Fronda: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace
oprava neodborných zásahov Laliny.
Riadok 1:
{{Pracuje sa}}
'''Fronda''' Fronda sa charakterizuje ako hnutie jednej časti aristokracie a sudcov proti transformácii kráľovstva v polovici XVII. storočia, najmä proti silnému tlaku centralizácie, ktorý začal ešte za vlády Ľudovíta XIII.
'''Fronda''' bolo šľachtické povstanie a nasledujúca [[občianska vojna]] v rokoch [[1648]] - [[1653]] vo [[Francúzsko|Francúzsku]].
 
Fronda nebola protikladom [[Francúzska revolúcia|Francúzskej revolúcie]], ako sa niektorí historici snažia interpretovať, ale naopak, bol to pokus zastaviť čas, dejiny, spoločenský vývoj, snaha upevniť existujúce [[Sociálny status|sociálne statusy]]. Podľa [[Denis Richet|Denisa Richeta]] ako ''neplodný pokus pod tútorstvom privilegovaných vrstiev sa stala detskou chorobou absolutizmu.''
 
Jej pôvod treba hľadať vo vnútorných konfliktoch vládnucich vrstiev spoločnosti – snahe francúzskehoparížskeho parlamentu získať väčšie právomoci, vzbure úradníkov proti kráľovským komisárom, konšpirácii vysokej šľachty a ich prívržencov proti konkurencii ministrov. Nebola to navyše skutočná revolúcia v zmysle narušenie alebo zmeny politických a sociálnych vzťahov v spoločnosti. Bola to obyčajná vzbura vychádzajúca z nespokojnosti parlamentu so snahou oslabiť jeho moc a vplyv, respektíve fiškálny spor prerastený do politického sporu, neskôr občianska vojna šľachty voči kráľovskej moci. Fronda nevedela byť jednotná, nemala fixnú ideológiu a napokon aj jej vodcovia prechádzali z jednej strany k druhej. Stala sa všeobecnou krízou režimu a spoločnosti s trvalými demografickými, ekonomickými, sociálnymi a kultúrnymi dôsledkami.
 
Fronda mala dve fázy. V prvej [[1648]] – [[1649]] povstal parížsky súdny dvor ParlementParlament, v druhej [[1650]] - [[1653]] vysoká šľachta, princovia kráľovského domu protestujúci proti znižovaniu moci pairov a narastajúcemu vplyvu ministrov. Frondy sa zúčastnili všetci nespokojní s [[Jules Mazarin|Mazarinom]] a jeho politikou, šľachtici usilujúci sa vstúpiť do rangu Grandov, úradníci rozdelení medzi sudcov a finančníkov, parížski vždy nespokojní poberatelia renty, parížsky ľud ochotný pridať sa do konfliktu na tú stranu, ktorá mu práve vyhovuje. Do Frondy sa zapojila aj [[katolícka cirkev]] usilujúca predovšetkým o mier so Španielskom a zrušenie [[Nantský edikt|Nantského ediktu]], odstránenie Mazarina a [[absolutizmus|absolutizmu]]. Vodcovia oboch fáz, napokon celá Fronda, neboli nikdy jednotní, nikdy sa v nej nezúčastňovali spontánne, iba silné a bohaté rody boli schopné vytvoriť strany.
 
== Fronda ParlementuParlamentu 1648 – 1649 ==
Proces, ktorý vyvrcholil v lete 1648 vypuknutím Frondy, sa začal ešte koncom predchádzajúceho roku. [[Francúzsko]] zápasilo už dlho s problémom financií, ktorých nebolo, v ich správe vládli zmätky a podvody. Finančnú krízu spôsobila vojna so [[Španielsko]]m, ktorá nadmerne vyčerpávala štátnu pokladnicu.
 
Riadok 15:
Finančnú krízu sa pokúsil vyriešiť finančný surintendant Particelli a navrhol zriadiť 24 funkcií spravodajcov parížskej radnice, ktoré by sa predali a zabezpečil by sa príjem do pokladne. Mazarin nebol v zásade proti, lenže začali štrajkovať spravodajcovia Veľkej rady, ktorí neposlali hlásenia. Mazarin ako odpoveď zvolal Lit de justice na [[15. január]]a. Vtedy sa do finančného sporu zamiešala politika.
 
Parlament odmietol prijať uznesenia súdneho zasadania s tým, že má právo rozhodnutie odobriť, avšak jedno uznesenie pozmenil, čím porušil zvykové právo, pretože na to mal právo jedine kráľ. Anna Rakúska to ParlementuParlamentu ostro vytkla, na čo si sudcovia uvedomili, že zašli priďaleko. Až v marci sa vyjadrili, že by si nikdy nedovolili pozmeniť znenie uznesenia, iba s láskavým dovolením Jeho veličenstva kráľa. Spor sa teda skončil porážkou úradníkov ParlementuParlamentu.
Napätie však nanovo vypuklo v apríli kvôli obnoveniu paulette, dani, ktorú platili úradníci za svoje dedičné úrady. Koncom decembra [[1647]] totiž vypršala deväťročná lehota a predpokladalo sa, že daň nebude obnovená. Parížsky ParlementParlament to prijal bez zvláštnych záväzkov, ale Účtovná komora, Pomocný dvor a [[Veľká rada]] to neprijali, pretože by prišli o 4-ročnú gážu. Navyše, ParlementParlament bol z rozhodnutia o paulette vyňatý, čo však odmietol a [[13. máj]]a vydal Vyhlášku o spojenectve, ktorou sa štyri parížske súdne dvoru spojili za zrušenie gáží. [[23. mája]] Združenie pokladníkov Francúzska rozoslalo listy svojim členom, aby podali dôkazy o zlom zaobchádzaní. Šiesti členovia Združenia nakrátko skončili vo väzení a situácia v Paríži sa stupňovala. Regentka ustúpila, paulette bola zrušená a súhlasila so Spojenectvom súdnych dvorov.
 
Na zvolanie Parlementu sa zišlo 32 zástupcov všetkých súdnych dvorov (14 z Parlementu, ďalej po 6 z každého dvora) v sále sv. Ľudovíta v Justičnom paláci [[30. jún]]a, aby rokovali o reforme štátu. Už začiatkom júla bolo pripravených 27 artikulov, ktoré obmedzovali kráľovskú moc. V priebehu júla zástupcovia veľmi starostlivo formulovali a pracovali na znení artikulov, tak aby boli čo najmenej napadnuteľné kráľovskou mocou, v istom zmysle dotvárali kompromis medzi oboma stranami, no aby tá víťaznejšia bola strana Parlamentu. [[31. júl]]a počas slávnostného zasadania bolo vyhlásených všetkých 27 artikulov v plnom znení. V skratke, články predpokladali zrušenie úradov nájomcov daní, redukciu daní, rozvrhnutie a vyberanie daní iba určenými úradníkmi, povolanie Intendantov, zrušenie nových úradov, vzdanie sa poklesu dôchodkov a výplat. Išlo o veľké víťazstvo úradníkov nad kráľovskou mocou, ktorá iba sklonila hlavu, pristúpila na znenie artikulov, ktoré boli slávnostne kodifikované. Parlament si vymohol aj odvolanie Particelliho z úradu finančného hlavného správcu.
Riadok 41:
Čo sa týka Paríža, napätie sa neupokojilo. Cena múky prudko stúpla na 60 libier. Condé ako víťaz Frondy vzbudil obavy u Mazarina, ktorý sa spojil s bývalými Frondistami a sľúbil parížskemu koadjútorovi de Gondimu kardinálsky klobúk.
 
== Fronda princovPrincov 1649 - 1650 ==
Spory medzi princom de Condé a Mazarinom začali na jeseň, keď Condé odmietol podpísať svadobnú zmluvu Laury Manciniovej, Mazarinovej netere, s vojvodom de Mercoeur. Spory vyvrcholili aférou s taburetom v októbri, ktorým sa proti Condému vystupňoval hnev až tak, že v decembri niekto napadol jeho prázdny koč s cieľom zabiť ho. Aféra s taburetom, teda právo sedieť v prítomnosti kráľovnej pre manželku kniežaťa de Marcillac, rozdelila dvorskú šľachtu na dva tábory. Požiadavka na taburet bola prednesená Condém, ktorý by teoreticky mohol mať podporu dvora. Ale Condé aj Marcillac sa prerátali. Princovia na dvore boli rozčúlení takouto uzurpáciou a časť vysokej šľachty sa postavila proti nemu a tiež de Gondi a vojvodkyňa de Cheuvreuse.