7. symfónia (Šostakovič): Rozdiel medzi revíziami

'''Symfónia č. 7 C dur ''"Leningradská"'', Op. 60''' je dielo ruského skladateľa [[Dmitrij Šostakovič|Dmitrija Šostakoviča]].

 

Symfónia sa stála známou nielen vďaka svojím hudobným hodnotám, ale tiež kvôli okolnostiam vzniku, ktoré patria medzi najzaujímavejšie v dejinách hudby. Skladateľ dielo komponoval počas nemeckej okupácie [[Leningrad]]u priamo v obkľúčenom meste. Tu vznikli prvé tri vety diela, ktoré bolo dokončené až po evakuácii skladateľovej rodiny do [[Kujbyšev]]a (dnešná [[Samara]]). V tomto meste sa v marci [[1942]] uskutočnila jeho premiéra pod vedením [[Samuil Abramovič Samosud|Samuela Samosuda]]. Dopadla výborne a symfónia okamžite vzbudila obrovský medzinárodný záujem. O americkú premiéru sa uchádzalo hneď niekoľko [[dirigent]]ov, z ktorých nakoniec uspel [[Arturo Toscanini]]. V podaní [[NBC Symphony Orchestra]] pod jeho taktovkou symfónia zaznela v júli [[1942]] v [[New York]]u. V krátkom čase dielo obletelo takpovediac celý svet, vypovedajúc svedectvo o sovietskom odpore voči nacistickým vojskám. Najhlbší dojem však nepochybne symfónia zanechala v auguste 1942 priamo v obkľúčenom Leningrade. Leningradský rozhlasový orchester, ktorý ako posledný ešte zotrvával v meste dirigoval [[Karl Eliasberg]]. Nácvik skladby bol zložitý, pretože v jeho priebehu zomrelo v dôsledku vojnových útrap niekoľko [[hudobník]]ov. Okrem vstupeniek museli diváci priniesť aj [[drevo|drevené]] polienko, aby bolo možné koncertnú sálu vykurovať. Dobové svedectvá vypovedajú o neuveriteľne mocnom účinku skladby na obyvateľov a vojakov, ktorým Šostakovičova hudba dodala novú nádej a silu na obranu mesta. Koncert bol reproduktormi vysielaný po celom meste, dokonca aj na front, ako súčasť [[psychologická vojna|psychologickej vojny]], tak aby ho mohli počuť aj [[Nemci]]. Pred začiatkom koncertu spustilo sovietske delostrelectvo paľbu na nemecké batérie, pretože sa očakávali nemecké delostrelecké útoky na samotnú koncertnú sálu.

 

Dielo impozantné nástrojovým obsadením i rozsahom je najdlhšou zo všetkých Šostakovičových symfónií. Hudobný jazyk neomylne poukazuje na svojho skladateľa - pompézne motívy striedajú úmyselne banálne melódie a hrôza tu balansuje na tenkej hranici s iróniou a groteskou. Tak ako u iných Šostakovičových symfónií je tu ale zložité podať jednoznačný výklad diela. V tomto prípade však veľa objasňuje spoločenské pozadie diela aj poznámky samotného skladateľa. Ten dokonca pôvodne plánoval dať vetám opisné názvy ''Vojna'', ''Rodná zem'', ''Spomienky'' a ''Víťazstvo'', k čomu nakoniec však nedošlo.

 

Symfónia začína priamo rozhodným vstupom sláčikov a následne i ďalších nástrojových skupín s témou, ktorá uvádza celú symfóniu, založenú na myšlienkovo ostro kontrastujúcich vetách. V ďalšej časti vety je vykreslená idylická atmosféra mieru. Netrvá však dlho, lebo blížiaca sa búrka sa ozve v rytmickej fráze malého bubnu.

 

[[de:7. Sinfonie (Schostakowitsch)]]

[[en:Symphony No. 7 (Shostakovich)]]

[[fa:سمفونی لنینگراد]]

[[fi:Sinfonia nro 7 (Šostakovitš)]]