Ponorková vojna: Rozdiel medzi revíziami

Odobraných 19 bajtov ,  pred 12 rokmi
d
preklepy
d (Robot odstránil zbytočné pomenovanie odkazu)
d (preklepy)
Ale v máji 1943 Nemecko utrpelo obrovskú porážku v [[druhá bitka o Atlantik|bitke o Atlantik]], stratilo v priebehu mesiaca neuveriteľných 60 ponoriek. Ukázalo sa, že technická konštrukcia bola pomýlená. Ponorky boli na hladine bezbranné a pod vodou pomalé. Eskortné stíhacie skupiny zložené z 4-5 torpédoborcov a eskortnej lietadlovej lode zvyčajne zatlačili ponorku pod hladinu a buď ju zničili pod vodou alebo prinútili vynoriť. <!-- Riešenie mali Nemci v rukách, išlo o práce profesora Waltra ktorý už roku 1940 skonštruoval pokusnú ponorku o výtlaku 80 t, ktorá dosahovala rýchlosť 28 uzlov pod vodou. Našťastie vedenie [[Kriegsmarine]] až do porážky ponoriek v roku 1943 nepochopilo význam Waltrových objavov. Walter riešil dva základné problémy. Rýchlosť plavby pod hladinou a jednotný pohon. Prvý vyriešil úspešne, dnešné tvary ponoriek sú výsledkom jeho prác. Pohon sa Walter snažil vyriešiť systémom [[krieslauf]]. Išlo o princíp, keď motor používa pri plavbe pod vodou kyslík z vody v zmesi rafinovanej nafty a peroxidu vodíka.Ako katalyzátor služil manganistan draselný. Vývoj do konca vojny nebol doriešený.Motory boli prevádzkyschopné ale natoľko poruchové že nemohli byť operačne nasadené.Ku dňu kapitulácie Nemecka boli vo vysokom štádiu rozostavanosti 4 ponorky s Waltrovými turbínami<ref>Víťazstvo prichádza z mora. Naše vojsko, Praha, 1999</ref> všetky Nemci vyhodili do vzduchu. Projekčná rýchlosť bola 30 uzlov pod hladinou. Nevýhodou bolo, že ponorka sa musela každých 6 hodín vynoriť. -->
 
Hitler mal fóbiu že Spojenci napadnú Nemcov v Nórsku a z toho dôvodu držal 21 ponoriek severne od [[Shetlandy|Shetlandských ostrovov]], jednej z najopustenejších oblastí na svete. Ďalších 20 ponoriek nariadil poslať do Stredozemného mora. V boji proti obchodným lodiam tu ponorky nezaznamenali nič významné. V boji proti vojnovým dokázali potopiť [[HMS Barham]], lietadlové lode HMS[[HMS Ark Royal]] a [[HMS Eagle]], plávajúcu ponorkovú základňu [[HMS Medway]] a niekoľko krížnikov.
 
Priamu vinu na spomalení vývoja, nemeckých ponoriek malo nemecké najvyššie velenie na čele s [[Hitler]]om, ktorý po [[bitka o Francúzsko|porážke Francúzka]] považoval vojnu za vyhratú a na jar [[1940]] nariadil z ekonomických dôvodov zastaviť väčšinu vývojových zbrojných programov, kde nebol možný reálny výstup do jedného roka.<ref>[[Adolf Galland]] - Prvý a posledný</ref> Výsledkom bolo pozastavenie mnohých životne dôležitých programov, ako ponorky, prúdové lietadlá, radar atď. na dobu 1,5 roka. <!-- Nemci na to pristúpili na kompromis a spustili výrobu E-bootov (Elektro U boot ). Išlo o ponorky s klasickým pohonom ale Waltrovym tvarom trupu. Kapacita akumulátorov bola mnohonásobne zvýšená proti najpoužívanejším typom VII a IX. Ponorky dosahovali pod vodou rýchlosť 17 uzlov, to bolo viac ako hladinová rýchlosť eskortných [[korveta|korviet]] a [[fregata|fregát]]. Hĺbka ponoru dosahovala 300 m. Vtedajšie hlbinné bomby mali maximálnu hĺbku výbuchu 200 m, takže Watrova ponorka bola nezamerateľná a nezasiahnuteľná. Oceánske mali pod hladinou akčný rádius 285 míľ, to bol štvornásobok predošlých typov. Ďalšou výhodou bolo že vtedajšie sonary nemohli zamerať ponorku pod hladinou pri rýchlosti vyššej ako 15 uzlov. Typy XXI boli oceánske a XXIII pobrežné. Prvá vyplávala na bojovú plavbu [[30.apríla ]] 1945. U 2511 korv.kpt.Schnee. [[5. máj]]a podnikla cvičný útok v Severnom mori na britský ťažký krížnik v sprievode 6 torpédoborcov, pretože krátko predtým velenie nariadilo skončiť útoky a vrátiť sa na základne - 4. mája 14.15 hod. - neodpálil kapitán torpéda. Angličania prítomnosť ponorky ani nezaregistrovali. Ukázalo sa však že proti Waltrovým ponorkám nemajú spojenci protizbraň. -->
V priebehu 60. rokov nastal obrovský rozvoj sovietskeho ponorkového loďstva. Sovietske loďstvo malo na prelome 60. a 70. rokov v operačnej službe zhruba 180 atómových ponoriek. Ich technické parametre sú dodnes tajné, podľa veľmi nespoľahlivých zdrojov sa hĺbka ponoru pohybuje od 500 do 2000 metrov, rýchlosť okolo 30 uzlov. Trup je skonštruovaný z titánových zliatin. Ich hlavnou základňou bol [[Murmansk]] v [[Severný ľadový oceán|Severnom]] a [[Vladivostok]] v [[Tichý oceán|Tichom oceáne]], bojovou zónou bola oblasť severne od [[Bahamy|Bahamských ostrovov]] po [[Grónsko]]. Z tejto oblasti boli schopné zasiahnuť raketami zhruba polovicu územia USA. Ich druhá operačná zóna bola východný [[Pacifik]], pri pobreží [[Kalifornia|Kalifornie]].
 
Bojovou zónou amerických strategických ponoriek bola hlavne [[Arktída]], [[Barentsovo more]] a východný Pacifik. Hlavnou základňou bol [[Norfolk (Virgínia)|Norfolk]]. Druhou bojovou zónou bol [[Indicky oceán]] kde mohli zaútočiť na ciele v južných oblastiach ZSSR. Základňou bol ostrov [[Diego Garcia]]. Američania to dodnes verejne nepriznali. Snahou oboch mocností bolo sledovať strategické ponorky nepriateľa a lokalizovať ich polohu. V praxi to znamenalo, že americké útočné ponorky čakali v [[Barentsove more|Barentsovom mori]] na svojich sovietskych protivníkov, ktorí vyplávali z [[Murmansk]]a a sledovali ich v tesnom závese. Druhá možnosť bola čakať ponorky v [[Dánsky prieliv|Dánskom prielive]]. Filozofia spočívala o tom, že lokalizovanú strategickú ponorku je možné zničiť kým odpáli strategické rakety. Najväčšia konfrontácia oboch mocností hrozila v priebehu [[Kubánska kríza|kubánskej krízy]]. Po zastavení sovietskych lodí s nákladom rakiet Američania objavili sovietsku ponorku, ktorá lode chránila. Na rozkaz prezidenta [[John Fitzgerald Kennedy|Kennedyho]] ju americký [[torpédoborec]] prinútil vynoriť sa. Až v roku [[2000]] Rusi priznali, že ponorky boli dve, pričom druhá sa zdržiavala vo vzdialenosti 5 km, na dostrel od amerického zväzu lodí.
 
=== Súčasnosť ===
639

úprav