Dejiny fyziky: Rozdiel medzi revíziami

Vedecký prevrat, ktorý nastúpil od šestnásteho storočia, je vhodný medzník medzi starovekou vedou a vedou či fyzikálnymi dejmi aké poznáme dnes. Mikuláš Koperník (Nicolaus Copernikus) bol tým kto predniesol Heliocentrický systém slnečnej sústavy a navodil úplne novú, na tú dobu priekopnícku „teóriu“. Na tento systém nadväzoval prvý známy model pohybujúcich sa sústav planét, ktorý bol zostrojený Keplerom (Johannes Kepler) v skorších časoch 17. storočia a navrhoval možnosť že planéty sa pohybujú po eliptických dráhach so Slnkom ako ohniskom týchto elíps. Taktiež Galileo Galilei presadil používanie pokusov ako vedeckú metódu, ktorá sa stala kľúčovou na potvrdenie fyzikálnych teórií takto podložených.

[[ObrázokSúbor:Nikolaus Kopernikus.jpg|náhľad|[[Mikuláš Kopernik]]]]

Od začiatku osemnásteho storočia sa začal nevedomky klásť dôraz na termodynamiku. Na termodynamike a jej konceptoch sa podieľalo okrem Róberta Boyla a Thomasa Younga veľa ďalších fyzikov. Súčasne s vývojom parného stroja sa tiež vyvíjali zákonitosti o termodynamike a jej odvetviach. Na vyjadrenie termodynamických zákonov poslúžila klasická mechanika, z ktorej sa dali odvodiť termodynamické vzťahy a zákony. V roku 1752 Benjamín Franklin, ktorý zameriaval dianie svojich výskumov v prírode, prišiel na to ako vlastne funguje elektrina (elektrický náboj). Jeho pokusy mu poskytli dostatok informácií na to, aby si bol istý čo sa vlastne pri vzniku výbojov (blesky v prírode) deje a popísal to. Jedným z pokusov bol pokus so šarkanom, ktorého za pomoci syna vypustil do mračna počas búrky. Týmto chcel dokázať že blesk je forma statickej elektriny. Keď sa šarkan dostal do mračna tak sa niť na ktorej bol pripútaný šarkan okamžite napla akoby v nej bol určitý statický náboj. Na konci tejto nite bol kľúč, vzdialený od jeho druhej ruky zopár centimetrov, z ktorého preskočil náboj (iskra) k jeho prstu. Franklin týmto urobil dôležitý objav, ale mal šťastie že ho prežil.