Dekréty prezidenta republiky: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
chyby |
+text z cs |
||
Riadok 10:
* dekrét o úprave česko-slovenského štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti (strata štátneho občianstva Nemcov a Maďarov) (z [[2. august]]a 1945)
* dekréty o znárodnení baní a kľúčového priemyslu, akciových bank a súkromných poisťovní (z [[24. októbra]] 1945)
* dekrét o
Všetky dekréty [[prezident]]a republiky boli po vojne, [[5. marca]] [[1946]], [[ratihabícia|ratihabované]] (spätne ratifikované) Dočasným Národným zhromaždením ústavným zákonom č 57/1946 Zb.
== Dnešná diskusia ==
V súčasných politických sporoch o platnosť a účinnosť "Benešových dekrétov" sa tohto spojenia zvyčajne používa v užšom zmysle pre skupinu povojnových dekrétov upravujúcich odsun a konfiškácii majetku Nemcov a Maďarov.
Hlavným predmetom dnešnej kritiky dekrétov je ich nezlučiteľnosť s princípmi demokratického právneho štátu, najmä preto, že Benešove dekréty postulujú princíp [[kolektívna vina|kolektívnej viny]] (postihnuté podľa nich boli - s úzko vymedzenými výnimkami - všetky osoby nemeckej a maďarskej národnosti), nerešpektujú [[prezumpcia neviny|prezumpciu neviny]], diskriminujú podľa národnosti, zbavujú občana štátnej príslušnosti bez jeho súhlasu a proti vôli, neumožňujú mu slobodnú voľbu miesta k životu a kladú na tých Nemcov a Maďarov, ktorí by chceli získať rovnaké práva ako Česi a Slováci, nespravodlivé a neprimerané požiadavky: kým Čechami alebo Slovákovi na uchovanie jeho statusu a politických práv stačilo, aby s okupačnou mocou nekolaboroval a nedopustil sa zrady, Nemci a Maďari museli proti fašizmu otvorene bojovať, čo sa v podmienkach [[Protektorát Čechy a Morava|protektorátu]] a [[Prvá slovenská republika|Slovenského štátu]] prakticky rovnalo samovražde a znamenalo to smrteľné nebezpečenstvo aj pre rodinných príslušníkov takéhoto občana.
Zástancovia dekrétov poukazujú na to, že ide o opatrenia z historicky pomerne vzdialeného obdobia, ktoré má dnes len malú relevantnosť (ide o "mŕtve bezprávie", nemecky''totes Unrecht''), že vyhnanie Nemcov bolo potvrdené veľmocenskou dohodou v [[Postupimská konferencia|Postupime]] a v čase, keď k nemu došlo, neboli postupy etnického čistenia územia pokladané za nič výnimočného: tak ako dnes už nemožno prehodnocovať majetkové konfiškácie po [[bitka na Bielej hore|bitke na Bielej hore]] alebo vyhnanie Židov z Egypta, nie je možné vracať sa k viac ako polstoročie starej histórii. Ďalej poukazujú na to, že kým v právnych štátoch v čase mieru platí princíp [[prezumpcia neviny]], v čase vojny a ako následok vojny, ktorá je rozpútania určitým štátom alebo národem, platí zásada [[kolektívna vina|kolektívnej zodpovednosti]]. Ďalej sa hovorí na to, že nemecká menšina nebola zbavená česko-slovenskej štátnej príslušnosti česko-slovenským úradmi až po [[Druhá svetová vojna|druhej svetovej vojne]], ale že sa jej sama zbavila už v roku [[1938]], keď sa [[sudetskí Nemci]] stali ríšskymi príslušníkmi nacistického [[Tretia ríša|Nemecka]], o čo sa usilovali od druhej polovice tridsiatych rokov prostredníctvom [[Sudetoněmecká strana|Sudetonemecké strany]] (''Heim ins Reich'').
{{Cs-timeline-zmluvy}}
| |||