Faraón: Rozdiel medzi revíziami

Hoci nepoznáme presné pravidlá egyptského nástupnického systému, je isté, že základom správneho fungovania správy bolo následníctvo '''mladého''' kráľa (v čase nedospelosti zastupovaného najčastejšie ženou z kráľovskej rodiny), ktorý v prvom období vlády svojou osobnou aktivitou a mobilitou, spojenou s mobilitou kráľovského dvora ako centra správy, udával smer celej miestnej aj centrálnej administratíve. Panovníci a ich osobná schopnosť iniciatívneho riešenia problémov teda do značnej miery ovplyvňovala chod spoločnosti. Názorným príkladom môže byť [[Achnaton]], proti ktorého reforme zrejme nevznikla žiadna účinná politická opozícia, alebo obdobie neskorých Ramessovcov - postarších kráľov, ktorých vláda znamenala úpadok úrovne správy a vládnutia. K tomu autori ''Cambridge History of Africa I'' veľmi výstižne poznamenávájú, že „altruistické plnenie povinností (panovníkom) bolo totožné s jeho vlastným záujmom...“, pretože „slabosť, neschopnosť či neúčinnosť na strane kráľa mohli vyvrcholiť zlou správou Egypta.“

 

Na druhej strane však treba povedaťi, že egyptský kráľ bol svojou výlučnou väzbou na bohov aj limitovaný: poriadok [[maat]], ktorý bol odvodzovaný od aktu stvorenia sveta, tvoril pre spoločnosť objektívny štandard, ktorého dodržovanie sa chápalo v priamom vzťahu k miere božského schválenia, ktorému sa konkrétny panovník tešil. Kráľ prevzal svoju moc od bohov a mal vo svojom konaní sledovať ich vôľu (''„konať [[maat]]“''), takže mohol byť vnímaný ako ich akýsi nástroj, prostredníctvom ktorého oni sami Egypt spravujú. V tejto súvislosti vyššie citovaní autori pripomínajú text [[Démotická kronika|Démotickej kroniky]] z [[Ptolemaiovci|ptolemaiovského]] obdobia, ktorá „pripisuje pád niektorých panovníkov Neskorého obdobia ich zlyhaniu pri uspokojení bohov“, a pre staršie obdobie „ničenie pamiatok, ktoré boli vytvorené určitými panovníkmi, činy ktorých boli považované za urážlivé voči [[maat]]“.