Supravodivosť: Rozdiel medzi revíziami

Skutočnú supravodivosť pozoroval až [[Heike Kamerlingh Onnes]] v roku [[1911]], ktorý uskutočnil sériu meraní elektrickej vodivosti čistých kovov pri veľmi nízkych teplotách. Onnes spočiatku experimentoval s [[Platina|platinou]] a [[zlato]]m, ktoré ponáral do tekutého [[Hélium|hélia]] (sám v roku [[1908]] objavil proces jeho skvapalňovania), no neskôr oba kovy nahradil [[ortuť]]ou (lepšie sa čistila). Pri teplote pod 4,19 K pozoroval náhle ''„zmiznutie“'' odporu ortuti, ktorého hodnota sa obvykle blížila k tísícke, no po ochladení pod túto teplotu neboli prístroje schopné zaznamenať žiaden eletrický odpor. Onnes publikoval na tému straty odporu viacero článkov, zaviedol termín supravodivosť a za tento objav bol ocenený [[Zoznam nositeľov Nobelovej ceny za fyziku|Nobelovou cenou za fyziku]] v roku [[1913]].

 

 

== Zdroje ==