Bachovský absolutizmus: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace |
Bez shrnutí editace |
||
Riadok 29:
No vytriezvenie muselo prísť. Slovenské národné hnutie sa rozdelilo na dva vzájomne súperiace tábory, bolo roztrieštené a dostalo sa do vážnej krízy. Aktivita štúrovcov - pokrokovej vrstvy stúpencov slovenského národného hnutia - bola udusená nepriazňou vlády a malý tábor slovenskej inteligencie i stredných vrstiev sa rozkladal. Jeho malá časť – [[Staroslováci]] - viac - menej spolupracovali s cisárskou Viedňou. Väčšia časť – [[štúrovci]] - boli vytisnutí z politického rozhodovania nad budúcimi osudmi Slovenska, a ich čelní predstavitelia dokonca postavení pod policajný dozor. Preto aj Ľ. Štúr koncom roku s trpkosťou tvrdil, že “my teraz nemôžeme nič urobiť pre statných našich".
V októbri roku 1851 sa štúrovci dohodli na “opravenej slovenčine" (t.j. dnešnej slovenčine)- zostavenej podľa zásad Martina Hattalu, Andreja Radlinského a M. M. Hodžu. Táto síce určitú zjednocovaciu úlohu medzi Slovákmi zohrala, no nevytvorila účinnú hrádzu proti prenikaniu staroslovenčiny do rôznych oblastí verejného života. V rokoch bachovského absolutizmu sa nepodarilo odstrániť zhubný dualizmus v oblasti slovenskej spisovnej reči.
=== Zánik a Októbrový diplom ===▼
Medzi pozoruhodné podujatia Staroslovákov v rokoch 1850-52 patrí ich rozsiahla kampaň na založenie [[Matica slovenská|Matice slovenskej]] - ako vrcholného vedeckého, kultúrneho a osvetového spolku všetkých Slovákov. Štúrovci označili budúcu Maticu za baštu staroslovenčiny a žiadali úradnú vrchnosť o obnovenie celoslovenského kultúrneho spolku [[Tatrín]]u, ktorý účinne pôsobil už v rokoch 1844-1848. Ani oživenie Tatrínu však úradná vrchnosť nepovolila. Padol aj plán Jonáša Záborského na vytvorenie literárneho spolku na vydávanie slovenskej literatúry. Lichard a jeho spolupracovníci sa však nechceli vzdať nádejí, že sa im podarí predsa len od ministerstva vnútra dosiahnuť povolenie na založenie Matice slovenskej. Pomáhali mu pritom hlavne Ján Kollár, Jonáš Záborský, Karol Kuzmány, J. K. Viktorin a iní. Nepochopenie vo vlastných radoch a nežičlivosť vládnych kruhov prinútila slovenských národovcov odložiť realizáciu tohto významného plánu až do roku 1863. Nepodarilo sa v tejto dobe dosiahnuť ani povolenie oživenia ľudovýchovných a osvetových slovenských spolkov, ktoré tvorili mimoriadne dôležitú formu spájania sa vedenia slovenského národného hnutia zloženého z inteligencie s ľudovými vrstvami. To bolo tiež príčinou hlbokého úpadku slovenského národného života v dobe bachovského absolutizmu.
▲=== Zánik absolutizmu a Októbrový diplom ===
Viedenský centralizmus obmedzujúci občianske a národné práva nenávidela väčšina obyvateľov mnohonárodnostnej rakúskej monarchie. Čakala len na vhodnú príležitosť, aby mohla proti nemu vystúpiť. Táto sa približovala tým viacej, čím rýchlejšie sa viedenská vláda dostávala do vnútropolitických ťažkostí. Jednou z nich bol narastajúci štátny dlh, ktorý už roku 1853 pre výlohy spojené s rakúskou okupáciou Valašska, prevyšoval dvetisíc miliónov zlatých. Ani vypísaním štátnej pôžičky sa nepodarilo vláde zastaviť stúpanie štátneho dlhu. Nerozmyslená vojna so Sardíniou roku 1858-59 zapríčinila, že štátny dlh ešte enormne vzrástol. Francúzsko-talianske vojská spôsobili Rakúšanom krvavú porážku a prinútili habsburskú monarchiu uzavrieť mierovú zmluvu v Zürichu, ktorou stratili bohatú lombardskú provinciu. To bolo predzvesťou úplnej likvidácie habsburského panstva v severnom Taliansku. Dôsledky tejto porážky otriasli hospodárskou stabilitou mocnárstva, viedli k politickým reformám a nakoniec aj k odstráneniu nenávideného režimu.
| |||