Bratislavský hrad: Rozdiel medzi revíziami

Zo slovanského kniežacieho hradu vznikol postupne prestavbami a úpravami stredoveký hrad, ktorý bol od polovice [[11. storočie|11. storočia]] aj župným hradom. Stal sa načas pokladnicou korunovačných klenotov a neskôr aj korunovačným hradom. Podľa písomných dokladov stála v prvej štvrtine [[13. storočie|13. stor.]] na najvyššom terénnom bode areálu obytná veža so samostatným opevnením, ktoré sa podnesdodnes zachovalo v hmote tzv. Korunnej veže. Obytná veža, ktorá bola miestom správneho, cirkevného a vojenského života, sa archeologicky zistila a je vyznačená v dnešnej dlažbe na nádvorí. Hradný kostol a prepošstvo presťahovali v roku [[1221]] do podhradia. Odvtedy mali dejiny tohto feudálneho centra svoj samostatný vývoj.

Dnešný vzhľad blokovej monumentálnej stavby vznikol v rámci neskorogotickej prestavby za kráľa [[Žigmund Luxemburský|Žigmunda Luxemburského]], začatej v roku [[1427]]. Do pôvodného pravidelného obdĺžnikového pôdorysu pevnosti s palácom, rytierskou sieňou, hospodárskymi budovami, kaplnkou a mohutným vnútorným opevnením a premostením nad vnútornou priekopou pojali aj zvyšok opevnenia starej obytnej veže. V r. [[1431]]-[[1434|34]] tu vybudovali rozsiahly dvojposchodový palác. Na veľkoleposť neskorogotickej architektúry poukazujú zachované časti okien, portálov, kružieb a klenieb, postupne odkrývané spod mladších nánosov a prestavieb a dobre čitateľné v novodobej úprave. Žigmundovská prestavba využila aj stáročiami osvedčenú a preverenú trasu veľkomoravského a ranogotického opevnenia a doplnila ju o bašty a vstupnú bránu (pomenovanú na počesť kráľa - Žigmundovou) a cestou, zvažujúcou sa smerom na JV k dunajskému brodu. Bohato členená dvojplášťová architektúra s kamenársky náročne riešenou bránou v podobe oslieho chrbta a sieťová klenba v priechode ju zaraďujú medzi centrá stavebného vývoja podunajskej oblasti, ktoré sa stali vzormi pre širokú škálu architektúr vo svojom období.

Posledná veľká prestavba, ktorá zmenila pevnosť na reprezentačné sídlo [[Habsburgovci|habsburského]] cisárskeho dvora, sa uskutočnila [[1750]]-[[1760|60]] podľa projektov významných európskych - francúzskych, talianskych a rakúskych - architektov J. N. Jadota, L. N. Pacassiho a J. B. Martinelliho. Krátko nato, po r. 1760, postavili podľa projektov P. A. Hillebrandta aj ďalší palác, zv. [[Tereziánum]], v ktorom sa uplatnil dobový vkus a nádhera. V novom paláci umiestnili obrazáreň, knižnicu a vzácne umelecké zbierky, najmä grafický kabinet miestodržiteľa [[Albert Tešínsky|Alberta Tešínskeho]], ktorý neskôr presťahovali do Viedne a podnesdodnes je známy pod menom [[Albertina]]. Neskorobarokové stavebné podujatie zásadne zmenilo vzhľad hradného paláca, dotklo sa najmä riešenia dispozície, základných konštrukčných prvkov, ako boli reprezentačné schodištia, sály, a kaplnka,. uplatniloUplatnilo sa pri snahe zjemnenia mohutnej blokovej siluety a jej fasád a zasiahlo podstatným spôsobom aj do dispozície areálu. Priestranné plochy pevnosti, pôvodne určené na manipuláciu s vojenskou technikou a na obranu proti nepriateľovi, sa skultivovali francúzskymi záhradami doplnenými záhradnými architektúrami, oranžériami, terasami, voliérou, letnou a zimnou jazdiarňou a trojloďovými klenutými koniarňami, kde chovali a predvádzali vzácne druhy koní s dlhoročnou tradíciou. Koncepcia výstavby areálu mala za cieľ vyrovnať sa vrcholným európskym kráľovským dvorom. S typickým barokovým dôvtipom riešila aj v stiesnených a nevhodných podmienkach vysoko dekoratívne požiadavky, najmä na prístupových cestách, usmerňujúcich návštevníka cez brány, čestné nádvorie až do slávnostnej sály, využívajúc kompozíciu zelene so vzácnymi drevinami a exotickými rastlinami.

Koniec [[18. storočie|18. stor.]] je obdobím úpadku Bratislavského hradu ako korunovačného centra krajiny. Po smrti [[Mária Terézia|Márie Terézie]] umiestnil tu umiestnil [[Jozef II. Habsburský|Jozef II.]] školiace stredisko a seminár katolíckeho duchovenstva. K týmto rokom ([[1783]]-[[1790|90]]) sa viaže významná kapitola dejín slovenského národa; sformovala sa tu skupina vzdelancov v boji za národné uvedomenie. Do ich čela sa postavil [[Anton Bernolák]], tvorca prvej spisovnej slovenčiny.