Duch Svätý: Rozdiel medzi revíziami

d
robot Zmenil: pt:Espírito Santo; kozmetické zmeny
(obrázok)
d (robot Zmenil: pt:Espírito Santo; kozmetické zmeny)
[[ObrázokSúbor:Schnorr von Carolsfeld Bibel in Bildern 1860 226.png|náhľad|250 px]]
'''Duch Svätý''' (alebo ''Svätý Duch''; gr. ''τὸ πνεῦμα ἅγιον pneuma hagion'' hebr. ''רוח הקדש rúach hakodeš'') je teologický pojem, ktorý označuje v [[Kresťanstvo|kresťanstve]] tretiu osobu [[Najsvätejšia Trojica|Božej Trojice]], odlišnú od [[Boh Otec|Otca]] a [[Ježiš Kristus|Syna]], zároveň však s nimi rovnakej podstaty. {{Bez citácie}}
 
== Duch Svätý v kresťanstve ==
'''Duch Svätý''' je jednou z troch osôb jediného Boha. {{Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. Gn 1.2}}
O jeho pôsobení môžeme čítať najmä v [[biblia|Biblii]]. Je známe jeho pôsobenie pri nadprirodzenom počatí [[Panna Mária| Márie]], matky [[Ježiš|Ježišovej]]ovej, a pri viacerých ľuďoch počas židovského sviatku [[Letnice|Letníc]]<ref>Biblia, [[Skutky apoštolov]], 2. kapitola</ref>. Svätý Duch je veriacim zasľúbený v [[Evanjelium podľa Jána|Jánovom evajeliu]] (14. - 15. kapitola) ako radca, pomocník, učiteľ.
 
Vo výtvarnom umení je symbolicky zobrazovaný v podobe holubice alebo ohnivého jazyka. Dôrazom na osobu Svätého Ducha sa vyznačuje najmä [[letničné hnutie|letničné]] a [[charizmatické hnutie]].
 
Ako [[symbol]]y pre spodobenie Svätého Ducha používa [[Nový zákon]] aj niektoré diela výtvarného umenia obraz holubice, ohňa alebo ohnivých jazykov.
V Novomm zákone vystupuje Duch Svätý ako samostatná postava. Podľa kresťanskej viery počala [[Panna Mária]] svojhoho syna [[Ježiš Kristus|Ježiša Krista]] pôsobením Ducha Svätého. Ježiš potom prijíma zvláštnym spôsobom Svätého Ducha pri svojomm [[krst|krste]]e v rieke [[Jordán]] ([[Evanjelium podľa Matúša|Mt]] 3,16-17). Prísľub Ducha Svätého tvorí jedno z hlavných tém Ježíšovej reči na rozlúčku v [[Evanjelium podľa Jána|Jánovom evanjeliu]] (kap. 14-16).
 
[[Skutky apoštolov]] popisujú vo svojej 2. kapitole, ako bol Duch Svätý, označovaný tiež ako [[Pomocník]] (grécky παράκλητος paraklétos, obhajca, pomocník<ref>[http://www.casd.sk/sobskola/ulohy/2006q2u/2006q2u04.htm Iný Tešiteľ]</ref>), zoslaný na [[apoštol]]ov vo sviatok [[Letnice|Letníc]] ([[Turíce|Turíc]]). Túto udalosť každoročne pripomína [[liturgia]] pri slávnosti [[Zoslanie Ducha Svätého]]. Tento dar Ducha je analogický k starozákonnému daru [[Desatoro|Desatora]] [[Mojžiš]]ovi na [[Sinaj (vrch v Biblii)|Sinaji]]. V Jánovom evanjeliu (20,21-22) je Duch Svätý apoštolom daný samotným Ježišom už v deň svojho [[vzkriesenie|vzkriesenia]], tj. [[Veľká noc]].
=== Duch Svätý a Trojica ===
 
Spor ohľadom plnosti [[Kristus|Kristovho]] Božstva, v ktorom bol [[Areios]] na [[Prvý nicejský koncil| Nicejskom koncile]] v roku [[325]] porazený, bol prijatím [[Nicejské vyznanie viery|Nicejského vyznania viery]] vyriešený len zdanlivo. V skutočnosti boly závery tohoto koncilu veľkou väčšinou biskupov a kresťanských mysliteľov odmetané. Východní biskupovia a teológovia sa viac prikláňali k niektorému z modifikací učení [[Origenes|Origena]], ktorý hovoril o podriadenom postavení osôb v Tojici. Boj za presadenie Nicejského kréda viedol zpočiatku alexandrijský biskup [[Atanáš]], kvôli čomu tiež strávil veľkú časť svojho života vo vyhnanstve. Až od 60. rokov sa darilo priaznivcom Nicejského vyznania viery zblížiť sa s origenistickou väčšinou. Impulz k tomu dal rímsky [[císar]] [[Julianus Apostata| Julián]] zvaný Apostata. Ten v roku [[362]] v snahe uvrhnúť kresťanstvo do chaosu povolal späť na svoje úrady biskupov vo vyhnanstve a tých uradujúcich do vyhnanstva poslal. Tým od dvora odoslal semi-[[Ariánstvo|ariánsku]] hierarchiu a na Alexandrijskej synóde v tom roku začalo zbližovanie priaznivcov Nicejského vyznania a oreginistov.
 
V tomto zbližování vynikli predovšetkým traja východní teológovia nazývaní "kappadonskí otcovia": [[Basil Veliký]], [[Gregor z Nazianzu]] a [[Gregor z Nyssy]]. Títo cirkevní otcovia prehĺbili trojičnú teológiu a dokázali ju sformulovať pre origenistov prijateľným jazykom. V ich dielach, predovštkým u Basila Velikého, nachádzame tiež súvislý výklad o Duchu Svätom, ktorý je inak v Nicejskom vyznaný viery zmieneny len letmo. Basil Veliký hájil pojatie Ducha Svätého ako jednej z osôb Najsvätějšej Trojice v obrane proti iným smerom a jeho pojatie pozície Ducha Svätého v Trojici sa presadilo na [[Prvý carihradský koncil|koncile v Konstantinopoli]] v roku [[381]].
[[no:Den Hellige Ånd]]
[[pl:Duch Święty]]
[[pt:Espírito Santo (cristianismo)]]
[[qu:Ch'uya Ispiritu]]
[[ro:Duhul Sfânt]]
118 123

úprav