčíňaniu svojho protivníka: jeho telo bolo [[exhumácia|exhumované]] a hodené do [[Tiber]]a. Sulla začal vydávať [[proskripcie]] (''proscriptio''), zoznamy jeho politických odporcov, ktorých bolo beztrestné možné zabiť a zmocniť sa ich majetku. Gaius Iulius Caesar, Mariov synovec a Cinnov švagor, sa tiež ocitol medzi proskribovanými, bol pripravený o zdedený majetok a kňazskú hodnosť a musel na istú dobu utiecť z Ríma. Napriek nebezpečenstvu, ktoré mu tak hrozilo, sa odmietol rozviesť s Corneliou.
 
Na príhovor Caesarových vplyvných príbuzných z matkinej strany bolo umožnené Caesarovi vrátiť sa do [[Rím]]a. [[Cornelius Sulla|Sulla]] pri tejto príležitosti údajne vyhlásil, že vidí v mladom Caesarovi mnoho Mariov<ref>satis constat Sullam, cum deprecantibus amicissimis et ornatissimis uiris aliquamdiu denegasset atque illi pertinaciter contenderent, expugnatum tandem proclamasse siue diuinitus siue aliqua coniectura: uincerent ac sibi haberent, dum modo scirent eum, quem incolumem tanto opere cuperent, quandoque optimatium partibus, quas secum simul defendissent, exitio futurum; nam Caesari multos Marios inesse, Suet. Iul. 1</ref>.
 
=== Počiatky politickej a vojenskej kariéry ===
Po oslobodení od kňazských povinností, ktoré by Caesarovi zabraňovali vo vojenskej kariére, sa mladý Gaius Iulius, namiesto toho, aby sa vrátil do Ríma, pripojil k armáde a slúžil v provincii [[Asia]] pod velením [[Marcus Minucius Thermus|Marca Minucia Therma]] a v [[Kilikia|Kililii]] pod velením [[Servilius Isauricus|Servilia Isaurica]]. V boji sa mnohokrát vyznamenal a dokonca získal [[občianska koruna|občiansku korunu]] (''corona civica'') pri obliehaní [[Mytiléna|Mytilény]]. Pri poslaní získať na stranu Rimanov loďstvo [[Bytínia|bytínského]] kráľa [[Nikomedes|Nikomeda]] strávil na jeho dvore tak dlhú dobu, že sa rozšírila povesť o jeho milostnom vzťahu s kráľom, ktorá mu zostala do konca života<ref>Suet. Iul. 2, Plut. Caes. 2-3, Cass. Dio 43.20</ref>.
 
Po [[Cornelius Sulla|Sullovej]] smrti roku 78 pred Kr. sa konečne Caesar odvážil vrátiť do Ríma. Pretože mu bol jeho majetok odobratý v proskripciách, musel sa spokojiť so skromným domom na [[Subura|Subure]]<ref>Suet. Iul. 46</ref>, vo vykričanej štvrti rímskej mestskej chudoby. Caesar sa vrhol na právnickú kariéru a rýchlo si získal povesť vynikajúceho rečníka, ktorí viedol procesy proti bývalým správcom provincii obvineným z prekračovania právomocí a korupcie. Dokonca aj [[Marcus Tullius Cicero|Cicero]] ho chválil<ref>Suet. Iul. 55</ref>. Aby vylepšil svoje rečnícke schopnosti, roku 75 pred Kr. sa Caesar vydal na študijný pobyt na [[Rodos (ostrov)|Rodos]], kde pôsobil slávny učiteľ rétoriky a predstaviteľ [[aticizmus|aticistického štýlu]] [[Apollonios Molon]], mimo iné i učiteľ [[Marcus Tullius Cicero|Cicero]]na.
 
V tomto období, podľa [[Suetonius|Suetonia]] počas cesty na [[Rodos (ostrov)|Rodos]]<ref>Suet. Iul. 4</ref>, podľa [[Plutarchos|Plutarcha]] počas cesty ku kráľovi [[Nikomedes|Nikomedovi]]<ref>Plut. Caes. 1.8</ref>, zajali Caesara kilickí piráti a držali ho v zajatí na ostrove [[Farmacusa]] v súostroví [[Dodekany]]<ref>Plut. Caes. 1-2</ref>. Aj počas zajatia si udržiaval Caesar nad pirátmi psychickú prevahu. Cvičil sa v písaní reči a básní, ktoré prednášal pirátom, zúčastňoval sa na ich telesných cvičeniach a keď od neho žiadali výkupné 20 [[talent]]ov, vyhlásil, že má cenu 50. Žartom im hovoril, že ich všetkých dá povešať, akonáhle sa dostane z ich zajatia. Po tom, ako bolo výkupné za jeho osobu zaplatené, sa Caesar skutočne postaral o pochytanie pirátov a na vlastnú zodpovednosť ich dal do jedného ukrižovať.
 
Po návrate do Ríma Caesar zahájil tradičnú rímsku politickú kariéru (''[[cursus honorum]]'') tým, že prijal najnižší úrad vojenského [[tribún]]a. Záznamy o tom, ako sa zapojil do [[Spartakovo povstanie|Spartakovho povstania]] (73-71 pred Kr.), ktoré vypuklo v tejto dobe, chýbajú. Roku 70 pred Kr. bol zvolený za [[kvestor]]a v [[Hispánia|Hispánii]] na rok 69 pred Kr. V tom istom roku vystúpil verejne s pohrebnou rečou za svoju tetu Iuliu, vdovu po [[Gaius Marius|Gaiovi Mariovi]], a odvážil sa dokonca v jej pohrebnom sprievode vystaviť podobizne zosnulého vojvodcu, čo sa nikto neodvážil od Sullovej diktatúry. Počas roku 69 alebo 68 pred Kr. zomrela tiež jeho prvá manželka Cornelia pri pôrode ich spoločného dieťaťa.
 
S Caesarovou [[kvestor|kvestúrou]] v Hispánii sa spája historka, podľa ktorej v [[Gady|Gadach]] (dnes [[Cádiz]] v Španielsku), uvidel akúsi sochu [[Alexander Veľký|Alexandra Veľkého]]. Keď si uvedomil, že v 30 rokoch Alexander dobyl celý vtedy známy svet, povzdychol si, že on sám nič pozoruhodné zatiaľ nevykonal<ref>Suet. Iul. 7.1, Plut. Caes. 11.5-6, Cass. Dio 37.52.2</ref>.
 
V Ríme sa vrhol Caesar ešte usilovnejšej do politického života. Roku 67 pred Kr. sa opäť oženil, tentoraz so Sullovou vnučkou Pompeiou. O dva roky nato bol zvolený za [[edil]]a a obnovil Mariove [[triumf|triumfálne trofeje]]. Viedol tiež niekoľko procesov proti mužom, ktorí sa nezákonne obohatili pri Sullových [[proskripcie|proskripciach]], štedro míňal peniaze na verejné stavby a hry, čím si získal podporu ľudových más, hoci sa veľmi zadlžil (podľa [[Plutarchos|Plutarcha]] mal dlh 13 000 [[talent]]ov už pred nástupom do akejkoľvek verejnej funkcie<ref>Plut. Caes. 6.8</ref>). Svojimi politickými ťahmi sa Caesar prihlásil jasne k strane [[populári|populárov]], ktorá bola od nástupu Sullu k moci potlačovaná, ale s Caesarom na čele naberala druhý dych. V tejto dobe došlo aj k zblíženiu medzi Gaiom Iuliom Caesarom, [[Marcus Licinius Crassus|Marcom Liciniom Crassom]] a [[Gnaeus Pompeius|Gnaeom Pompeiom]], budúcimi triumvirmi. Bohatí Crassus čiastočne finančne podporoval Caesarovu napredujúcu kariéru.
 
Niektorí starovekí historici podozrievali Caesara, že už v tejto dobe sa zapojil do nevydareného pokusu o prevrat<ref>Plut. Caes. 6.6-7, Suet. Iul. 9</ref>.
 
=== Vzostup k moci ===
[[Image:Ct-viasacra1.jpg|thumb|330px|Pohľad na [[Via Sacra]] dnes]]
Roku 63 pred Kr. došlo k ďalšiemu významnému súdnemu procesu, v ktorom si získal Caesar obľubu verejnosti. Na jeho popud obvinil [[tribún]] [[Titus Labienus]] senátora [[Gaius Rabirius|Gaia Rabiria]], patriaceho k optimátom, z politickej vraždy [[tribún]]a [[Lucius Appuleius Saturninus|Lucia Appuleia Saturnina]], ku ktorej malo dojsť pred 37 rokmi. Caesar bol jedným z dvoch sudcov, ktorí prípad vyšetrovali. Rabiria obhajovali dvaja najvýznačnejší právnici tej doby, [[Marcus Tullius Cicero]] aj [[Quintus Horentsius Hortalus]]. Napriek tomu bol uznaný vinným z vlastizrady (''perduellio''). Rabirius unikol odsúdeniu, keď sa odvolal a jeho proces nebol obnovený, ale Caesar si získal v Labienovi dôležitého spojenca v svojom nasledujúcom vzostupe.
 
Toho istého roku sa uchádzal vo voľbách Iulius Caesar o post najvyššieho kňaza (''[[pontifex maximus]]''). Jeho protivníci boli dvaja významní [[optimát]]i a bývalí [[konzul]]i, muži omnoho starší a politicky skúsenejší ako Caesar, [[Quintus Lutatius Catulus]] a [[Publius Servilius Vatia Isauricus]]. Vo volebnom boji figurovali obvinenia z podplácania na všetkých stranách. Caesar vraj v deň volieb povedal svojej matke, že sa buď vráti ako víťaz alebo sa vôbec nevráti, pretože mu hrozilo vyhnanstvo za obrovské dlžoby, do ktorých sa dostal, aby mohol zaplatiť svoju politickú kampaň<ref>Suet. Iul. 13, Plut. Caes. 7.3-4</ref>. Caesar kňazskú hodnosť získal a spolu s ňou i sídlo na [[Via Sacra]].
 
Roku 63 pred Kr. došlo ešte k jednej významnej udalosti, a to ku [[Catilinovo sprisahanie|Catilinovmu sprisahaniu]]. [[Marcus Tullius Cicero|Marcovi Tulliovi Ciceronovi]], ktorý zastával toho roku úrad [[konzul]]a, sa podarilo sprisahanie odhaliť. Caesarov odporca [[Quintus Lutatius Catulus|Lutatius Catulus]] spolu s ďalšími ho obvinili z toho, že sa na pokuse o prevrat podieľal<ref>Sall. Cat. 49</ref>. Caesar sa tiež zapojil do debaty v senáte o tom, ako naložiť so sprisahancami. Zasadzoval sa proti trestu smrti, ktorý navrhovali [[Cicero]] a [[Marcus Porcius Cato Uticensis|Cato Mladší]], a namiesto neho navrhoval doživotné uväznenie. Nakoniec sa však senát priklonil k návrhu [[Marcus Porcius Cato Uticensis|Marca Porcia Catona]] a Catilinovci boli popravení. Keď nasledujúceho roku došlo k opätovnému vyšetrovaniu vo veci sprisahania, Caesar bol znova obvinený zo spoluúčasti. Šikovne sa mu podarilo z obvinenia vykĺznuť a namiesto seba dostať do väzenia tých, ktorí ho obviňovali<ref>Suet. Iul. 17</ref>.
 
Počas [[prétor|prétury]], ďalšieho kroku k najvyššiemu úradu konzula, roku 62 pred Kr. sa Caesar dostal do sporu so senátom nakloneným [[optimát]]om, keď podporoval vytrvalo legislatívu, ktorá mala pomôcť [[populári|populárom]]. Na čas mal pozastavený výkon funkcie, až kým vyvolanými demonštráciami ľudových más neprinútili senát zákaz odvolať. V tom istom čase bola v Caesarovom dome usporiadaná oslava na počesť bohyne [[Bona Dea]] (Dobrej bohyne). Na slávnosti nebolo dovolené zúčastniť sa žiadnemu mužovi, ale napriek tomu sa na ňu podarilo preniknúť [[Publius Clodius Pulcher|Publiovi Clodiovi Pulchrovi]], ktorý sa prestrojil za ženu, údajne kvôli milostnému pomeru s Caesarovou ženou Pompeiou. Po prichytení bol súdený, ale vďaka tučným úplatkom a zastrašovaniu zo strany Clodiovej vplyvnej rodiny bol oslobodený. Caesar proti nemu nevzniesol žiadne obvinenie, napriek tomu sa so svojou ženou rozviedol tvrdiac, že na ňu nemal padnúť ani tieň podozrenia<ref>Plut. Caes. 10.9, Cass. Dio 45.2</ref>.
 
Úrad [[proprétor]]a mal odslúžiť nasledujúceho roku (61 pred Kr.) Caesar v [[Hispánia|Zadnej Hispánii]] (''Hispania Ulterior''). Pred tým, ako mohol nastúpiť do funkcie však musel splatiť aspoň časť stále vysokých dlžôb. Obrátil sa preto na [[Marcus Licinius Crassus|Marca Licinia Crassa]], jedného z najbohatších mužov v Ríme, ktorý mu pomohol výmenou za politickú podporu proti [[Gnaeus Pompeius|Pompeiovi]]. V Hispánii Caesar porazil [[Callaicovia|Callaicov]] a [[Lusitani|Lusitanov]], získal si veľkú obľubu u svojho vojska a ukončil svoju propretúru s menšími s nižšími dlžobami a vyššou reputáciou.
 
Za víťazstvo nad hispánskymi Galmi mal Gaius Iulius nárok na [[triumf]], ale to by znamenalo, že by sa zdržal za hradbami mesta až do tejto slávnosti a nemohol sa zúčastniť volieb do úradu [[konzul]]a. Požiadal senát, aby sa mohol zúčastniť volieb v neprítomnosti (''in absentia''), ale jeho veľký politický protivník, [[Marcus Porcius Cato Uticensis|Marcus Porcius Cato Mladší]], sa postaral o to, že návrh neprešiel. Pri rozhodovaní medzi triumfom a volebným bojom sa rozhodol Caesar pre kandidatúru do úradu [[konzul]]a.
 
Spolu s ním sa o túto funkciu uchádzali [[Marcus Calpurnius Bibulus]], s ktorým zastával Caesar úrad [[edil]]a, a [[Lucius Lucceius]]. Politický boj nebol o nič čistejší ako ktorýkoľvek predošlý. Caesar si dokázal sľubmi získať na svoju stranu [[Cicero]]na a dohodol sa s bohatým Lucceiom, že si konzulát rozdelia. [[Optimát]]i naopak podporovali [[Marcus Calpurnius Bibulus|Bibula]] a dokonca aj [[Marcus Porcius Cato Uticensis|Cato]], ktorý sa preslávil svojou bezúhonnosťou, sa znížil ku korupcii, aby sa postaral o jeho podporu. Ako konzuli na rok 59 pred Kr. boli nakoniec zvolení Marcus Calpurnius Bibulus a Gaius Iulius Caesar.
 
=== [[Prvý triumvirát]] ===
 
V tomto období boli traja najmocnejší muži v štáte [[Marcus Licinius Crassus]], ktorého politická sila spočívala v obrovskom bohatstve a podpore jazdeckého stavu, [[Gnaeus Pompeius]], ktorý si získal slávu ako vojvodca ešte za Sullovho režimu a mal podporu armády, a Gaius Caesar, ktorý dokázal zmobilizovať dav na svoju podporu. Vzťahy medzi Pompeiom a Crassom neboli dobré odkedy zdieľali konzulát roku 70 pred Kr., ale Caesarovi sa podarilo ich dočasne uzmieriť, keď im navrhol spoločnú dohodu. Tajný dohovor spečatili roku 60 pred Kr. manželstvom medzi Pompeiom a Caesarovou dcérou z prvého manželstva Iuliou (Pompeius mal v tejto dobe 50 a Iulia 14 rokov). Caesar si na oplátku vzal Calpurniu, dcéru [[Lucius Calpurnius Piso Caesoninus|Lucia Calpurnia Pisona Caesonina]], ktorý sa stal konzulom nasledujúceho roku.
 
Caesarovi v pozícii konzula sa podarilo s podporou triumvirov presadiť niektoré zákony, ktorým si naklonil verejnú mienku a oslabil moc optimátov. Pri rokovaní o zákone, ktorý mal prerozdeliť štátnu pôdu bezzemkom, sa Caesarov spolukonzul Bibulus pokúsil legislatívny proces všetkými možnými spôsobmi zastaviť. Pompeius, ktorý mal záujem o presadenie zákona, aby mohol odmeniť svoje vojsko prídelmi pôdy, obsadil Rím lojálnymi veteránmi a došlo k zastrašovaniu. Bibulus sa zo strachu o vlastný život utiahol do svojho domu, odkiaľ nevychádzal až do konca svojho funkčného obdobia<ref>Plut. Caes. 14.9</ref>. Caesar po tejto udalosti jednal ako konzul úplne samostatne, takže sa satirici o tomto roku vyjadrovali ako o konzuláte Iulia a Caesara.
 
Caesar sa tiež postaral o zákon, ktorý nútil vydávať senát verejné správy o svojich rokovaniach. Senátori tak museli brať ohľad na verejnú mienku, ktorá bola pod Caesarovým vplyvom.
 
=== Galská vojna (58-52 pred Kr.) ===
[[Image:REmpire-Gallia.png|thumb|200px|Galia]]
Po zložení konzulského úradu mala byť senátom pridelená Caesarovi [[provincia]], ktorú by ako [[prokonzul]] spravoval nasledujúci rok (58 pred Kr.). Senát zamýšľal Caesarovi prideliť málo významnú provinciu, kde by bolo možné ho kontrolovať, ale jeho tajní spoločníci, [[Marcus Licinius Crassus|Crassus]] a [[Gnaeus Pompeius|Pompeius]], sa postarali o to, aby získal [[Predalpská Galia|Predalpskú]] a neskôr i [[Zaalpská Galia|Zaalpskú Galiu]] (''Galia Cisalpina'' a ''Galia Transalpina'' tiež nazývaná ''Galia Narbonensis'') a [[Ilyria|Ilýriu]] (''Illyricum''), čím dostal zároveň velenie nad štyrmi légiami. Triumvirovia mu tiež vymohli, aby namiesto zvyčajného roku smel v úrade prokonzula zotrvať päť rokov, počas ktorých mal zaručenú politickú imunitu. Správa provincie poskytovala Caesarovi vítanú príležitosť ako splatiť dlžoby, a to vymáhaním nehoráznych poplatkov od tamojšieho obyvateľstva rovnako ako vojenskými výpravami.
 
Zaalpská Galia ležiaca na území dnešného južného Francúzska ([[Provensalsko]]) hraničila v Caesarovej dobe na severe s dovtedy nepokorenou [[Kelti|keltskou]] [[Galia|Galiou]]. Galovia boli známi svojou bojovnosťou a bohatstvom, rovnako tiež ale aj svojou nejednotnosťou a politickou nestálosťou. Caesar sa rozhodol tieto faktory využiť a Galiu, ktorá sľubovala obrovskú vojnovú korisť a vojvodcovskú slávu, podrobiť. Zámienkou sa mu stali dve udalosti: masová migrácia kmeňa [[Helvéti|Helvétov]], ktorí údajne mali v úmysle ohroziť rímsku provinciu, a žiadosť o pomoc vyslaná k Caesarovi od spriateleného kmeňa [[Heduovia|Heduov]], ktorých utláčali ich galskí sokovia [[Arverni]] a nimi na pomoc zavolaní germánski [[Suebi]] spoza [[Rýn]]u.
 
Caesar sa obrátil najprv proti [[Helvéti|Helvétom]] vedeným náčelníkom [[Orgetorix|Orgetorigom]]. V niekoľkých bitkách sa mu podarilo národ Helvétov zmasakrovať (z pôvodných 300 000-400 000 Helvétov ich po jeho ťažení zostalo približne 100 000). V tom istom roku (58 pred Kr.) podnikol výpad proti [[Germáni|Germánom]] spoza Rýnu, ktorí sa usadili v Galii. Pôvodne si ich Galovia najali ako žoldnierov vo vzájomných konfliktoch, ale táto vojenská sila sa im začala vymykať spod kontroly. Germánsky náčelník [[Ariovistus]] sa vyhlásil za kráľa germánskeho národa [[Suebi|Suebov]], privlastnil si územie niektorých galských kmeňov a zaistil si ich podriadenosť veľkým množstvom rukojemníkov. Na spoločné želanie Galov sa Caesar pokúsil presvedčiť Ariovista, aby sa stiahol nazad za Rýn, vyjednávaním. Keď neuspel, na Suebov zaútočil. Porazil ich v [[bitka pri Vosges|bitke pri Vosges]] (58 pred Kr.) a rozbil ich vojenskú moc v Galii.
 
[[Image:Siege-alesia-vercingetorix-jules-cesar.jpg|thumb|left|400px|[[Vercingetorix]] skladá zbrane pred Caesarom]]
V nasledujúcich rokoch podnikol Caesar ďalšie vojenské výpravy na územie [[Belgovia|Belgov]], [[Veneti|Venetov]] a [[Aquitani|Aquitanov]] (v posledných dvoch ťaženiach hral významnú úlohu Crassov syn [[Publius Crassus]]). Roku 55 pred Kr. odrazili rímske légie vpád germánskych [[Tencteri|Tencterov]] a [[Usipeti|Usipetov]] spoza Rýnu do Galie. Caesar dal príkaz postaviť most cez rieku, vstúpil s armádou do dosiaľ nezmapovaných končín [[Germánia|Germánie]], ale po 18 dňoch sa bez väčších úspechov stiahol a most nechal zboriť. V tom istom roku sa pokúsil o vylodenie v [[Británia|Británii]], ktoré po stroskotaní veľkej časti loďstva musel opakovať nasledujúceho roku (54 pred Kr.). Rovnako ako v prípade Germánie, Caesar si dokázala podrobiť britské kmene iba krátkodobo a rýchlo sa z ostrova stiahol.
 
Caesarovo ťaženie v Galii vyvolávalo kontroverznú reakcie už i jeho súčasníkov, obzvlášť u jeho politických odporcov, ktorí videli v Galskej vojne spôsob, ktorým sa chcel Caesar obohatiť, pripútať k sebe veľký počet vojakov a získať si vojenskú slávu a verejnú popularitu. Vpád do [[Germánia|Germánie]] aj do [[Británie|Británie]], ktoré nemali väčší politický ani ekonomický význam, mal skôr ohúriť Rimanov a ukázať im Caesarove vojvodcovské schopnosti než podrobiť si barbarské národy. Aj víťazstvá v Galii boli len krátkodobé. Ešte počas zimy rokov 54-53 pred Kr. vypuklo v severovýchodnej Galii povstanie vedené náčelníkom kmeňa [[Εburni|Eburonov]], [[Ambiorix|Ambiorigom]], ktoré ukázalo, aká slabá je rímska moc v [[Galia|Galii]].
 
K významnejšej vzbure proti rímskej zvrchovanosti došlo roku 52 pred Kr., keď sa podarilo náčelníkovi [[Arverni|Arvernov]], [[Vercingetorix|Vercingetorigovi]], zjednotiť Galov v boji proti Rimanom. Vercingetorix si bol dobre vedomý rímskej prevahy v otvorenom poli a uchyľoval sa preto radšej k partizánskemu spôsobu boja. Dokázal Caesara poraziť v niekoľkých stretoch, z ktorých najväčší sa odohral pri hlavnom meste Arvernov, [[bitka pri Gregovii|Gregovii]]. Nakoniec sa Caesarovi podarilo Vercingetoriga uzamknúť v [[Alesia|Alesii]] a po dlhom obliehaní ho prinútiť ku kapitulácii. Po Vercingetorigovej porážke pokračovali menšie potýčky až do roku 51 pred Kr., ale [[Galia]] bola už v rímskych rukách. Vercingetorix bol odvedený ako zajatec do Ríma. Caesar ho nechal viesť v svojom [[triumf]]álnom sprievode roku 46 pred Kr. a popraviť.
 
V Caesarovom vojsku slúžilo viacero významných osobností. Jeho legátom vo funkcii proprétora bol jeho starý politický prívrženec [[Titus Labienus]]. Pod Caesarovým velením v Galii bojovali tiež dvaja Crassovi synovia, [[Marcus Crassus]] a [[Publius Crassus]], jeho príbuzný [[Lucius Iulius Caesar]], Ciceronov brat [[Quintus Tullius Cicero]], jeho budúci vrah [[Marcus Iunius Brutus]] a politický pokračovateľ [[Marcus Antonius]].
 
Celkový dôsledok Caesarovho ťaženia v [[Galia|Galii]] je dnes ťažké zhodnotiť. Jeho vlastné zápisky, ktoré mali slúžiť v prvom rade ako súčasť [[propaganda|propagandy]], sú značne prehnané. Podobnú neobjektívnosť možno pripísať i ďalším rímskym historikom. [[Plutarchos]] tvrdí, že Caesar počas Galskej vojny celkovo bojoval s 3 miliónmi mužov, z ktorých jeden milión v boji zahynul a ďalší bol zotročený. Rímska moc si podrobila údajne 300 kmeňov a zničila 800 miest<ref>Plut. Caes. 48</ref>. Niektorí moderní historici uvádzajú, že napríklad v prípade [[Helvéti|Helvétov]] sa rímska armáda stretla len s asi 16-40 000 mužmi z celkového počtu 100-160 000 Galov<ref>H. Delbrück Geschichte der Kriegskunst im Rahmen der politischen Geschichte, Vol. 1, 1900, pp. 428 and 459f.</ref>.
 
==== Triumvirát počas Galskej vojny ====
Na jar roku 56 pred Kr. sa stretli triumvirovia v [[Luca|Luce]] (dnes [[Lucca]]) v [[Predalpská Galia|Predalpskej Galii]]. Caesar, Pompeius a Crassus obnovili svoju tajnú dohodu. Pompeius a Crassus mali zastávať nasledujúceho roku konzulát, pričom Caesarovi bola potvrdená správa doterajších území. Po svojom konzuláte mal Crassus dostať ako provinciu [[Sýria|Sýriu]] a Pompeius dve provincie v [[Hispánia|Hispánii]].
 
Kým Caesar bojoval v [[Británia|Británii]], jeho dcéra Iulia, vydaná za [[Gnaeus Pompeius|Pompeia]], zomrela pri pôrode. Caesar ponúkol Pompeiovi namiesto nej svoju praneter [[Octavia Minor|Octaviu]], vtedy manželku [[Gaius Marcellus|Gaia Marcella]]. Pompeius túto ponuku odmietol. Neskôr si vzal za manželku Corneliu, dcéru Caesarovho politického oponenta [[Quintus Metellus Scipio|Quinta Metella Scipiona]]. Toto gesto naznačilo, že triumvirát sa rozpadá.
 
=== Občianska vojna ===
{{Hlavný článok|Caesarova občianska vojna}}
[[Image:RSC 0022.jpg|thumb|left|220px|Caesarov denarius]]
Triumvirát sa s plnou platnosťou rozpadol roku 53 pred Kr., po smrti [[Marcus Licinius Crassus|Marca Licinia Crassa]] v [[bitka pri Carrhae|bitke pri Karrhách]] počas jeho východného ťaženia proti [[Partská ríša|Partom]]. Zdrvujúca porážka rímskeho vojska a smrť jedného z najmocnejších mužov Ríma spôsobila v [[Itália|Itálii]] zmätok. V krízovej situácii sa [[Gnaeus Pompeius|Pompeius]], ktorý teraz, keď bol Crassus mŕtvy a Caesar sa zaoberal nepokojmi v Galii, ovládol senát, nechal samotný zvoliť za [[konzul]]a. Akonáhle sa situácia v Ríme upokojila, pribral si za spolukonzula svojho prívrženca a zaťa [[Quintus Metellus Scipio|Quinta Metella Scipiona]]. Prostredníctvom senátu Pompeius žiadal, aby Caesar, ktorému končilo jeho [[prokonzul]]ské obdobie v [[Galia|Galii]], rozpustil svoje vojsko a vrátil sa do Ríma. Navyše mu bolo zakázané uchádzať sa v neprítomnosti o druhý konzulát, ktorý by mu poskytol politickú imunitu. Bolo jasné, že pokiaľ by sa bez vojska Caesar vrátil do Ríma, čakal by ho proces, v ktorom by ho Pompeius zničil.
 
Caesar spočiatku diplomaticky vyčkával v svojich provinciách. V Ríme [[tribún ľudu|tribúni ľudu]], [[Marcus Antonius]] a [[Quintus Cassius Longinus]], ktorí stáli na Caesarovej strane, nariadenia senátu namierené proti Caesarovi vetovali, ale ich [[veto]] senát ignoroval. Nakoniec z obavy o svoju bezpečnosť radšej utiekli do Galie za Caesarom. Dňa 10. januára 49 pred Kr. Gaius Iulius Caesar na čele jednej svojej [[légia|légie]] prekročil rieku [[Rubikon]], označujúcu hranicu Itálie, čím rozpútal občiansku vojnu. Caesar pri tom údajne vyslovil slová z divadelnej hry gréckeho dramatika [[Menandros|Menandra]]: ''„[[Alea iacta est]]“'' (Kocky sú hodené).
 
[[Image:Hw-pompey.jpg|thumb|200px|[[Gnaeus Pompeius]]]]
Zvesť o tom, že Caesar tiahne na čele svojho vojska na Rím a že sa mestá v severnej Itálii jedno po druhom pred ním vzdávajú sa doniesla k [[Gnaeus Pompeius|Pompeiovi]] a [[senát]]u. Nikto presne nevedel, s akým veľkým vojskom Caesar postupuje na juh. Pompeiove vlastné vojenské sily boli viazané v [[Hispánia|Hispánii]], kde predtým slúžil v úrade [[prokonzul]]a, preto sa rozhodol z Ríma pred svojim protivníkom ustúpiť do východných provincii a tu postaviť armádu, s ktorou by mu mohol čeliť. Z Ríma spolu s ním utiekli aj [[optimát|optimáti]]. Po vstupe do Ríma Caesar pokračoval v prenasledovaní Pompeiovcov smerom k [[Brundisium|Brundisiu]], kde dúfal, že zadrží svojho súpera skôr, než bude môcť vyplávať na východ. Pompeiovi sa podarilo uniknúť.
 
V ďalšej fáze občianskej vojny Caesar zamieril na západ, do Hispánie, kde sa rozhodol zničiť vojenské jednotky oddané Pompeiovi. Ochranu Itálie zveril svojmu tribúnovi, [[Marcus Antonius|Marcovi Antoniovi]]. V rekordnom čase 27 dní sa dostal do hispánskych provincii, pričom pripojil k svojmu vojsku légie zdržiavajúce sa v [[Galia|Galii]], a porazil Pompeiových veliteľov.
 
Nakoniec sa Iulius Caesar obrátil na východ, kde zatiaľ [[Gnaeus Pompeius|Pompeius]] zbieral sily na protiútok. K prvému stretu došlo 10. júla 48 pred Kr. pri [[Dyrrhachium|Dyrrhachiu]] (dnes [[Drač]] v [[Albánsko|Albánsku]]), kde Caesar len tak-tak vyviazol z katastrofálnej porážky. Rozhodujúca bitka sa odohrala 9. augusta 48 pred Kr. pri [[bitka pri Farsale|Farsale]], v ktorej zvíťazil Caesar napriek Pompeiovej takmer dvojnásobnej prevahe. Caesar sa po svojom víťazstve vrátil do Itálie a bol zvolený za [[diktátor]]a. Len 11 dní nato túto funkciu zložil, aby prijal druhý konzulát spolu s [[Publius Servius Vatia|Publiom Serviliom Vatiom]]. Pompeius sa zatiaľ uchýlil do egyptskej [[Alexandria|Alexandrie]], kde bol 29. septembra 48 pred Kr. na príkaz kráľa [[Ptolemaios XIII. |Ptolemaia XIII.]] zavraždený.
 
==== Caesar a Kleopatra ====
Týmto sa Caesar zaplietol do občianskej vojny medzi [[Ptolemaios XIII.|Ptolemaiom XIII.]] a jeho spoluvládkyňou, sestrou a manželkou [[Kleopatra VII.|Kleopatrou VII.]] Caesar sa postavil na stranu Kleopatry. Roku 47 pred Kr. porazil v [[bitka na Níle|bitke na Níle]] Ptolemaiove vojsko a dosadil na [[Staroveký Egypt|egyptský]] trón ako jedinú vládkyňu Kleopatru. Milenecký vzťah, ktorý dvojica udržiavala až do Caesarovej smrti, vstúpil do legiend. Jeho skutočný rozmer a význam je však povážlivý. Roku 47 pred Kr. porodila Kleopatra Caesarovi syna, ktorý dostal meno [[Caesarion|Ptolemaios Caesar]] ale bol nazývaný Caesarion („Malý cézar“). Napriek tomu sa Caesar nerozviedol so svojou manželkou Calpurniou, s ktorou za 14 rokov nemal žiadne deti. Rímske zákony neumožňovali sobáš s osobou, ktorá neboli rímskym občanom, tak ako Kleopatra. Pri výbere dediča uprednostnil Caesar pred Kleopatriným synom svojho prasynovca Octaviana. Egyptská kráľovná niekoľkokrát navštívila [[Rím]] a bola možno prítomná v meste aj počas Caesarovej smrti.
 
==== Vojna s kráľom Farnakom a zničenie Pompeiovcov ====
Posledné roky vojny strávil Caesar prenasledovaním zbytku Pompeiových prívržencov. V severnej Afrike, kam sa utiekli dvaja významní členovia strany [[optimát]]ov, [[Marcus Porcius Cato Uticensis|Marcus Porcius Cato Mladší]] a [[Quintus Metellus Scipio]], a zbierali tu armádu, porazil senátorsku opozíciu roku 46 pred Kr. v [[Thapsus|bitke pri Thapse]]. Metellus bol zabitý priamo v boji, Cato spáchal samovraždu. Dvaja Pompeiovi synovia, [[Gnaeus Pompeius Mladší|Gnaeus Pompeius]] a [[Sextus Pompeius]], spolu s bývalým Caesarovým stúpencom [[Titus Labienus|Titom Labienom]] sa uchýlili zasa do Hispánie, kde ich odpor rozbil Caesar v [[bitka pri Munde|bitke pri Munde]] (dnes [[Montilla]]) roku 45 pred Kr.
 
V posledných rokoch občianskej vojny súčasne povstal proti rímskej moci na východe pontský kráľ [[Pharnakes|Farnakes II.]] Ešte roku 47 pred Kr. sa s ním Caesar rýchlo a definitívne vyrovnal v [[bitka pri Zele|bitke pri Zele]]. Pri tejto príležitosti poslal do Ríma krátku správu z bojiska: ''„Veni, vidi, vici“'' (Prišiel som, videl som, zvíťazil som).
 
=== Posledné roky Caesarovho života ===
[[Image:Cleopatra by William Wetmore Story 02.jpg|thumb|300px|Moderná podoba Kleopatry]]
Posledné štyri roky od porážky Pompeia pri Farsale do Caesarovej smrti vypĺňala neustávajúca Caesarova štátnická aktivita. Za tak krátke obdobie sa podarilo Caesarovi uskutočniť len malú časť z plánovaných reforiem ktoré mali pretransformovať republikánske zriadenie na [[autokracia|autokraciu]]. Časť caesarovského programu uviedol do praxe v pozmenenej podobe až jeho následník [[Augustus|Octavianus]].
 
Z Caesarových reforiem sa ako najtrvácnejšia ukázala reforma kalendára. Caesar zaviedol podľa [[egyptský kalendár|egyptského]] vzoru kalendárny rok s 365 dňami, ku ktorým bol každý štvrtý rok pridávaný jeden deň navyše. Tento tzv. [[juliánsky kalendár]] sa v Európe udržal až do úprav, ktoré zaviedol roku 1582 [[pápež]] [[Gregor XIII.]] Caesar tiež premenoval piaty mesiac rímskeho roku, [[Quintilis]], podľa seba na Julius (júl). Podľa tohto vzoru premenoval [[Augustus]] neskôr šiesty mesiac, [[Sextilis]], podľa svojho mena na Augustus (august).
 
K Caesarovým plánom patrili rozsiahle verejné projekty. K [[Forum Romanum|fóru]] nechal pristaviť časť, ktorá bola nazvaná Caesarovo fórum (''Forum Caesaris'') a kde sa nachádzal [[Chrám Venuše Rodičky]] (''Venus Genetrix''). V ďalších stavebných plánoch chcel Caesar rozšíriť prístav [[Ostia|Ostiu]], zregulovať toku [[Tiber]]u a rozšíriť rímsku cestnú sieť.
 
Caesar tiež plánoval niekoľko vojenských ťažení: proti [[Partská ríša|Partii]], [[Skýtia|Skýtii]], smerom na [[Kaukaz]] a do [[Germánia|Germánie]]. Žiadne z nich nestihol uskutočniť.
 
Veľká časť Caesarových reforiem bola orientovaná na tie vrstvy obyvateľstva, ktoré mu tradične prejavovali podporu. Rôznymi opatreniami udržiaval nízke ceny základných potravín a obmedzoval nákup iného ako štátneho obilia. Plánoval rozdelenie pôdy vyslúžilým vojakom a vytvorenie [[kolónia (osada)|kolónii]] veteránov v rôznych častiach rímskeho sveta. Udelil [[rímske občianstvo]] gréckym lekárom a [[filozof]]om pôsobiacim v Ríme. Svojich starých politických odporcov Caesar neproskriboval, ale ospravedlňoval, čím si medzi nimi získal aspoň čiastočnú podporu. Týmto spôsobom bol oslobodený napríklad aj [[Marcus Tullius Cicero]], ktorý počas občianskej vojny podporoval [[Gnaeus Pompeius|Pompeia]].
 
V septembri 45 pred Kr., po návrate z Hispánie, spísal Caesar svoju poslednú vôľu, v ktorej za svojho dediča ustanovil svojho prasynovca [[Augustus|Gaia Octaviana]]. Caesar tiež stanovil, že ak by Octavianus zomrel skôr ako on sám, mal byť jeho druhým dedičom [[Marcus Iunius Brutus]]<ref>Suet. Iul. 83.2, Plut. Caes. 64.1</ref>.
 
K Caesarovmu životu v posledných rokoch patrilo veľké množstvo pôct, ktoré mu udelil senát alebo si ich pririekol sám. V roku 46 pred Kr. nastúpil po tretí raz do úradu [[konzul]]a so spolukonzulom s [[Marcus Aemilius Lepidus|Marcom Aemiliom Lepidom]]. O rok nato nastúpil do tohto úradu po štvrtý ráz, tentoraz už bez kolegu. Senát mu pririekol aj čestný titul Otec vlasti (''Pater patriae'') a hodnosť [[prefekt]]a mravov (''praefectus morum''), ktorá mu na tri roky prepožičiavala úradnú moc [[cenzor]]a. Roku 45 pred Kr. bol zvolený za doživotného [[diktátor]]a (''dictator perpetuus''). Tento titul sa objavil aj na minciach s Caesarovou podobizňou razených toho roku. Napriek všetkej pompe, ktorú okolo seba Iulius Caesar cielene akumuloval, vyhlasoval o sebe, že nemá záujem o kráľovské pocty. Podľa [[Plutarchos|Plutarcha]] raz Caesar oznámil senátu, že považuje za vhodnejšie, aby boli jeho pocty umenšené skôr ako by mali byť ešte rozšírené, ale toto tvrdenie neskôr odvolal<ref>Plut. Caes. 60.4</ref>. Mnohí považovali jeho skromnosť len za šikovní populistický ťah<ref>Cas. Dio. 44.9.2</ref>.
 
Roku 46 pred Kr. tiež oslávil štvornásobný [[triumf]] – za víťazstvá v [[Galia|Galii]], Egypte, severnej Afrike a v boji proti [[Pharnakes|Farnakovi]]. Senát nariadil pri tejto príležitosti na jeho počesť päťdesiatdennú ďakovnú slávnosť a postavil jeho sochu medzi božských ochrancov Ríma. Veľkolepé hry boli usporiadané v Caesarovom mene aj na oslavu jeho víťazstva pri [[Munda|Munde]].
 
=== Zavraždenie ===
==== Senátorská opozícia ====
Pocty, ktoré na seba dokázala Caesar strhnúť, aj štedré narábanie so štátnymi financiami dali vzniknúť v [[senát]]e skrytej opozícii proti mocnému diktátorovi. Jej vodcom sa stal Caesarov blízky priateľ [[Marcus Iunius Brutus]] a jeho švagor [[Gaius Cassius Longinus]], tiež pôvodne Caesarov prívrženec. Sprisahanci si dali meno ''Liberatores''(Osloboditelia).
 
Podľa starovekých prameňov sa senát obával predovšetkým toho, že by sa Caesar mohol vyhlásiť za kráľa. [[Cassius Dio]] uvádza, že senátorov primälo k plánom na zavraždenie Caesara jeho neúcta voči ich stavu. Keď ho roku 44 pred Kr. navštívili v chráme [[Venuša (bohyňa)|Venuše]] Rodičky, aby mu oznámili pridelenie nových pôct, Caesar ich údajne prijal posediačky, čo bol najvyšší prejav neúcty. Túto historku zaznamenáva aj [[Suetonius]]<ref>Suet. Iul. 78</ref>. Navyše pridáva, že pri zhromaždení davu, ktorý prišiel privítať Caesara pri návrate do Ríma, ktosi umiestnil na jeho sochu [[vavrínový veniec]]. Tribúni [[Gaius Epidius Marcellus]] a [[Lucius Caesetius Flavius]] prikázali, aby bol veniec odstránený, pretože bol odznakom božských a kráľovských pôct. Caesar údajne nechal za tento incident pozastaviť výkon ich funkcie<ref>Suet. Iul. 79.1</ref>. Caesarovi životopisci spomínajú tiež, ako pri oslave sviatku [[Lupercalie|Lupercalii]] [[Marcus Antonius]], Caesarov kolega v konzulskej funkcii, niekoľkokrát vložil na Caesarovu hlavu korunu. Caesar si ju vždy zložil a nakoniec vyhlásil, že ju obetuje [[Jupiter (boh)|Jovovi]]<ref>Suet. Iul. 79.2-3, Vel. Pat. 56.4, Cas. Dio 44.11.2-3</ref> (podľa niektorých historikov malo ísť o vopred dohodnuté gesto predstieranej skromnosti, ktoré malo Caesarovi nakloniť senát). U [[Suetonius|Seutonia]] sa tiež objavuje zmienka o tom, ako senátor [[Lucius Cotta]] navrhol, aby bol Caesarovi pridelený titul kráľ, pretože v [[sibylské knihy|sibylských knihách]] sa uvádzalo, že iba kráľ môže dobyť [[Partská ríša|Partiu]]<ref>Suet. Iul. 79.3, Cas. Dio 44.15.3-4</ref>.Objavili sa dokonca povesti, podľa ktorých chcel Caesar preniesť hlavné mesto ríše z [[Rím]]a do [[Alexandria|Alexandrie]] a urobiť z nej [[orientálna despocia|orientálnu despociu]] po vzore východných vládcov.
 
==== Vražda v senáte ====
[[Image:Cesar-sa mort.jpg|thumb|left|450px|Zavraždenie Caesara]]
Na marcové [[rímsky kalendár|Idy]] (deň, ktorý pripadal na 15. marca) roku 44 pred Kr. zavolala skupina senátorov Caesara na [[Forum Romanum|fórum]], aby mu mohla byť prednesená petícia, v ktorej ho senát žiadal o navrátenie moci. [[Marcus Antonius]], ktorý sa dozvedel o sprisahaní večer predtým od jedného z Osloboditeľov menom [[Servilius Casca]], sa pokúsil Caesara zastihnúť a zadržať pri schodisku vedúcom na fórum. Sprisahanci ale zastihli Caesara na ceste ešte pri [[Pompeiovo divadlo|Pompeiovom divadle]], kde občas senát zvykol zasadať, a zatiahli ho dnu.
 
Keď Caesar začal čítať nahlas petíciu, [[Tillius Cimber]], ktorý mu petíciu podal, strhol z neho [[tunika|tuniku]]. Kým sa Caesar oboril na Cimbra so slovami „To je násilie!“ (''Ista quidem vis est''), [[Servilius Casca]] tasil dýku skrytú pod [[tóga|tógou]] a urobil výpad na diktátorovo hrdlo. Caesar jeho ranu odrazil a stihol vykríknuť: „Casca, ty zradca, čo to robíš?“<ref>Plut. Caes. 66</ref>. Ihneď sa naňho vrhli všetci sprisahanci, ktorých bolo niečo vyše 60. Caesar sa pokúšal uniknúť, ale potkol sa a spadol. Takto ležiaceho ho jeho vrahovia ubodali, údajne pod sochou jeho nepriateľa [[Gnaeus Pompeius|Pompeia]]. Podľa [[Suetonius|Suetonia]] neskoršie lekár vyhlásil, že z 23 rán, ktorá Caesar útržil, bola iba jediná smrtiaca<ref>Suet. Iul. 82</ref>.
 
Posledné Caesarove slová nie sú s istotou známe. Tradične sa uvádza výrok: „Aj ty, Brutus?“ (''Et tu, Brute''), ktorý je odvodený snáď od [[Suetonia|Suetonia]] (ten tvrdí, že pri pohľade na Bruta medzi sprisahancami Caesar vykríkol po grécky Και σου τεκνον, čiže „Aj ty, dieťa?“)<ref>Suet. Iul. 82.2, Cas. Dio 44.19.5</ref>. Podľa [[Plutarchos|Plutarcha]] Caesar pri pohľade na [[Marcus Iunius Brutus|Bruta]] medzi svojimi vrahmi nič nepovedal, iba si cípom [[tóga|tógy]] zakryl hlavu<ref>Plut. Caes. 66.9</ref>.
 
[[Plutarchos]] tiež uvádza, že po Caesarovom zavraždení Brutus vystúpil, aby prehovoril k senátorom, tí ale z miesta zločinu utiekli<ref>Plut. Caes. 67</ref>. Brutus na čele Osloboditeľov potom smeroval ku [[Kapitol]]u za výkrikov: „Rimania, opäť sme slobodní!“ Namiesto očakávanej radosti sa im ale od obyvateľov Ríma dostalo rozpačité mlčanie. Akonáhle sa správa o vražde v meste rozšírila, ľudia sa zatvárali v svojich domoch a čakali, čo bude nasledovať. Sprisahanci strávili na Kapitole celú noc. Tu sa k ním pridali niektorí ďalší senátori, ktorí sa sami na vražde nepodieľali, ale schvaľovali Caesarovo odstránenie.
 
==== Po Caesarovej smrti ====
Kým sprisahanci na čele s Brutom očakávali, že ich čin príjmu Rimania ako oslobodenie od tyrana a dôjde k obnoveniu republiky, situácia sa vyvinula podstatne inak. V prvom rade za to mohla obrovská popularita, ktorú si Caesar svojim vystupovaním a reformami získal u nižších vrstiev. Pre tieto masy bola vražda ich dobrodinca sprisahaním vedením malou skupinou bohatých senátorov, ktorí videli v Caesarovej politike ohrozenie vlastného prominentného postavenia. Navyše, na rozdiel od zaskočených Osloboditeľov, ktorí takýto vývin situácie neočakávali, dvaja najvýznamnejší Caesarovi prívrženci, [[Marcus Antonius]] a [[Marcus Aemilius Lepidus]] začali okamžite jednať: Antonius predniesol reč, v ktorej vrenie v dave obrátil proti [[optimát]]om ukrývajúcim sa na [[Kapitol]]e, Lepidus obsadil vojskom [[Forum Romanum|fórum]]. Len na príhovor váženého štátnika [[Marcus Tullius Cicero|Marca Tullia Cicerona]] nakoniec boli vrahovia ospravedlnení a nedošlo ku krviprelievaniu.
 
[[Image:Virgil Solis - Deification Caesar.jpg|thumb|300px|Caesarova apoteóza]]
Tretí deň po zavraždení sa konal Caesarov pohreb, pri ktorom bol predčítaný jeho závet. Jeho dedič [[Augustus|Gaius Octavianus]], v tej dobe len 19-ročný, získal nielen Caesarovo veľké bohatstvo, ale aj jeho povesť a slávne meno Caesar. Caesar tiež odkázal vysoké čiastky [[Marcus Iunius Brutus|Marcovi Iuniovi Brutovi]] a ďalším z jeho vrahov. Rímskemu ľudu odkázal svoje záhrady na pravom brehu [[Tiber|Tiber]]a.
 
Napätie v štáte po Caesarovej smrti viedlo v nasledujúcich rokoch k ďalším občianskym vojnám, najprv medzi dedičmi Caesarovej strany ([[Marcus Antonius|Antonius]], [[Marcus Aemilius Lepidus|Lepidus]], [[Augustus|Octavianus]]) a [[optimát]]mi usilujúcimi o udržanie republiky (Brutus, Cassius), po ich porážke v [[bitka pri Filipách|bitke pri Filipách]] (42 pred Kr.) medzi Marcom Antoniom a Gaiom Octavianom, ktorí sa usilovali o nastolenie samovlády. Roku 31 pred Kr. porazil Antonia [[Augustus|Octavianus]] v [[bitka pri Actiu|bitke pri Actiu]]. Tento medzník označuje zánik [[Rímska republika|rímskej republiky]] a vznik [[Rímske cisárstvo|cisárstva]]. Octavianus, ktorý prijal meno Augustus, sa stal prvým cisárom.
 
Roku 42 pred Kr. bol Caesar zbožštený a dostalo sa mu titulu ''Divus Iulius'' (boh Iulius). Octavianus podľa toho tiež mohol používať označenie ''Divi filius'' (syn boha).
 
== Literárna činnosť ==
Počas svojho života si Caesar získal povesť vynikajúceho rečníka a autora prozaických diel. Jeho rečnícke schopnosti a štýl si považoval dokonca aj [[Marcus Tullius Cicero|Cicero]]<ref>Cic. Brut. 252</ref>. K jeho významným, ale nedochovaným dielam patrili:
 
*reč prednesená na pohrebe jeho tety Iulie
*[[pamflet]] ''Anticatones'' v dvoch knihách, [[hanopis]] na [[Marcus Porcius Cato Uticensis|Marca Porcia Catona Mladšieho]], vydaný ako protiváha k [[Marcus Tullius Cicero|Ciceronovmu]] spisu ''Laus Catonis'' (Chvála Catona)
*De analogia ad Ciceronem (O analógii pre [[Marcus Tullius Cicero|Cicerona]]), 2 knihy o rečníctve dopísané roku 54 pred Kr.
*báseň ''Laudes Herculis'' (Chvály Herkula)
*báseň ''Iter'' (Cesta) o výprave do [[Hispánia|Hispánie]] roku 45 pred Kr.
*tragédia ''Oedipus''
*''Dicta collectanea'' (Zbierka výrokov)
 
=== Caesarove ''[[commentarii]]'' ===
[[Image:Commentarii de Bello Gallico.jpg|thumb|left|260 px|Titulná strana ''De bello Gallico'']]
Ako spisovateľ je dnes Gaius Iulius Caesar spájaný predovšetkým s radou diel žánru ''[[commentarii]]'', teda zápiskov z vedených vojenských ťažení. Caesar ich nikdy nezamýšľal ako historiografické dielo, napriek tomu, že vďaka veľkému množstvu pre historikov dôležitých informácii dnes tomuto účelu slúžia. Zápisky mali v prvom rade slúžiť ako [[propaganda]] Caesarovej politiky a oslava jeho osoby určená pre strednú vrstvu drobnej šľachty žijúcu v Ríme a Itálii. Z viacerých spisov tohto žánru sa nám dochovali:
 
*''Commentarii de bello Gallico'' (Zápisky o vojne v Galii), 8 kníh, posledná z nich dielo Caesarovho dôstojníka [[Aulus Hirtius|Aula Hirtia]]
*''Commentarii de bello civili'' (Zápisky o občianskej vojne), 3 knihy
 
V opise Caesarových výbojov dominuje neobjektívnosť a tendenčnosť: Caesar je nútený obhajovať svoje výpravy proti [[Kelti|keltskému]] obyvateľstvu Galie a ďalším barbarským národom, ktoré Rím neohrozovali, ale sami boli Rimanmi napádané. Opakujú sa motívy barbarskej prefíkanosti, vierolomnosti, nestálosti, nedôveryhodnosti a morálnej podradnosti, naopak Rimania disponujú pozitívnymi vlastnosťami, ktoré ich predurčujú za víťazov. Porážky rímskeho vojska sú zľahčované a pripisované nepoctivému jednaniu barbarov, víťazstva sú výsledkom rímskych cností ("virtus") a Caesarovho vojenského génia. Podobnú perspektívu používa Caesar aj v popise občianskej vojny, ktorým sa snaží zdiskreditovať svojich protivníkov a vytvoriť dojem, že občianske boje rozpútali oni.
 
Caesarovi býva niekedy pripisované aj autorstvo ďalších zápiskov. Ako pravdepodobnejšie sa však javí, že ich napísali jeho dôstojníci. Ide o:
 
*''De bello Alexandrino'' (O vojne alexandrijskej)
*''De bello Africano'' (O vojne africkej)
*''De bello Hispaniensi'' (O vojne hispánskej)
 
== Meno ==
Latinskou abecedou používanou za Caesarovho života bolo jeho meno zapisované ako CAIVS IVLIVS CAESAR (v skrátenej forme C. IVLIVS CAESAR). Jeho prvé meno Gaius bolo zapisované v archaickej podobe s počiatočným písmenom C, ale rovnako sa objavuje i počiatočné G.
 
Podľa klasickej latinskej výslovnosti bolo Caesarovo meno, na rozdiel od moderného štandardu, vyslovované ako „Kaisar“ prípadne „Kaizar“. V gréčtine sa podľa toho Caesarovo meno zapisovalo ako Καισαρ (Kaisar). Z klasickej výslovnosti boli odvodené tituly nemeckých cisárov (Kaiser). Anglická výslovnosť Caesar („sízr“), slovenské Cézar aj cisár aj ruský panovnícky titul cár sú odvodené zo stredovekej konvencie čítania Caesarovho mena, ktorá znela „čésar“. V [[Severská mytológia|škandinávskej mytológii]] sa Caesar objavuje ako legendárny kráľ Kjárr<ref>Anderson, Carl Edlund. (1999). Formation and Resolution of Ideological Contrast in the Early History of Scandinavia. Ph.D. thesis, University of Cambridge, Department of Anglo-Saxon, Norse & Celtic (Faculty of English). p. 44.</ref>.
 
Od dôb [[Augustus|Augusta]] sa stalo Caesarovo meno súčasťou [[rímsky cisár|cisárskej]] titulatúry. Od čias cisára [[Hadrián]]a bolo označenie caesar používané pre cisárovho vybraného nástupcu.
 
== Zdravie ==
Je možné, že Caesar trpel [[epilepsia|epilepsiou]]. Zaznamenané sú štyri prípady, kedy u neho došlo k epileptickému záchvatu<ref>Suet. Iul. 45.1, Plut. Caes. 17.2</ref>. K slabším záchvatom mohlo dôjsť už za jeho detstva. Epilepsia bola zaznamenaná u jeho predkov aj potomkov.
 
Domnienka o Caesarovej epilepsii dnes už nie je všeobecne prijímaná. Podľa niektorých odborníkov podobné príznaky ako v prípade epilepsie mohli spôsobiť aj iné ochorenia<ref>Hughes J (2004). "Dictator Perpetuus: Julius Caesar--did he have seizures? If so, what was the etiology?". Epilepsy Behav 5 (5): 756-64; Gomez J, Kotler J, Long J (1995). "Was Julius Caesar's epilepsy due to a brain tumor?". The Journal of the Florida Medical Association 82 (3): 199-201. </ref>.
 
== Osobný život ==
=== Rodina ===
*rodičia a súrodenci
**otec: [[Gaius Iulius Caesar Starší|Gaius Iulius Caesar]]
**matka: Aurelia Cotta
**sestry: Iulia Caesaris Maior (staršia) a Iulia Caesaris Minor (mladšia)
 
*manželky
**Cornelia Cinnilla (83-69/68 pred Kr.), zomrela pri pôrode
**Pompeia (67-61 pred Kr.), rozvod
**Calpurnia Pisonis (od 59 po Kr. do Caesarovej smrti)
 
*deti
**Iulia, z prvého manželstva s Corneliou Cinnillou, narodená okolo roku 83 pred Kr.
**[[Caesarion|Ptolemaios Caesar]] (Caesarion), zo vzťahu s [[Kleopatra VII.|Kleopatrou]], narodený roku 47 pred Kr., zabitý vo veku 17 rokov na príkaz [[Augustus|Octaviana]]
**adoptovaný syn: [[Augustus|Gaius Iulius Caesar Octavianus]] (prasynovec)
 
*milenky
**[[Kleopatra VII.]]
**Servilia Caepionis (matka [[Marcus Iunius Brutus|Marca Iunia Bruta]])<ref>Suet. Iul. 50.2</ref>
**[[Eunoe]], kráľovná [[Mauretánia|Mauretánie]] a manželka kráľa Boguda<ref>Suet. Iul. 52.1</ref>
 
*významní príbuzní
**[[Gaius Marius]], strýko
**[[Marcus Antonius]], manžel jeho pranetere, Octavianovej sestry [[Octavia Minor|Octavie Mladšej]]
**[[Lucius Iulius Caesar]], meno niekoľkých Caesarových príbuzných z caesarovskej vetvy rodiny, ktorí slúžili v jeho vojsku alebo ho politicky podporovali
**[[Iulius Sabinus]], [[Galia|Gal]] z kmeňa [[Lingoni|Lingonov]], ktorý počas [[Batávske povstanie|Batávskeho povstania]] (69 po Kr.) tvrdil, že je pravnuk Gaia Iulia Caesara, keďže jeho prababička bola Caesarovou milenkou<ref>Tac. Hist. 4.55</ref>
 
=== Caesarova homosexualita ===
U starovekých historikov sa objavujú viaceré zmienky o Caesarovej homosexualite. [[Suetonius]] sa viac rázy zmieňuje o Caesarovom vzťahu s kráľom [[Nikomedes|Nikomedom]], ktorý bol v Ríme pomerne známy<ref>Suet. Iul. 49</ref>. Sám Caesar, podľa [[Cassius Dio|Cassia Diona]], pod prísahou poprel túto povesť<ref>Cas. Hist. 43.20.4</ref>. Je možné, že mohlo ísť iba o politický ťah, ktorým mal byť Caesar zdiskreditovaný.
 
[[Gaius Valerius Catullus|Catullus]] napísal dve básne, v ktorých spomína homosexuálny vzťah medzi Caesarom a jeho dôstojníkom [[Mamurra|Mamurrom]]<ref>Cat. Car. 29 a 57</ref>. Neskôr sa za svoje básne musel Caesarovi ospravedlniť<ref>Suet. Iul. 73</ref>.
 
Počas neskoršieho napätia medzi [[Marcus Antonius|Marcom Antoniom]] a [[Augustus|Octavianom]] obvinil Antonius Octaviana, že získal Caesarovo dedičstvo výmenou za sexuálne služby. Pravdivosť tohto tvrdenia je ale veľmi pochybná.
 
== Referencie ==
{{reflist|2}}
 
== Literatúra ==
*Conte, G.B. ''Dějiny římske literatury''. Praha: KLP, 2003.
 
== Pozri aj ==
* [[cézarova šifra]]
* [[Julsko-klaudiovská dynastia]]
 
== Iné projekty ==
{{projekt|q=Julius Caesar|commons=Gaius Iulius Caesar}}
 
== Externé odkazy ==
* {{spsh|gaius.htm}}
* {{Preklad|cs|Julius Caesar}}
 
{{DEFAULTSORT:Ceasar, Julius}}
[[Kategória:Narodenia v 100 pred Kr.]]
[[Kategória:Úmrtia v 44 pred Kr.]]
[[Kategória:Vládcovia starovekého Ríma]]
[[Kategória:Vojvodcovia starovekého Ríma]]
[[Kategória:Spisovatelia starovekého Ríma]]
[[Kategória:Obete atentátov]]
{{Link FA|fi}}
{{Link FA|he}}
{{Link FA|pl}}
{{Link FA|ro}}
{{Link FA|sh}}
{{Link FA|sr}}
{{Link FA|vi}}
 
{{Link FA|eu}}
{{Link FA|it}}
{{Link FA|la}}
{{Link FA|ms}}
 
{{Link FA|es}}
 
[[af:Julius Caesar]]
[[als:Gaius Julius Cäsar]]
[[an:Chulio Zésar]]
[[ar:يوليوس قيصر]]
[[arz:يوليوس قيصر]]
[[ast:Xuliu César]]
[[az:Yuli Sezar]]
[[bat-smg:Gajos Jolėjos Cezaris]]
[[be:Гай Юлій Цэзар]]
[[bg:Юлий Цезар]]
[[bn:জুলিয়াস সিজার]]
[[br:Caius Julius Caesar]]
[[bs:Julije Cezar]]
[[ca:Juli Cèsar]]
[[ceb:Julius Caesar]]
[[cs:Julius Caesar]]
[[cy:Iŵl Cesar]]
[[da:Julius Cæsar]]
[[de:Gaius Iulius Caesar]]
[[el:Ιούλιος Καίσαρας]]
[[en:Julius Caesar]]
[[eo:Julio Cezaro]]
[[es:Julio César]]
[[et:Julius Caesar]]
[[eu:Julio Zesar]]
[[ext:Júliu Cesa]]
[[fa:جولیوس سزار]]
[[fi:Julius Caesar]]
[[fr:Jules César]]
[[fy:Julius Caesar]]
[[ga:Iúil Caesar]]
[[gl:Xulio César]]
[[he:יוליוס קיסר]]
[[hi:जुलियस सीसर]]
[[hr:Gaj Julije Cezar]]
[[hu:Caius Iulius Caesar]]
[[hy:Հուլիոս Կեսար]]
[[ia:Julio Cesare]]
[[id:Julius Caesar]]
[[io:Julius Cezaro]]
[[is:Júlíus Caesar]]
[[it:Gaio Giulio Cesare]]
[[ja:ガイウス・ユリウス・カエサル]]
[[jbo:Julius Caesar]]
[[jv:Julius Caesar]]
[[ka:იულიუს კეისარი]]
[[kn:ಜೂಲಿಯಸ್ ಸೀಜರ್]]
[[ko:율리우스 카이사르]]
[[ku:Julius Caesar]]
[[la:Gaius Iulius Caesar]]
[[lb:Gaius Iulius Caesar]]
[[li:Julius Caesar]]
[[lt:Gajus Julijus Cezaris]]
[[lv:Jūlijs Cēzars]]
[[mk:Јулиј Цезар]]
[[ml:ജൂലിയസ് സീസര്‍]]
[[mn:Юлий Цезарь]]
[[ms:Julius Caesar]]
[[nds:Gaius Julius Caesar]]
[[nl:Julius Caesar]]
[[nn:Julius Cæsar]]
[[no:Julius Cæsar]]
[[oc:Juli Cesar]]
[[pih:Julius Caesar]]
[[pl:Gajusz Juliusz Cezar]]
[[pt:Júlio César]]
[[qu:Gaius Iulius Caesar]]
[[ro:Iulius Cezar]]
[[ru:Гай Юлий Цезарь]]
[[sa:जुलियस कैसर]]
[[scn:Caiu Giuliu Cesari]]
[[sh:Gaj Julije Cezar]]
[[simple:Julius Caesar]]
[[sl:Gaj Julij Cezar]]
[[sq:Gaius Julius Caesar]]
[[sr:Гај Јулије Цезар]]
[[stq:Julius Caesar]]
[[sv:Julius Caesar]]
[[sw:Julius Caesar]]
[[ta:யூலியசு சீசர்]]
[[te:జూలియస్ సీజర్]]
[[th:จูเลียส ซีซาร์]]
[[tl:Julius Caesar]]
[[tr:Jül Sezar]]
[[uk:Гай Юлій Цезар]]
[[uz:Julius Caesar]]
[[vec:Gaio Giulio Cesare]]
[[vi:Julius Caesar]]
[[wa:Djule Cezår]]
[[yi:יוליוס קייסער]]
[[zh:恺撒]]
[[zh-min-nan:Julius Caesar]]
[[zh-yue:凱撒]]
131 809

úprav