Poľský Spiš: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
→Zánik Rakúsko-Uhorska: doplnenie historie |
→1938-1945: doplnenie uzmenych strat po Mnichove |
||
Riadok 157:
=== 1938-1945 ===
V októbri 1938, v predvečer 2. svetovej vojny, Poľsko v dôsledku Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže obsadilo severné časti Slovenska okolo Suchej Hory, Hladovky a Javoriny (vrátane samotných obcí), ako aj územie okolo Lesnice (vrátane samotnej obce) v Pieninách, kúpele Smerdžonka (dnes kúpele Červený Kláštor), ktorá bola Slovensku nakoniec ponechaná a malé územia okolo Skalitého - časť Serafínov, malé zalesnené územie okolo obce Cigeľka, malý pás územia blízo Lupkowa východne od Medzilaboriec a tiež malé územia okolo hraníc pozdĺž rieky Poprad pri Medzibrodí, Sulíne (spolu s prameňom Sulínka a výbežkom Lopata) a Legnave a Dunajec pri Spišskej Starej Vsi, ktorý sa ocitol celý na území Poľska pričom hranica viedla medzi riekou a štátnou cestou do Červeného Kláštora (oficiálne získali tieto územia 1.
V januári 1945 bolo toto územie oslobodené Červenou armádou. Obyvatelia celého Spiša a Oravy (vrátane území stratených v rokoch 1920-1924) vytvorili inštitúcie podobné inštitúciám vo zvyšnom Česko-Slovensku (samostatné Slovensko opäť prestalo existovať) a odolávali poľským úradom, ktoré sa snažili obsadiť tieto územia a obnoviť hranice spred roku 1938. Československý prezident sa však rozhodol tento región znova vydať Poľsku (zmluva bola podpísaná 20. mája 1945) napriek výsledku plebiscitu, v ktorom až 98% tamojších obyvateľov vyjadrilo túžbu zostať žiť v Česko-Slovensku. Beneš druhý krát spáchal zradu na obyvateľoch „poľského“ Spiša a Oravy. Proti jeho rozhodnutiu protestovali u prezidenta mnohé delegácie, petície boli posielané do Prahy i do Varšavy, protestovali aj americkí Slováci a slovenský klérus. 20. mája však bola obnovená predvojnová hranica.
|