Ulič: Rozdiel medzi revíziami

Odobraných 14 837 bajtov ,  pred 11 rokmi
d
Verzia používateľa 213.151.218.137 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Vasiľ
d (Verzia používateľa 213.151.218.137 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Vasiľ)
Obec bola založená na valašskom práve koncom 14. alebo začiatkom 15. storočia. Niektoré pramene uvádzajú, že obec sa prvýkrát spomína pod názvom Ulicsa, ako majetok zemepána Eödönfy, čo však nie je doteraz hodnoverne overené.
Prvá doložiteľná správa pochádza z roku 1451, kedy dvorský sudca Ladislav z Pavloviec (nad Uhom) riešil dedičské záležitosti Drugethovcov týkajúce sa panstva Humenné, ktorého majetkovou súčasťou bol aj Ulič. Ďalšia zmienka o Uliči pochádza z obdobia pôsobenia zbojníckej družiny Fedora Hlavatého, ktorej členmi boli v roku 1492 aj obyvatelia obce Ulič.
 
V 18. storočí vlastnili Ulič Szirmayovci, majetky tu mali Vandernathovci, neskôr princezná Beaufort Spontin Fridešová. V rokoch 1939 – 1944 vlastnil okolité lesy gróf Tielewinkler. V roku 1577 sa v obci nachádzal majer a 8 port. V roku 1612 sa spomína vodná píla, v rokoch 1660 a 1720 mlyn a 15 domácností, v roku 1787 mala obec 67 domov a v roku 1828 61 domov. Veľmi často sa pri mlynoch nachádzali aj vodné stupy (valchy). Tieto slúžili na splsťovanie ovčej vlny. V 18. storočí bol v strede obce vybudovaný pekný rozsiahly kaštieľsky areál s hospodárskymi budovami, záhradami a veľkým parkom. Malý poľovnícky kaštieľ bol v 19. storočí postavený na Valalštine.
 
Prvá vicinálna (štátna) cesta do Uliča bola postavená až koncom 19. storočia. Začínala vo Veľkom Bereznom a pokračovala do Zboja. V roku 1908 bola dokončená úzkokoľajka zo Zabroďa, ktorá viedla z Uliča, dolinou Zbojského potoka, až nad Novú Sedlicu. Prípojka smerovala z Uliča do Kolbasova. Slúžila nielen na prepravu drva, ale aj osôb, pošty a ostatného potrebného tovaru a materiálu. Jej fungovanie znamenalo výrazne zlepšenie spojenia obcí uličskej doliny s V. Bereznym, Užhorodom a ostatnými dedinami a mestečkami Užskej župy.
V roku 1934 bol v obci zaznamenaný štrajk lesných robotníkov.
Počas druhej svetovej vojny bola obec v rokoch 1939 – 1944 súčasťou Maďarska.
Obec bola oslobodená 26. októbra 1944. Banderovci tu 6. decembra 1945 zavraždili štyroch členov židovskej rodiny.
 
Po vojne odišlo mnoho obyvateľov za prácou do Čiech. Takmer z každej rodiny odišli dvaja, až traja mladí ľudia. Niekoľko rodín odišlo z Uliča za úrodnou pôdou do okolia Kráľovského Chlmca. V roku 1947 aptovalo niekoľko rodín na Ukrajinu.
V roku 1947 bola v obci zriadená správa štátnych lesov. Prvá autobusová linka Snina – Ulič – Zboj, ešte po starej ceste, prechádzala obcou od 17. júla 1947. Výstavba novej cesty cez sedlo Karcaba sa začala v roku 1951. Doteraz je to jediná štátna cesta spájajúca obce uličskej doliny s okolitým svetom. V roku 1954 sa započalo s výstavbou malej vodnej elektrárne, ktorá v nepravidelných intervaloch dodávala pre obec svetlo až do roku 1959, kedy bola obec napojená na štátnu energetickú sieť. V tom istom roku tu začala vyrábať aj malá tehelňa. Nachádzala sa na Hôrke (na Hurci) neďaleko súčasného futbalového ihriska.
 
Od šesťdesiatych rokov má obec postupne novú základnú školu, kultúrny dom, zdravotné stredisko, reštauráciu a nákupné stredisko, obecný vodovod a čističku odpadových vôd. V osemdesiatych rokoch pribudla k škole telocvičňa a stravovacia jedáleň, pri futbalovom ihrisku boli postavené šatne a tribúna. Od roku 1967 začal v obci vyrábať a zamestnávať ľudí z celej uličskej doliny drevospracujúci závod TVARONA, ktorý v obci pôsobí dodnes. Takmer tridsaťročnú tradíciu má v obci Lesopoľnohospodársky závod Ulič, ktorý od svojho vzniku (1.1.1973) začal obhospodarovať aj socializovanú poľnohospodársku pôdu dvanástich okolitých obcí.
 
Pamiatky
V staršej literatúre sa uvádza nález zlatého drôtu, ako jeden z dôkazov existencie ciest a prenikania kultúr z Ukrajiny na naše územie v dobe bronzovej.
Murovaný gréckokatolícky kostol sv. Mikuláša.
Pamätná tabuľa Rudolfa Winera.
 
Uličská dolina, najvýchodnejší cíp Slovenskej republiky je kraj bohatý na tradície, kultúru a jedinečné prírodné prostredie.
Pri hranici s Poľskom a Ukrajinou, v lone Bukovských vrchov a rozľahlých polonín, Vás očakáva deväť malebných dedín s pohostinným obyvateľstvom, s očarujúcim svetom rozkvitnutých dolín, strmých strání a hlbokých lesov, svetom pramenistých horských bystrín a skutočných oáz liečivého ticha.
 
Celková výmera uličskej doliny je 221 km² - z toho na Slovensku 207 km², t.j. 94%.
Uličská dolina patrí do dvoch klimatických oblastí – mierne teplej (do 800 m n.m.) a chladnej oblasti (nad 800 m n.m.). Teplotné pomery sú charakteristické miernym letom a pomerne dlhou zimou.
 
Dolina ponúka množstvo turistických aktivít v každom ročnom období. Počnúc možnosťami kvalitne strávenej individuálnej rodinnej dovolenky, cez hrebeňové etapové pochody, lyžiarskú turistiku, cykloturistiku a podobne. V obci Ulič je v zimnom období k dispozícii lyžiarsky vlek, ako aj veľmi dobrý terén pre bežecké športy. V lete sa uličská dolina stáva ideálnym prostredím pre rodinné oddychové a regeneračné vychádzky s možnosťou ubytovania a stravovania v ubytovni v obci Ulič a v penziónoch Kremenec a Stužica v Novej Sedlici.
 
Počas celého kalendárneho roka poskytuje obec Ulič návštevníkom ubytovacie zariadenia s kapacitou 50 lôžok. V zimnom období prevádzkuje obec lyžiarsky vlek.
Ekologická čistota prostredia umožňuje zber lestných plodov, predovšetkým húb, poskytuje možnosť kúpania v čistých vodách Zbojského potoka a Uličky. Návštevníci majú k dispozícii aj telocvične základných škôl v Uliči a Zboji a športové ihriská miestnych telovýchovných jednot.
 
Okrem športovo-oddychových možností ponúka uličská dolina zaujímavé kultúrno-historické pamiatky. Najznámejšie sú objekty ľudovej architektúry, bohatý je autentický folklór v tejto oblasti, ktorý sa uchováva dodnes. Prežíva predovšetkým prostredníctvom folklórnych slávností, ktoré sa tu tradične organizujú v letných mesiacoch. Napríklad folklórny kultúrno-športový festival v Uliči.
 
V obci sa nachádza murovaný gréckokatolícky kostol sv. Mikuláša, neobarokový, postavený r. 1867, vymaľovaný v roku 1887 a opravený v roku 1927.
 
V roku 1995 bol v lokalite „Za malou vodou“ dokončený nový pravoslávny kostol. Zaujímavé sú tunajšie božie muky – rozpjaťa (kríže), situované zväčša pri cestných komunikáciách. Najstarším z nich je kríž z roku 1902 pod gréckokatolíckym kostolom, ktorý dali postaviť miestni veriace.
 
Z etnolografického hľadiska tvorí obyvateľstvo uličskej doliny dielčiu skupinu v rámci východoslovenských Rusínov, verejnosti známa pod názvom „Pujďaci“. Okrem pohyblivého prízvuku je nárečie charakteristické predovšetkým zmenou etymologického o na u. Podstatné odlišnosti sú aj v spôsobe života, duchovnej kultúre, bývaní, obliekaní a stravovaní.
 
Kroj
S ľudovým krojom „Pujďakov“ neprišla do styku ani najstaršia generácia pamätníkov. Sprostredkované spomienky a dostupná odborná literatúra datujú ukončenie jeho masového rozšírenia koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Jeho mladšie variácie a niektoré artefakty sa objavovali do konca 40-tych rokov 20. storočia.
 
Ženský odev
Prvou časťou oblečenia bola úzka priliehavá spodnica „spudnyk“ ušitá z domáceho plátna, v páse previazaná tkaničkou, navlečenou v preloženom a prešitom hornom okraji. Na hornú časť tela sa obliekala košeľa „soročka“, „opliča“, „pľiča“. Vykrojená, aby ľahko sa ľahko prevliekla cez hlavu. Stan bol z hrubšieho domáceho plátna, dlhé rukávy boli všité do manžiet z jemnejšieho plátna. Živôtik „lajbik“ bol kortúnový, skromne zdobený. Sukne „kabaty“ boli z doma utkanej bielej činovatiny s kvietkami. Starodávne zástery „chusty“ zhotovovali z domácej vlnenej tkaniny. Hunka „hunča“ na zimu bola biela, z ovčej vlny. Hlavu prekrývali čepcom, neskoršie šatkou „chusťa“.
Asi do 30-tych rokov 20. storočia boli bežnou obuvou krpce „verbci“. V lete chodievali ženy i dievčatá bosé.
 
Mužský odev
Tradičný ľudový odev mužov sa prestal nosiť tesne po skončení prvej svetovej vojny. Ale vlnené nohavice „chološni“ sa všeobecne nosili ešte aj koncom 40-tych rokov 20. storočia.
Pôvodné košele „soročky“ boli zhotovené z hrubého domáceho súkna. Mali široké rukávy aj pri zápästí. Neskoršie boli rukávy úzke a trochu pri manžete nazberané. Vpredu mala košeľa jednoduchý rozparok. Pod krkom sa uväzovala tkaničkou. Počas sviatočných dní sa nosili košele so stojatým golierikom, skromne vyzdobeným geometrickou výšivkou. Nohavice „chološni“ boli zhotovené z hrubého, doma utkaného a valchovaného súkna. „Nohávky“ sa šili z hrubej domácej činovatiny.
V zimnom období sa obliekali dlhšie kabátiky a haleny „syrak“ a „hunča“, ktoré boli ušité z bielej ovčej tkaniny. Tvarom si boli podobné, líšili sa iba strihom. „Kikľa“ krátky biely kabátik s dlhými rukávmi, ušitý z domácej činovatiny sa nosil iba v lete.
Klobúk sa nosil malý, okrúhly, s nahor vyhrnutou strieškou. V zime sa nosili baranice s vyhrnutým okrajom
 
Detský odev
Od troch až do desiatich rokov veku bola jediným oblečením dlhá košieľka „soročka“. Šili ju z jednej dĺžky domáceho plátna, preložením napoly. Na mieste, kde sa plátno preložilo vystrihol sa otvor a krátky rázporok, aby sa košeľa dala prevliecť cez hlavu.
 
Zvyky
Narodenie dieťaťa je jedným z hlavných javov tradičných rodinných zvykov a obradov. Vyznačujú sa celým komplexom rôznych úkonov, ktoré mali zabezpečiť dieťaťu zdravie, šťastie a uvedenie do rodinného kruhu.
 
Svadba
Súčasťou svadobného obradu bolo obradné umývanie mladomanželov a svadobnej družiny na potoku. Tento zvyk, ktorým si zabezpečovali zdravie, zanikol po 2. svetovej vojne.
 
Pohreb
Smrť v dedine sa oznamoval zvonením umieračika, pričom sa nikdy nezvonilo po západe slnka. Dieťaťu alebo nedospelému sa zvonilo iba jedným zvonom. Bohatému gazdovi sa zvonilo všetkými zvonmi. Nočné hry pri mŕtvom, ako súčasť pohrebného rituálu, mali magický charakter. Tieto hry boli sporadicky funkčné ešte v rokoch 1978-1979.
 
Výročné zvyky
Významnú úlohu v období zimného slnovratu malo veštenie budúcnosti.
Ondrejovský deň pripadol už na priadky „večurky“, ktoré boli príležitosťou pre spoločenský život mládeže na dedine. Od Michala počas celej zimy sa chodilo s praslicou priasť do jedného domu „kudeľnoj chyžy“, alebo striedavo podľa poradia. Priadky sa končili na fašiangy, obradom zvaným „lamanyk“.
Medzi najvýznamnejšie sviatky zimného slnovratu patrí Štedrý večer („Svjatyj večur“ – 6.1.).
Početné úkony, vykonávajúce sa v tento deň mali zabezpečiť zdravie, dostatok a štedrú úrodu. V Uliči pod snop dávali piesok, aby sa urodilo toľko obilia, koľko je piesku. Piekol sa obradný chleb „kračun“. V Uliči sa piekol väčší kračun amenší „brat kračuniv“. Po večeri chodili „koľadnyky“ vinšovať. V prvý vianočný sviatok „Rustvo“ nebolo vhodné, ak do domu vošiel prvý návštevník ženského pohlavia.
 
Ešte pred Veľkou nocou, na Kvetnú nedeľu „Kvitnu nediľu“, sa svätili bahniatka.
Sviatok Juraja „Jurij“ bol tradične dňom, keď prvý raz vyháňali dobytok na pašu.
Na „Kryži“ a Turíce „Rusaľa“ bolo zaužívané zdobiť zelenými lieskovými vetvičkami obydlia.
Vyvrcholením letného slnovratu je sviatok Jána „Jana“. Zavčas rána ženy rozostierali na jánsku rosu najkrajší ručník, na ktorý položili nazbierané liečivé rastliny, ktoré sa svätili pri cerkvi. Ani ťažká práca na poli a v domácnosti neodradila ženy a dievčatá v uličskej doline od snahy skrášliť svoje skromné príbytky výšivkami na domácom plátne. Tieto, z generácie na generáciu odovzdávané „vzory“ nestrácajú nič zo svojej krásy...
 
História skutočnej turistiky na behoch Uličky a jej nespočetných prítokov začína niekde na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia. Dovtedy boli lúky, lesy a hrebene bývalej Užskej hornatiny iba priestorom tunajšej fauny a výhradne hospodárskych aktivít domáceho obyvateľstva. Uličská dolina s vencom vrchov bola v hlbokom tieni susedných, komunikačne dobre prístupných a atraktívnych Vihorlatských vrchov.
Začiatky turistiky v tomto odľahlom a hranicami uzavretom kraji sú spojené s pojmom ochrany prírody, aktivitami humenských turistov a osobu tunajšieho lesníka Ing. Miroslava Poliščuka. Tak sa aj Slovenské poloniny, od 60. rokov na mapách už po názvom Bukovské vrchy, dočkali v lete 1973 prvých turistických značiek na Stužici. Hlboké, tiahle doliny a hlavný, čiastočne lúčnatý, karpatský hrebeň ponúkali dlhé romantické trasy. Hŕstka zanietených značkárov odboru turistiky TJ Chemlom Humenné začala v septembri 1974 realizovať, ako sa neskôr ukázalo, dobrý nápad vo forme Diaľkového etapového pochodu (DEP) hrebeňom Poloninských Karpát. Pochod dostal prívlastok „Pochod priateľstva“ a koná sa v pevnom termíne obdobia babieho leta. Jeho trasa meria 130 km a po piatich dňoch končí, ako súčasť osláv, v Kalinove – prvej oslobodenej obci počas druhej svetovej vojny na vtedajšom československom území.
Prvá turistická mapa tohto územia vyšla až v roku 1989.
Aj deď DEP medzičasom pohasla, organizátorom sa stále darí udržiavať tradíciu pochodu, v roku 2001 sa uskutočnil už jeho 28. ročník.
Okrem tohto špičkového turistického podujatia sa v uličskej doline postupne rozvíjali ďalšie turistické aktivity. Objavili sa sporadicky akcie na hrebeni Nastazu a turistická sezóna sa obohatila o lyžiarsku turistiku. Osemdesiate roky boli v znamení sninských turistov, združených v Karavanklube Ulič. Založili tradíciu letných turistických zrazov v uličskej doline, ktorá zakotvila na Krivici v Runine pod poloninským Ďurkovcom.
 
V stužickom pralese od čias prvých červenobielych pásikov turistických značiek pribudlo stromom takmer tridsať letokruhov, pribudli aj ďalšie kilometre turistických značiek, táboriská i turistické služby. Turistika v uličskej doline má už svoju históriu. Súčasnosť a budúcnosť je už turistikou v Národnom parku Poloniny.
 
 
 
 
{{Geobox | Settlement
<!-- *** Heading *** -->
62 603

úprav