Eugen Savojský: Rozdiel medzi revíziami

 

== Prvé roky v službách Habsburgovcov ==

V rokoch [[1684]]–[[1687]] navštívil Eugen svoju rodinu v [[Savojsko|Savojsku]] a [[Holandsko|Holandsku]] a potom sa vydal s [[bavorský kurfirst|bavorským kurfirstom]] [[Max Emanuel|Maxom Emanuelom]] a svojim bratancom [[Viktor Amadeus II.|Viktorom Amadeom II.]], [[vojvoda savojský|vojvodom savojským]], do [[Benátky|Benátok]]. Jeho hlavným motívom boli peniaze, potreboval pre začiatok získať prostriedky na vydržiavanie pluku, ktorý nebol práve v najlepšom stave, a tak hľadal nejakých štedrých darcov. Nezanedbateľné ale boli aj ďalšie aspekty: odpočinok a zábava, možnosť premyslieť si svoje ďalšie plány (nejaký čas otvorene zvažoval možnosť vstúpiť do služieb savojského vojvodu či španielskeho kráľa) a samozrejme aj štúdium (mnoho času údajne strávil v preslávenom benátskom Arzenále a študoval rôzne aspekty výroby a nasadenia [[delo|diel]]). Medzi zmienenými návštevami a cestami sa ešte stihol zúčastniť niekoľkých menších výprav rakúskych vojsk, z ktorých najvýznamnejšie boli výprava na [[Nové Zámky]] ([[1685]]) a [[Budín]] ([[1686]]) držané Turkami. V roku [[1687]] sa vyznamenal v [[bitka pri Nagyharsány|bitke pri Nagyharsány]] (nazývaná aj „''Druhá bitka pri Moháči''“), za čo bol [[31. januára]] menovaný poľným podmaršálkom, a v marci mu [[Viktor Amadeus II.]] definitívne potvrdil výnosné dôchodky z dvoch [[opátstvo|opátstiev]]. Eugenova pozícia bola natoľko posilnená, že začal byť počítaný medzi skutočne významných vojvodcov domu [[Habsburgovci|Habsburgovcov]]. V roku [[1688]] sa zúčastnil obliehania [[Belehrad]]u, bol ťažko ranený a viac ako pol roka sa liečil.

 

 

== Vojny o španielske dedičstvo ==

Roku [[1701]] prepukli [[vojna o španielske dedičstvo|vojny o španielske dedičstvo]] a Eugen sa ako veliteľ vojsk rakúskych Habsburgovcov znovu postavil proti svojej rodnej krajine. V roku [[1701]] vyrazil v čele rakúskych vojsk do [[Taliansko|Talianska]]. Doslova šokoval celú [[Európa|Európu]], keď obišiel francúzske vojská strážiace hlavné [[Alpy|alpské]] [[priesmyk]]y malými chodníčkami, používanými horskými pastiermi, a z ničoho nič sa objavil v severnom Taliansku vo francúzskom tyle, čo mu prinieslo porovnanie s [[Hannibal Barkas|Hannibalom]]. Následne sužoval početne silnejšiích Francúzov v šarvátkach a bleskovými presunmi zosmiešňoval ich ťažkopádnu snahu obkľúčiť jeho vojsko a rozdrviť ho. Rozzúrený [[Ľudovít XIV.]] sa teda rozhodol vymeniť veliteľa, ale vojvoda z Villeroy nebol správnou voľbou a rozkazy, ktoré tento nový veliteľ od kráľa dostal, boli až príliš podrobné. V súlade s nimi začal Villeroy mohutnú [[ofenzíva|ofenzívu]], ktorú ale Eugen bez väčších ťažkostí zastavil [[1. september|1. septembra]] [[bitka pri Chiari|pri Chiari]]. Nasledovala [[pat]]ová situácia so zabetónovanými armádami, ktorú však Eugen zručne narúšal drobnou vojnou, s ktorou neprestal ani po príchode zimy. Vrcholom tejto taktiky mal byť nečakaný [[prepad Cremony]] ([[1. február]]), ktorý sa síce nakoniec nepodaril, tak ako mal (mesto nepadlo), a priniesol cisárskym rozsiahle straty, vyústil však v potupné zajatie vojvodu Villeroya. V celkovom výsledku sa to však ukázalo ako nevýhoda, pretože Villeroyov nástupca a Eugenov bratanec, maršal [[Louis Joseph de Bourbon, vojvoda z Vendôme]], sa prejavil ako omnoho schopnejší nepriateľ. V roku [[1702]] obaja velitelia stretli v niekoľkých menších bitkách, ktoré prebiehali so striedavým úspechom. Potom došlo k zásadnej zmene situácie, keď do vojny medzi Francúzskom a rakúskymi Habsburgovcami vstúpili ďalšie štáty, z ktorých najdôležitejšie bolo [[Bavorsko]] na strane Francúzska a [[Anglicko]], [[Holandsko]] a väčšina štátov [[Svätá rímska ríša|ríše]] na strane Habsburgovcov. Taliansko sa stalo vedľajším bojiskom a Eugen odišiel do [[Viedeň|Viedne]], kde sa snažil získať proviant pre svoje jednotky a trochu upraviť plány na ťaženie proti Francúzsku, ktoré v pôvodnej podobe označoval za „''zábavné''“.

 

Na jar [[1703]] ho cisár vymenoval prezidentom dvornej vojnovej rady. Začal reformu armády a tvrdo sa vysporiadal s neschopnými a skorumpovanými [[dôstojník]]mi. Tento energický postup mu narobil veľa nepriateľov, ale na druhej strane vysoko zefektívnil výkon habsurských vojsk. Ním založená tirolská [[domobrana]] posilnená vojenskými jednotkami odrazila pokus spojených síl Vendôma a bavorského kurfirsta Maxmiliána Emanuela zaútočiť cez Alpy na samotné Rakúsko, uskutočnený koncom roku 1703. Napriek tomu sa rok 1703 niesol v znamení série porážok v oblasti Bavorska a [[Porýnie|Porýnia]], o ktoré sa rovným dielom podelili už skôr menovaní neschopní cisárski velitelia a generáli jednotlivých krajín ríše. Špeciálny prípad predstavoval pád pevnosti [[Breisach]], za ktorý poslal Eugen jej veliteľa pred [[vojenský súd]] ([[gróf]] [[Filip Arco]] bol odsúdený na trest smrti a obesený). Reťaz katastrof pokračovala, padli ďalšie pevnosti a mestá. Potom ale boje prerušila zima a pri príchode jari bavorsko-francúzska armáda trestuhodne zaspala.

Francúzska strana si chcela nasledujúce ťaženie dôkladne pripraviť, aby sa neopakoval debakel z minulého roku v Alpách, ale váhala príliš dlho a dala tak svojim protivníkom čas vykonať nečakaný ťah. Eugen Savojský, [[Ján Václav Vratislav z Mitrovíc]] a [[John Churchill, vojvoda z Marlborough]] pripravili plán odvážného ťaženia, ktoré malo zmeniť tvár vojny. Na jar [[1704]] tak Marlborough vyrazil so svojim vojskom zo severného [[Porýnie|Porýnia]] rýchlym pochodom na juh a krátko potom vyrazil aj Eugen so všetkými jednotkami, ktoré dokázal zohnať, na západ. Ich protivníkom dlho nedochádzalo, čo majú v úmysle a keď konečne pochopili, bolo už neskoro. Na začiatku celej akcie mali možnosť rozdrviť anglické a rakúske vojská jedného po druhom, ale príležitosť prepásli a Eugen s Malboroughom spojili svoje sily pri [[Höchstädt an der Donau|Höchstädte]]. Tu boli francúzske vojská [[13. august]]a v [[Druhá Bitka pri Höchstädte|bitke pri Höchstädte]] rozdrvené a spojenci potom mali ešte dosť času, aby získali niekoľko dôležitých pevností, aj keď na bezprostredné víťazné ťaženie dosiaľ nemali sily.

 

 

== Krátky čas mieru ==

V roku [[1714]] začal Eugen budovať vo Viedni [[barok]]ový palác [[Belvedere (palác)|Belvedere]] (dokončený [[1723]]). Na adresu výstavného sídla sa hovorilo, že Rakúsko je krajinou, v ktorej poddaný žije lepšie ako jeho cisár (vtedy ešte nestál habsburský zámok [[Schönbrunn]]). Súčasne bol menovaný [[guvernér]]om [[Rakúske Holandsko|Rakúskeho Holandska]], ktoré bolo Rakúsku postúpené na základe mierovej zmluvy. Veľmi skoro však začal pripravovať pôdu pre novú vojnu. [[Osmanská ríša]] síce dodržiavala mier s [[Habsburgovci|habsburskými]] dŕžavami, s o to väčším nadšením sa však vrhla na ďalšie ciele. Najskôr prinútila [[Rusko]] k vráteniu rozsiahlych dŕžav v oblasti okolo [[Čierne more|Čierneho mora]] a potom napadla [[Benátska republika|benátsku republiku]]. Jej pozície v [[Grécko|Grécku]] a stredomorí sa pod tlakom drvivej presily začali rúcať a Benátky začali zúfalo volať o pomoc. [[Karol VI. Habsburský]] sa po dlhom váhaní na naliehanie Eugena rozhodol zasiahnuť. Najskôr sa pokúsil ísť na vec [[diplomacia|diplomaticky]], ale keď dali Turci najavo, že svoju výpravu proti Benátkam nezastavia, rozhodol sa pre boj. Spojenectvo s ním vyhlásili pochopiteľne Benátky a [[Veľká Británia]] (ktoré súčasne spoločne s [[pápež]]om garantovali nedotknuteľnosť habsburských dŕžav v Taliansku po celý čas ťaženia). Na jeseň roku [[1715]] sa začali k hraniciam sťahovať prvé vojenské jednotky.

 

== Po tureckej vojne ==

Po vojne s Tureckom zaberala väčšinu Eugenovho času politika. Bol jedným z najvplyvnejších mužov v habsburských krajinách a mal veľký vplyv na diplomaciu a organizáciu armády. Podporoval snahy Karola VI. o presadenie [[pragmatická sankcia|pragmatickej sankcie]], ale zastával názor, že prílišné spoliehanie sa na diplomaciu a záruky, ktoré si od susedov kupuje, nemajú veľkú cenu. Opakovane radil kráľovi, aby nároky svojej dcéry podoprel skôr plnou pokladnicou a silnou armádou ako diplomatickými zárukami od tých, ktorí ich asi nedodržia. Jeho vlastná pozícia sa však niekoľkokrát povážlivo zatriasla a [[Karol VI. Habsburský|Karol VI]]. na neho začal postupne nazerať ako na ministra a radcu síce verného a schopného, ale nemilovaného a mierne skorumpovaného. Eugen sa stal terčom opakovaných intríg zo strany ostatných šľachticov, najmä z tzv. „španielskej strany“ a bol napádaný pre prílišnú koncentráciu moci a so zdôvodnením, že má toľko významných úradov, že ich nestíha riadne vykonávať (čo bola v niektorých ohľadoch výčitka oprávnená). Vzťahy s panovníkom definitívne ochladli, keď Eugen v roku [[1719]] odkryl rozsiahlu [[zrada|zradu]] a neloajálne intrigy niektorých vysoko postavených šľachticov, z ktorých niektorí boli najbližší priatelia a radcovia cisára. Eugen tak jednal čiastočne v sebaobrane, pretože dotyční hodlali predovšetkým odstrániť jeho, no i tak mu to cisár nikdy neodpustil.

 

[[it:Eugenio di Savoia]]

[[ja:プリンツ・オイゲン]]

[[lt:Eugenijus Savojietis]]

[[nl:Eugenius van Savoye]]