Pedagogika v starovekom Grécku: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d →Škola: abakus za abaku |
|||
Riadok 68:
Škola nevyžadovala žiadne zvláštne vybavenie, a tak mohla byť v akomkoľvek dome. Učiteľ väčšinou sedával na ozdobnej stoličke s operadlom a žiaci sa museli uspokojiť s jednoduchými stoličkami. Žiaci si do školy nosili iba voskové tabuľky s rydlami a trstinovými perami na písanie a pravítko, ktoré im pomáhalo písať rovno riadky. Tabuľky mali rozmery 40 x 15 cm a boli z dubového, cédrového, palmového alebo cyprusového dreva. Každá mala zvýšený okraj a jej plocha bola pokrytá voskom, do ktorého sa písmená ryli písacím nástrojom z bronzu alebo kosti ( tzv. styloi ). Tento nástroj mal na jednom konci ostrý hrot a na druhom oblú kvapku alebo plôšku, ktorá slúžila k vymazaniu do vosku vyrytých písmen. V tabuľkách boli na okraji prevŕtané otvory, ktorými sa prevliekali šnúrky alebo remienky, takže sa mohlo spojiť takýchto tabuliek niekoľko spolu a tie potom vytvárali niečo ako knihu. Dvojité doštičky sa nazývali diptych, trojité triptych a polyptych je potom kniha z mnohých doštičiek. Pri písaní sa tabuľky väčšinou položili na kolená alebo sa iba tak držali v ruke. Nepotrebovali stoly, pretože dosky boli dostatočne tvrdé a mohli sa teda len tak držať v ruke. Vedľa týchto voskových tabuliek sa v škole vyskytovali tiež tabuľky natrené zmesou kriedy a lepidla, na ktoré sa písalo trstinovými perami, ktoré sa namáčali do atramentu. Ten bol zhotovovaný zo sadzí dreveného uhlia zmiešaný s rastlinným lepidlom a mal čiernu farbu. Pred jeho vlastným použitím sa musel často riediť vodou, čo bola práca učiteľových pomocníkov. Zostatky tohto atramentu sa nám do dnešnej doby dochovali zaschnuté napr. na stenách a dnách hlinených kalamárov, ktoré sa v školách používali, ktoré mali tvar malých hore zatiahnutých misiek. Tieto tabuľky, na ktoré sa písalo atramentom, slúžili nielen ako zošity v školách, ale používali sa tiež v súdnictve, pri zostavovaní účtov alebo inventárov.
Ako prebiehala samotná výučba? Chlapci sa najskôr učili rozpoznávať jednotlivé písmená, potom čítať slabiky a celé slová, a až potom písať. Najprv sa musel naučiť naspamäť mená písmen v abecede, alfa, beta, gamma, delta atd., ktoré si vrýval do pamäti prespevovaním mnemotechnických veršov. Postupovalo sa pomaly od jednoduchého k zložitému, od písmena k slabike o dvoch písmenách ( beta a alfa = ba ), potom k slabike o troch a štyroch písmenách. Existovali určité šlabikáre. V škole pri učení boli od seba jednotlivé slova oddelené, aby sa žiaci naučili lepšie čítať. Ale v bežnom texte od seba oddelené neboli a to potom bolo ťažšie. Cudzie jazyky sa neučil nikto! Aténčania predpokladali s naprostou samozrejmosťou, že všetci cudzinci sa naučia grécky! Pri písaní učiteľ najprv vyryl dané písmeno do vosku a ostatní ho po ňom obťahovali. Pravítka, ktoré si so sebou žiaci nosili, mali podobu kríža a umožňovali nielen písať riadky rovno, ale aj zvislo umiestňovať písmená pod seba, ako to spôsob písania nápisov ([[stoichedon]]) vyžadoval. Jednotlivé slová a písmená sa tiež cvičili na keramických črepoch, ktoré boli lacným a ľahko dostupným materiálom. Matematika sa obmedzovala na znalosť základných matematických úkonov - sčítanie, odčítanie, násobenie a delenie. Grécke číslice sa označovali písmenami gréckej alfabety, ale počítanie cez desiatku bolo veľmi obtiažne, pretože Gréci nepoznali nulu. Jednotky začínali I., päťky ??(pente), desiatky ??(deka), stovky H (hekaton), tisíce X (chilioi), desaťtisíce M (myrioi). Pre základné matematické úkony používali svoje prsty podľa zvláštnych pravidiel prstového počítania, pre
[[Kategória:Staroveké Grécko]]
| |||