Kalotypia: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
nová - preklad z cs Wiki
(Žiaden rozdiel)

Verzia z 13:45, 21. október 2009

Kalotypia (calotypia alebo tiež talbotypia) je fotografická technika, ktorú objavil britský vynálezca William Fox Talbot. Termín kalotypia pochádza z gréckeho základu κάλο - 'dobrý' a τύπος - 'zážitek'. Talbot si dal postup patentovať 8. februára 1841[1] a popísal ho v správe vydanej 10. júna toho istého roku.[2] Použitie svojej metódy reguloval prísnymi pravidlami, čo zabránilo jej väčšiemu rozšíreniu.[3]

William Henry Fox Talbot: Komorník, 1840 (najstaršia snímka ľudskej postavy na papieri)

Kalotypia nahradila dagerotypiu vyvinutú francúzom Louisem Daguerrem v roku 1839. Po roku 1851 bola kalotypia nahradená kolódiovým procesom, ktorý vynašiel Frederick Scott Archer.[4] Talbot v roku 1835 vynašiel najskôr metódu nazvanú „Photogenic Drawing“ (fotogenické kresby). Na papier kládol kvetiny, časti rastlín z herbára a iné ploché predmety. Negatívny obraz svojich tieňokresieb mohol previesť okopírovaním na obraz pozitívny. Roku 1839 metódu fotogenickej kresby vylepšil. Bežný kresliací papier sa natrel roztokom dusičňanu strieborného, osušil sa, namočil do jodidu draselného a bol opäť usušený. Tesne pred upotrebením sa papier zcitlivil roztokem dusičňanu a kyselinou gallovou. Potom sa papier vyvolával pri svetle sviečky. Pozitív sa získal kopírovaním, pri čom rôzna dĺžka mala vplyv na farebný tón pozitívu od karmínovej a purpurovej po hnedočiernu.[5]


V roku 1851 Gustave Le Gray vylepšil kalotypiu voskovaním. Papier nechal nasiaknuť horúcim voskom, aby ho izoloval zvýšil trvanlivosť preparátu. Po jódovaní a usušení sa ešt papier zcitlivil v dusičnane stiebornom a kyseline octovej. Pri uchovaní v tme a chlade si papier svoju citlivosť udržal minimálne 2 týždne, uľahčilo to tak fotografovanie na cestách.[6] Český fotograf Josef Krtička nazýval v roku 1847 svoje kalotypie "oblesky na papieri", M. V. Lobethal zase "svetelné obrazy na papieri".[7]


Výhody a nevýhody

Jej výhody spočívali v snímaní na papier, výrobu pozitívu z negatívu a neobmedzené kopírovanie.[8] Problémom bola nepravidelná štruktúra papieirových vláken, ktoré sa prenášali aj na fotografie.

Literatúra

  • HLAVÁČ, Ĺudovít. Dejiny fotografie. Martin : Osveta, 1987.
  • MRÁZKOVÁ, Daniela. Příběh fotografie. Praha : Mladá fronta, 1985.

Referencie

  1. HLAVÁČ, Ĺudovít. Dejiny fotografie. Martin : Osveta, 1987. S. 34.
  2. MRÁZKOVÁ, Daniela. Příběh fotografie. Praha : Mladá fronta, 1985. S. 17.
  3. Malá encyklopedie fotografie, Willfried Baatz, Computer Press, Brno, 2004 str. 22
  4. HLAVÁČ, Ĺudovít. Dejiny fotografie. Martin : Osveta, 1987. S. 30.
  5. SCHEUFLER, Pavel. Historické fotografické techniky. [s.l.] : Artama Praha, 1993. ISBN 80-7068-075-X. S. 17.
  6. SCHEUFLER, Pavel. Historické fotografické techniky. [s.l.] : [s.n.], 1993. ISBN 80-7068-075-X. (český)
  7. SCHEUFLER, Pavel. Historické fotografické techniky. [s.l.] : Artama Praha, 1993. ISBN 80-7068-075-X. S. 18.
  8. Malá encyklopedie fotografie, Willfried Baatz, Computer Press, Brno, 2004 str. 22.

Súvisiace články

Ďalšie historické fotografické techniky:


Externé odkazy

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).