Norbert z Xantenu: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace
Bez shrnutí editace
Riadok 1:
[[Súbor:Norberts.jpg|thumb|right|Norbert z Xantenu]]
{{na úpravu}}
Svätý '''Norbert (z Xantenu)''' (*cca. [[1082]], [[Xanten]] - [[6. jún]] [[1134]], [[Magdeburg]]) bol magdeburský [[arcibiskup]] a zakladateľ [[premonštráti|premonštrátov]].
 
KoncomPochádzal [[11.z storočia]]urodzenej žila na území dnešného Nemeckarodiny v mestečku Xanten ([[Severné Porýnie-Vestfálsko]]). urodzenáOtec, rodina[[gróf]] grófaHeribert Heribertaz GennepaGennepu, vrchnéhobol hradnéhovrchný hradný [[kastelán]], a. Jehomatka manželkaHedviga bola príbuzná s lotrinskými kniežatami. Ich prvorodený syn Heribert bol predurčenýdedič na to, aby zabezpečil pre rodinu dedičatitulu a preto druhorodeného Norberta usmernili rodičia na cirkevnú dráhu. Vzdelanie získal v kláštorných školách. Čoskoro vynikli jeho prednosti - zbehlosfzbehlosť vo vedách, rečnícky talent a príjemnýpríjemné a milý spôsob správania sasprávanie. [[Kolín nad Rýnom|Kolínsky]] [[biskup]] ho vysvätil za [[diakon|subdiakona]] a mladého, zdvorilého junákamladíka si obľúbili na biskupskom aj na cisárskom[[cisár]]skom dvore [[Henrich V. (SRR)|Henricha V.]] ([[1106]] - [[1125]]).
 
Legenda hovorí, že raz,v keďroku Norbert[[1115]] cestovalsa naspolu koni, sprevádzanýso svojím sluhom, dostali sadostal do veľkej víchrice. Nablízku nebolo miesta, kam by sa mohli schovať. Norbert popchol koňa do rýchlejšieho cvalu[[cval]]u napriek upozorneniam sluhu. Zrazu sa k nemu ozval hlas zhora: "Postoj! Bohatstvo a rozum, ktoré som Ti dal, aby si ma velebil a oslavoval, chceš zničiť pre svoju márnomyseľnú pýchu?" A v toma udrel veľký [[blesk]] tesne pred cválajúceho koňa. Vyplašené zviera zhodilo jazdca a ten stratil vedomie. Keď sa po dlhšom čase prebral, pod vlyvom udalosti sa opýtal: "Čo mám teda urobiť, Pane?" Podľa jednej verzie legendy mu hlas odpovedal: "Vyhýbaj sa zlu, konaj dobro, hľadaj pokoj a utiekaj sa k môjmu milosrdenstvu."
 
Tento zážitok bol bodom obratu v živote Norberta. Požiadal o svoju vysviacku za [[kňaz]]a, ktorá sa uskutočnila v [[Kolín nad Rýnom|Kolíne nad Rýnom]] (''Köln am Rhein''). Prišiel na ňu v elegantnom, zdobenom šate boháča. Pred očami prítomných ho zamenil za jednoduchý odev z obyčajnej drsnej kože, previazaný kajúcnickým opaskom - na dôkaz toho, že skoncoval s doterajším spôsobom života. V roku [[1118]] rozdal celý svoj majetok chudobným. Po krajine chodil ako potulný kazate+kazateľ a všade sa snažil zmeniť k lepšiemu narušenú morálku kňazstva. Žil v jednoduchej apoštolskej pokore. Kvôli svojej reformátorskej činnosti si získal mnoho nepriateľov. Preto opustil Nemecko a odišiel do Sant Gilles v južnom Francúzsku, kde sa zdržiaval [[pápež]] [[Gelasius II.]] Od neho dostal Norbert oficiálne povolenie pôsobif ako posol viery. Prílišná námaha spojená s úmornou apoštolskou činnosťou spôsobila, že tažko ochorel a bol nútený prerušiť misijnú činnosf. Sotva sa uzdravil, uchýlil sa s niekolkými žiakmi a najlepším priatefom Hugom z Cambrai-Fosses do flámskej pustatiny v blízkosti Laonu, severozápadne od mesta [[Reims]]. Tam jeho slávne meno už poznali a biskup Bartolomej Laonský chcel s pomocou Norberta obnoviť kresťanský život vo svojej [[diecéza|diecéze]]. Požiadal ho, aby v okolí mesta postavil [[kláštor]]. Po obhliadke ponuknutých území sa rozhodol pre údolie dnes známe ako Prémontré. Toto miesto videl vo sne, keď sa mu zjavila [[Panna Mária]] a ukázala lúku, na ktorej má založit kláštor. Odtiaľ pochádza názov Pratum monstratum - Praemonstratum (z latinčiny pratum - lúka, monstratum - ukázaná; alebo z francúzštiny prémontré - "predukázaná", predurčená). A skutočne tu kláštor aj postavil.
 
Pre svojich druhov v roku [[1121]] určil záväznú [[rehoľné pravidlá|regulu]] (pravidlá) [[Augustín z Hippa|svätého Augustína]] († [[430]]), biskupa z Hippo v severnej [[Afrika|Afrike]]. V roku [[1126]] prijal Norbert po ceste do [[Rím]]a potvrdenie svojho rádu z rúk pápeža [[Honorius II.|Honoria II.]] Po návrate do Prémontré bol menovaný za magdeburského biskupa[[arcibiskup]]a. Čoskoro priviedol Norbert poklesnutú diecézu k rozkvetu. V roku [[1128]] odovzdal vedenie rádu svojmu priateľovi Hugovi, ale až do svojej smrti sa neprestal usilovať o reformu duchovenstva. Už počas života sa mu dostalo veľa pôct. Zomrel dňa [[6. júna]] [[1134]] v Magdeburgu a bol pochovaný v tamojšom rádovom kostole. ZaV roku [[1215]] bol [[blahorečenie|blahoslavený]] a
za [[svätec|svätého]] ho vyhlásilivyhlásil v roku [[1582]] pápež [[Gregor XIII.]] Po ovládnutí Magdeburgu protestantmi v roku [[1627]] dosiahol strahovský [[opát]] Kašpar z Ouestenbergu prenesenie pozostatkov sv. Norberta do [[Strahovský kláštor|kláštora na Strahove]] v [[Praha|Prahe]], kde sú uložené dodnes.
 
Tento svätec je jedným z [[Čechy|českých]] zemských patrónov[[patrón]]ov, patrón premonštrátov a tiež dobrého pôrodu. SlávnyJeho slávny výrok zakladateľa rádu, svätorečeného v roku [[1582]] pápežom [[Gregor XIII.|Gregorom XIII.]], znie: "Bol som pri dvore, žil som v kláštore, stál som vo vysokých čestných úradoch cirkvi a všade som sa naučil, že nie je nič lepšie ako odovzdať sa celkom Bohu."
 
Rád, ktorého najvyšší predstavený - generálny opát- sídlil až do roku [[1790]] v Prémontré, sa veľmi rýchlo rozšíril po celej Európe. Stanovy rádu sú akousi syntézou kánonického a monastického života, ktorého základ tvorí regula sv. Augustína. Hlavné poslanie rehoľníkov je v slávení slávnostnej bohoslužby, v eucharistickej a Mariánskej úcte, kajúcnom živote a apoštoláte formou farnej duchovnej správy.
 
U premonštrátov bola po prvýkrát v dejinách cirkvi uskutočnená aj myšlienka tretieho rádu - spojenie laikov mimo kláštora s duchovným životom bratov a sestier. Činnost rehoľníkov je zameraná na rozvíjanie vedeckej a výchovnej práce pôsobením na školách všetkých stupňov (od roku [[1787]]). Od svojich počiatkov rád vynikal aj v oblasti hospodárskeho podnikania. Medzi členmi rádu pôsobili a pôsobia mnohí významní teológovia, pedagógovia, lekári, ekonómovia a učenci z ďalších vedných odborov.
 
Rád bol a je zväzok samosprávnych kláštorov. Jeho najvyššou autoritou je generálna kapitula, ktorej predsedá generálny opát. Jednotlivé kanónie sú opátstvami na čele s opátom. V rámci štátov tvoria provincie - tzv. cirkárie, ktoré podliehajú vikárovi generálneho opáta. Kanónie si uchovávajú dcérsky vztah ku kláštorom, z ktorých boli založené. K najvýznamnejším funkciám v ráde patria: prepošt, prior, cirkátor, provizor, kantor a predstavený klerikov - magister clericorum.
 
Členovia rádu používajú spolu s krstným aj rehoľné meno.
 
Zakladateľ rehole ako putovný kazateľ prešiel celú západnú Európu a oduševnene hlásal myšlienky Mariánskej úcty a dogmy jej nepoškvrneného počatia. Preto zvolil pre rád biele oblečenie symbolizujúce čistotu a nepoškvrnenost. Rádový odev sa skladá z bieleho habitu so škapuliarom, z cingula a bieleho biretu. Súčasťou chórového oblečenia je biela mozeta s malou kapucňou. Pri obradoch sa používa kánonický biely golier - myceta, zhotovená z rovnakej látky ako habitu.
 
[[Mária Terézia]] udelila Uhorskej cirkárii svetlomodrý opasok - cingulum a svetlomodré gombíky. Jednotným erbom rádu je trojrohý modrý štít so zaoblenými bokmi, v ktorom sú v piatich vodorovných radoch zlaté heraldické ľalie franskej vládnucej dynastie [[Kapetovci|Kapetovcov]]. Medzi nimi sú uložené dve prekrížené pastierske palice - berly. V popise ich farby sa autori rozchádzajú. Jedni tvrdia, že sú zlaté, iní, že strieborné alebo jedna zlatá a druhá strieborná. Podľa princípov cirkevnej heraldiky sa majú predmety zobrazovat vo svojej prirodzenej farbe a forme. Preto sú zobrazené so zlatou hlavicou a striebornou rukovätou. Na vrchu štítu je umiestnená biskupská čiapka, mitra. Nad ňou vyčnieva ozdobná hlavica berly. V pozadí štítu sa vinie biela hodvábna stuha, mierne sfarbená do ružova, v podobe písmena "S". Capetovské I'alie a farby francúzskeho kráľovstva, priznané kráľom sv. Cudovítom IX., vyjadrujú jeho náklonnost a uznanie tomuto rádu. Zároveň erb jednoznačne poukazuje na francúzsky pôvod premonštrátov.
 
Do Uhorska prišli prví premonštráti priamo z Premontré v roku [[1130]] ešte počas života zakladateľa. Domnievame sa, že to bolo na pozvanie kráľa [[Štefan II. (Uhorsko)|Štefana II.]] ([[1116]] - [[1131]]) a svoj prvý kláštor postavili vo Váradhegyfoku (dnes Veľký Varadín - Nagyvárad v Rumunsku). O sto rokov na území Uhorska existovalo už 45 kláštorov. Najvýznamnejšie boli Csorna, Jánoshida, Šahy (Ság), Jasov, Türje, Kláštor pod Znievom (Túróc) a Leles, ktoré boli do roku [[1874]] aj hodnovernými miestami.
 
==Iné projekty==