Marcus Cornelius Fronto: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Alecs.bot (diskusia | príspevky)
d fix.
Riadok 4:
Fronto s veľkou pravdepodobnosťou patril k rodine prisťahovalcov z Itálie, ktorí tvorili významnú menšinu v [[Cirta|Cirte]], hlavnom meste starovekej [[Numídia|Numídie]]. Sám sa označoval ako [[Líbya|Líbyjec]] pochádzajúci z rodu líbyjských kočovníkov<ref>A.Birley, The African Emperor, 1999, p43</ref>.
 
Do Ríma prišiel za vlády cisára [[Hadrián]]a a veľmi skoro si získal povesť vynikajúceho rečníka a právnika. Fronto dokázal nazhromaždiť veľký majetok, z ktorého nechal postaviť niekoľko pamätníkov a mimo iné zakúpil i preslávené [[Maecenatove záhrady]]. Cisár [[Antoninus Pius]] ho vybral za učiteľa svojich dvoch adoptívnych synov – [[Marcus Aurelius|Marca Aurelia]] a [[Lucius Verus|Lucia Vera]]. Roku 142 dosiahol na dva mesiace Cornelius Fronto [[konzul (staroveký Rím)|konzulát]]át, ale odmietol úrad [[prokonzul]]a v provincií [[Asia]] z dôvodu chatrného zdravia. Posledné roky prežil veľký rečník v zatrpknutosti nad stratou všetkých detí s výnimkou jedinej dcéry.
 
Frontonovo rečnícke umenie bolo už za jeho života predmetom všeobecného obdivu, takže sa mu dokonca dostalo meno druhý [[Marcus Tullius Cicero|Cicero]]. Jeho nasledovníci neskôr vytvorili školu nesúcu jeho meno (''Frontoniani''). Frontonov prístup k rečníctvu charakterizuje niekoľko jednoduchých zásad – vyhľadávať štýl, ktorý by pôsobil novo a originálne, ale pritom sa vyhýbať modernizmom. Prameňom tejto čistej slovnej zásoby sa preňho stávajú klasici [[Augustovo obdobie|predaugustovského obdobia]], pričom neodmieta ani prienik cudzích výrazov do latinčiny ([[grécizmy]]) ani vplyvy ľudového jazyka. Fronto je teda popredným zástancom archaizujúcich tendencií, ktoré sa prejavujú v rečníctve v 2. storočí. Z tohto dôvodu do istej mieri odmietal Cicerona, napríklad jeho rozsiahle [[vetná perióda|vetné periódy]], aj keď vysoko hodnotil jeho epistulárny štýl.