Medzinárodné letisko Kansai: Rozdiel medzi revíziami

Kanasajské letisko je najdlhšia budova umiestnená na umelom ostrove 5km od pobrežia mesta Osaky, Japonsko.

 

 

Umelý ostrov má rozmery 4 x 2,5km. More je hlboké približne 20 metrov a dno tvorí veľmi mäkké bahno, o ktorom sa predpokladalo, že poklesne o ďalších 11 m pri navážaní materiálu na vytvorenie ostrova. Umiestňovanie veľkého množstva násypového materiálu zabralo 5 rokov. Materiál sa podarilo získať doslovným zrovnaním so zemou troch blízkych hôr. Na stavenisko bol prevážaný satelitmi navigovanými člnmi, aby spustili svoj náklad na vopred stanovené miesta. Usadzovanie morského dna však bolo intenzívnejšie než sa predpokladalo, čo oneskorilo stavbu o jeden rok.

 

 

Na budovu terminálu vypísali medzinárodnú súťaž v roku 1998 na základe podkladov vypracovaných spoločnosťou Aéroports de Paris. Súťaž vyhrali architekti Renzo Piano Buildings Worskhop a inžinieri Ove Arup & Partners. Navrhli novú formu letiska, ktoré dokáže vybavovať domáce aj medzinárodné lety v jedinej budove, s lietadlami pripájajúcimi sa pozdĺž predĺžených krídel. Takáto dlhá a úzka stavba je efektívna, pokiaľ ide o plochý tvar ostrova určovaný vzletovou a pristávacou dráhou.

 

 

Od začiatku bola jasná orientácia prvoradým cieľom návrhu. Prichádzajúcemu cestujúcemu by malo byť v ktoromkoľvek okamihu jasné na ktorej strane sú prílety a odlety. Aby sa získal takýto výsledný efekt, vychádzalo sa z dvoch hlavných riešení- všetky zariadenia ako kaviarne a obchody duty-free umiestnili na úrovni mezanínu a na príletovej strane situovali úzku halu „kaňon“. Účelná forma umožňuje cestujúcim prejsť na požadované poschodie budovy pomocou výťahov a eskalátorov umiestnených na vonkajšej stene. Farby kaňonu (modré a okrové) nájdeme v tradičnej japonskej architektúre.

Priestor je osvetlený zhora a sú v ňom vysadené stromy, aby nadobudol ráz ulice Odlietajúci cestujúci, ktorí prechádzajú cez „kaňon“ na hornom poschodí, ako prvú uvidia odletovú halu a jej strechu v tvare krivky, ktorá sa medzičasom stala symbolom tohto letiska.

 

 

Strecha odletovej haly pozostáva z množstva oceľových priehradových nosníkov s výraznými líniami. Naznačujú cestujúcim smer ich pohybu hore alebo dolu cez budovu, najskôr na colné vybavenie a potom do odletovej miestnosti na dolnom poschodí. Vizuálnu jasnosť však nedosiahli nedosiahli na úkor konštrukčnej logiky. Strecha kopíruje konštrukciu pod ňou a tak sa minimalizuje množstvo vzduchu, ktoré treba regulovať.

Výrazné šikmé okraje väzníkov, ktoré poskytujú bočnú stabilitu, pripomínajú návštevníkovi dôležitý konštrukčný parameter japonských stavieb- odolnosť voči zemetraseniu.

 

 

Odletová hala v dĺžke 1800m nemá žiadne obmedzenie pohybu a tak ju možno považovať za najdlhšiu miestnosť na svete. Je to efektívne z hľadiska pohybu cestujúcich, ale nečakané, lebo obvyklým protipožiarnym riešením vo veľkých budovách v Japonsku ale aj inde sú deliace priečky postavené v pravidelných intervaloch. Vynechanie takýchto stien sa dosiahlo kombináciou inovatívneho inžinierstva a spolupráce japonských úradov. Navrhovaná stratégia bola opísaná ako koncepcia ostrovov a kabín. Hlavné požiarne rizikové oblasti- služby sú zlúčené pod protipožiarnymi postrekovačmi a výkonnými vetracími krytmi- kabínami. Menej nebezpečné celky- zoskupenia sedadiel, sú umiestnené dostatočne ďaleko od seba a tvoria ostrovy, aby sa zabránilo šíreniu požiaru z jedného miesta na druhé.

 

 

Hoci má Osacká zátoka niekoľko umelých ostrovov, Kansai sa nachádza najďalej od brehu (5km) a v hlbšej vode než jeho predchodcovia. Po navezení 178 miliónov m3 podkladového materiálu, podarilo sa túto budovu s celkovou podlahovou plochou

300 000 m2 dokončiť už za tri roky. Na dosiahnutie tohto cieľa uzavreli separátne zmluvy s dvoma konzorciami, ktoré viedli Takinaka a Obajaši. Každé z nich postavilo presne polovicu budovy. Samotná budova však cestujúcich neohromí. Priestory majú ľudské rozmery a strohým dizajnom kombinovaným so zmyslom pre detail sa dosiahla elegancia a jasnosť, ktorá pri letiskových stavbách nemá obdoby.