Veľké Kostoľany: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Pridal som sem pár informácii o Veľkých Kostoľanoch a o Kostole vo Veľkých Kostoľanoch
d -text, skopírované z http://www.velkekostolany.sk/index.php?action=9
Riadok 106:
[[hu:Nagykosztolány]]
[[nl:Veľké Kostoľany]]
 
Kostoľany – obec s kostolom
Prvé písomné zmienky z rokov 1209 a 1246 v darovacích listinách uhorského kráľa Ondreja II. Spomínajú obec pod názvom Costulan. Slovenský názov obce Kostoľany naznačuje existenciu kostola. Pomenovanie sídlisk podľa charakteristického znaku vzniklo zo spoločenskej potreby odlišovať jednotlivé osady od seba a orientovať sa v okolí. V tomto prípade rozpoznávacím a orientačným znakom bol kostol ako dominanta celého okolia. Názov Kostoľany teda znamená obec pri kostole alebo obec s kostolom.
 
Kostol v hradnom areáli
Na existenciu kostola poukazuje aj poloha miesta. Na návrší nad obcou zrejme bolo dávne opevnenie, slovanské hradisko, neskôr hrádok. Počas šírenia kresťanstva prvé kostoly sa budovali na hradoch, ktoré sa stávali aj strediskami cirkevnej správy. A tak na areáli kostolianskeho hradiska či neskoršieho hrádku možno predpokladať jednu z najstarších slovenských fár s kostolom pre viaceré okolité osady.
 
Patrocínium – zasvätenie kostola
Pomerne skoro máme doložené aj patrocínium – zasvätenie kostola. V listine z roku 1229 pri ohraničení Bohuníc sa Kostoľany spomínajú ako ,,villa sancti Viti“ (dedina svätého Víta). Patrónom kostola i obce bol svätý Vít. Patrocínium sa v počiatkoch kresťanstva pociťovalo tak silne, že našlo odraz aj v názve obce. V cudzojazyčných listinách sa Kostoľany spomínajú ako Svätý Vít latinsky (Sancti Viti terra, 1254, 1258) a maďarsky (Zentwyth, 1388, 1398). Tento pravdepodobne úradný názov obce sa neujal, postupne ho vytlačilo ľudové pomenovanie Kostoľany.
 
Svätý Vít – patrón kostola i obce
Svätý Vít bol synom bohatého pohana Hylasa na Sicílii. Kresťansky ho vychovávala jeho pestúnka Krescencia s manželom Modestom, ktorý ho aj pokrstil. Dvanásťročného Víta nemohol odvrátiť od viery ani jeho otec, ani sudca Valerián, ani cisár Dioklecián. Vít údajne jednej noci utiekol s Modestom a Krescenciou na člne a pristál v južnom Taliansku. Keďže v lukánskom kraji vystupovali ako kresťania, chytili ich a postavili pred súd. Víta hodili do kotla s vriacim olovom a olejom. On vraj vyskočil z kotla. Všetkých troch potom mučili na škripci a všetci traja zomreli za Krista okolo roku 305. Ich liturgická spomienka je 15. júna. Svätý Vít sa zobrazuje ako mladík stojaci v kotle s vriacim olejom. V ruke drží palmu a knihu. Býva pri ňom emblém havrana, orla alebo kohúta (symbol bdelosti). Svätý Vít je aj v mestskej pečati Veľkých Kostolian z roku 1754. Svätý Vít patrí ku skupine 14 pomocníkov, čiže orodovníkov v ťažkých záležitostiach. Uctieva sa ako patrón medikováčov a kotlárov (bol umučený v medenom kotle), baníkov, sládkov, hostinských, vinárov, lekárnikov, hercov, žoldnierov, nemých a hluchých. Býva vzývaný aj o pomoc pri epilepsii (tanec svätého Víta), hystérii, posadnutosti, očných chorobách, proti uštipnutiu hadom i proti blesku a búrke a i. Zdôvodnenie a zdroje svätovítskej úcty Zdá sa, že zasvätenie kostola má súvis so strážnou funkciou osady, pretože svätý Vít okrem iných profesií bol aj patrónom žoldnierov, čiže najatých platených vojakov usadených na mieste. Túto umocňuje aj ten fakt, že ho v obecnej pečati mala aj susedná strážna osada Pečeňady. V týchto súvislostiach nápadné je zasvätenie kostola svätému Vítovi v ďalšej strážnej osade Rusovce pri Bratislave. Svätovítska úcta má väzbu na nemeckú cirkevnú provinciu, kde sa ostatky svätého Víta roku 836 dostali do kláštora v Korvey. Odtiaľ sa k nám dostávala troma misijnými prúdmi: bavorsko-franským, írsko-škótskym a metodským. Arcibiskup Metod mohol túto úctu priniesť po návrate z väzenia v meste Elwangene, ktoré si svätého Víta zvolilo za patróna. Svätý Vít požíval u nás úctu už v dobe veľkomoravskej: zmienky o svätom Vítovi obsahujú už staroslovienske rukopisy z 10.-11. storočia (Assemaniho evanjeliár a Ostromirov evanjeliár). V Uspenskom zborníku sa zachovala svätovítska legenda z 10. storočia. Podľa svätováclavskej legendy na Velehrade bol kostol svätého Víta, v ktorom arcibiskup Metod pokrstil knieža Bořivoja a kňažnú Ľudmilu.
 
 
 
Zdôvodnenie a zdroje svätovítskej úcty
Zdá sa, že zasvätenie kostola má súvis so strážnou funkciou osady, pretože svätý Vít okrem iných profesií bol aj patrónom žoldnierov, čiže najatých platených vojakov usadených na mieste. Túto umocňuje aj ten fakt, že ho v obecnej pečati mala aj susedná strážna osada Pečeňady. V týchto súvislostiach nápadné je zasvätenie kostola svätému Vítovi v ďalšej strážnej osade Rusovce pri Bratislave.
Svätovítska úcta má väzbu na nemeckú cirkevnú provinciu, kde sa ostatky svätého Víta roku 836 dostali do kláštora v Korvey. Odtiaľ sa k nám dostávala troma misijnými prúdmi: bavorsko-franským, írsko-škótskym a metodským. Arcibiskup Metod mohol túto úctu priniesť po návrate z väzenia v meste Elwangene, ktoré si svätého Víta zvolilo za patróna. Svätý Vít požíval u nás úctu už v dobe veľkomoravskej: zmienky o svätom Vítovi obsahujú už staroslovienske rukopisy z 10.-11. storočia (Assemaniho evanjeliár a Ostromirov evanjeliár). V Uspenskom zborníku sa zachovala svätovítska legenda z 10. storočia. Podľa svätováclavskej legendy na Velehrade bol kostol svätého Víta, v ktorom arcibiskup Metod pokrstil knieža Bořivoja a kňažnú Ľudmilu.
 
Jazykovo – historické závery
Ak zvážime celý komplex okolností, môžeme usudzovať, že existencia obce Kostoľany siaha do oveľa dávnejšej minulosti, ako udáva prvá písomná zmienka. Miestne názvy odvodené od slova kostol sa od roku 1250 vyskytujú len v starých slovanských oblastiach, a nie v nových sídelných územiach, viažu sa poväčšine na počiatky pokresťančovania územia. Názvy obcí s koncovkou -any patria k najstarším, môžu pochádzať z 9.-10. storočia. Na území Kostolian je slovanské pohrebisko práve z tohto obdobia a po páde Veľkomoravskej ríše tu nedošlo k úplnému prerušeniu pôvodného slovanského osídlenia, preto možno predpokladať nepretržitú existenciu obce, jej strážnej funkcie, jej názvu, ako aj kostola a patrocínia, ktoré v tých dobách malo charakter nemennosti. Ostáva otvorená otázka, z ktorého zdroja pochádza zasvätenie kostola svätému Vítovi.
 
Prvé písomné zbierky o kostole
Za prvú písomnú zmienku o kostole možno pokladať záznam o Kostoľanoch ako o dedine svätého Víta z roku 1229. Zasvätenie obce svätému Vítovi sa tu jednoznačne viaže na kostol, ako to dokazuje aj po stáročiach zachované patrocínium. Pri tomto kostole pravdepodobne išlo o románsku stavbu. Jedna listina z roku 1464 spomína kostol ako ,,veľmi dávny“. Kostol i fara slúžili pre jedenásť či dvanásť obcí. Súpis pápežských desiatkov z roku 1332 dokladá obec a faru pod patrocíniom svätého Víta. Vtedy tu bol farár a vicearchidiakon Ladislav, ktorý zaplatil desiatok vo výške 5 mariek. Kňaz Ladislav sa vyskytuje aj v Rufínových pápežských účtoch z roku 1320. Ako novoustanovený farár zaplatil 2 viedenské marky, t.j. 7 zlatých florénov, z fary de Ultrawag (za Váhom). Výška poplatkov znamená, že Kostoľany boli v tých časoch zámožnejšou farou.
 
 
 
Stavba kostola z roku 1464
Po skončení ničivých husitských výprav pristúpilo sa v Kostoľanoch k prestavbe kostola. Roku 1464 tu postavili neskorogotický kostol, pri stavbe ktorého použili štvorhranné kamene z hradu kráľa Mateja Korvína. Z tejto stavby sa dodnes zachovala svätyňa s gotickou krížovou klenbou a so zamurovanými gotickými oknami, kamenné pastofórium a kamenný sedlový portál do sakristie.
 
Zväčšenie kostola z roku 1693
Podľa kanonickej vizitácie z roku 1560 kostol bol úplne zničený. Bolo to tridsať rokov po vypálení obce Turkami. V tomto období nastupovala protestantská reformácia, ktorá zasiahla aj Kostoľany. Z rokov 1611-1660 spomínajú sa tu štyria evanjelickí kňazi. Po roku 1660, keď miestni zemepáni odstúpili od protestantstva, rekatolizáciu tu uskutočňovali trnavskí jezuiti. Po pominutí tureckého nebezpečenstva a ustálení politicko-spoločenskej situácie začalo sa roku 1693 s renováciou kostola. Pritom ponechali gotickú svätyňu a postavili novú kostolnú loď s ranobarokovými krížovými klenbami. Kostol zaistili pultovými opornými piliermi. Chórus z pevného materiálu s dreveným priečelím stál na dvoch drevených stĺpoch. Sakristia bola na evanjeliovej strane. Pri zväčšení kostola sa použil kamenný materiál z ruín hradu.
 
Prístavby z roku 1736
Obdobie pokoja po skončení stavovských povstaní v 18. storočí dalo podnet k novému stavebnému ruchu. Roku 1736 pristavili ku kostolu dve polkruhovo uzavreté bočné kaplnky, ktoré majú valené klenby s lunetami a na západnej strane kužeľovitú vežu so slnečnými hodinami. Veža bola v 19. storočí neoromanticky prefasádovaná.
 
Zvony
Kanonická vizitácia z roku 1788 spomína na veži kostola tri zvony, a to osemcentový z roku 1758, päťcentový z roku 1763 a jednocentový z roku 1746. Malý zvon sa nachádzal aj v drevenej zvoničke uprostred obce. Počas prvej svetovej vojny z kostola zrekvirovali na kanóny tri zvony a organové píšťaly. Nové si veriaci za pomoci zbierok amerických rodákov zaobstarali už roku 1921.
 
 
 
 
Interiér kostola
Hlavný oltár z roku 1815 je klasicistický. V strede stĺpovej architektúry má obraz svätého Víta. Po stranách oltára sú sochy Srdca Panny Márie a svätého Jozefa. Bočné kaplnky majú novogotické oltáre z konca 19. storočia. Barokoví anjelici a štyri sochy svätcov sú z 18. storočia. V kaplnke Ružencovej Panny Márie (v roku 1788 to bola kaplnka svätého Jána Nepomuckého ) sú po stranách oltára sochy svätého Petra a Pavla. V kaplnke svätej Anny (v roku 1788 kaplnka svätého Kríža) sú sochy svätého Jána Krstiteľa a svätého Jozefa. Nad touto kaplnkou je obraz sv. Cyrila a Metoda s vročením 1963, keď sa na 1100. výročie príchodu našich vierozvestov maľoval kostol. Kamenná krstiteľnica s ľaliovým ornamentom je zo 17. storočia. Klasicistická kazateľnica v lodi kostola je z konca 18. storočia. Kostol má tri krypty. Pod kaplnkou svätého Kríža bola kostnica.