Supravodivosť: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace
Riadok 7:
Skutočnú supravodivosť pozoroval až [[Heike Kamerlingh Onnes]] v roku [[1911]], ktorý uskutočnil sériu meraní elektrickej vodivosti čistých kovov pri veľmi nízkych teplotách. Onnes spočiatku experimentoval s [[Platina|platinou]] a [[zlato]]m, ktoré ponáral do tekutého [[Hélium|hélia]] (sám v roku [[1908]] objavil proces jeho skvapalňovania), no neskôr oba kovy nahradil [[ortuť]]ou (lepšie sa čistila). Pri teplote pod 4,19 K pozoroval náhle ''„zmiznutie“'' odporu ortuti, ktorého hodnota sa obvykle blížila k tísícke, no po ochladení pod túto teplotu neboli prístroje schopné zaznamenať žiaden eletrický odpor. Onnes publikoval na tému straty odporu viacero článkov, zaviedol termín supravodivosť a za tento objav bol ocenený [[Zoznam nositeľov Nobelovej ceny za fyziku|Nobelovou cenou za fyziku]] v roku [[1913]].
 
Od Onnesovho objavu bola postupne objavená supravodivosť u ďalších približne 30 [[Chemický prvok|prvkov]]. výška kritickej teploty sa postupne zvyšovala ([[1913]] to bolo 7 K pre [[olovo]] a v roku [[1941]] už 16 K pre nitrid nióbu). Vývoj pokračoval a dnes má rekordná kritická teplotu hodnotu 254 K.{{bez citácie}}
 
== Zdroje ==