Giuseppe Garibaldi: Rozdiel medzi revíziami

 

Giuseppe Garibaldi, obchodník a námorný kapitán, dobrodruh a generál sa narodil v mestečku [[Nice]] na pobreží Stredozemného mora ''4. júla 1807'' v rybárskej rodine ako druhý syn.Celý jeho život sa skladal z výhier aj prehier, plavieb po moriach a oceánoch.Už ako malého chlapca s mimoriadnymi fyzickými danosťami ho začalo priťahovať more.Už od roku ''1822'' ako 15ročný na otcových lodiach brázdil Stredozemné more.Navštívil Instanbul, Nissolonghi a Rím. V roku ''1832'' bol povýšený na kapitána. V roku ''1833'' sa stretol s Mazzinim, otcom hnutia "Mladé Taliansko" a hneď sa stal jeho príslušníkom.Mladé Taliansko bola revolučná organizácia v rokoch ''1831-1848'', ktorá sa usilovala o oslobodenie a zjednotenie Talianska.R. ''1834'' sa Garibaldi v Janove zúčastnil republikánskeho po-vstania, inšpirovaného myšlienkami hnutia Mladé Taliansko.Získaval dobrovoľníkov do boja proti Rakúšanom. Povstanie však bolo porazené a Garibaldi spolu s ďalšími dvoma revolucionármi boli odsúdení k „postupnej smrti zastrelením do chrbta“ . Najprv utiekol do Marseille a vroku ''1836'' do Južnej Ameriky. Tam pomáhal Uruguau v boji za nezávislosť proti Argentíne.V roku ''1843'' bránil Montevideo, členovia oddielu boli oblečený do slávnej uniformy - červená košeľa.S povesťou udatného bojovníka sa v apríli roku ''1848'' vrátil do severného Talianska, kde sa v Miláne zúčastnil vojny proti Rakúšanom za nezávislosť Talianska. O rok neskôr pomáhal brániť Rím proti Francúzom a stal sa národným hrdinom. Francúzskej presile však podľahol a znova musel utiecť. ''16.septembra 1849'' nastúpil Garibaldi na loď, ktorá plávala do Tunisu, v júli ''1850'' odplával do New Yorku a v apríli ''1851'' do Strednej a Južnej Ameriky.

V marci ''1854'' sa vrátil do Talianska, kde bojoval v službách piemontského kráľa [[Viktora Emanuela II.]] Roku ''1859'' sa so svojimi dobrovoľníkmi vyznamenal v bitkách pri Magente a Solferine,stal sa pie-montským generálom a velitel'om dobrovol'níckeho zboru alpských jágrov vo víťaznej vojne proti Rakúsku v severnom Taliansku.Roku ''1860'' úspešne viedol revolučný boj na Sicílii proti Bourbonom a v mene Viktora Emanuela II. sa vyhlásil za diktátora Sicílie.Krátko nato jeho vojsko porazilo armádu neapolského kráľa.Dva roky nato,v roku ''1862'' sa pokúsil o obsadenie Ríma, ale neuspel.Po piatich rokoch utrpel ďalšiu porážku. Roku ''1867'' ho porazili Francú-zi a pápežské jednotky pri Mentane, keď sa opäť pokúšal dobyť Rím. Giuseppe Garibaldi nemalou mierou prispel k zjednoteniu Talianska pod vládou Viktora Emanuela II.,ktorý v roku ''1878'' zomrel.Zo štyroch [[„otcov vlasti“]] – Cavoura, Mazziniho, kráľa a Garibaldiho zostal žiť už len Garibaldi. Lenže hrdinské obdobie jeho života zobralo aj jemu dosť síl.Dostal doživotnú penziu talianskeho parlamentu a písal pamäti.Napísal napr. knihu Pamiatky na červené košele.Vo svojich dielach viackrát upozornil, že najväčším nepriateľom zjednotenia Talianska je cirkev. Konflikt s pápežom bol totiž najväčšou prekážkou dobytia večného mesta, o ktoré sa pokúšal v spomínaných rokoch 1862 a 1867. Vždy ho zatkli a poslali na ostrov Caprera, kde unavený a starý ''2. júna 1882'' ako 74-ročný zomrel. Po smrti sa stal legendou, akousi mýtickou bytosťou z románov a básní a veľmi významnou osobnosťou, ktorá svojimi odvážnymi činmi prispela k mnohým výťazstvám v histórii.Dodnes sa o ňom najviac hovorí ako o človeku, ktorému sa mečom podarilo spojiť nespojiteľných Talianov.