Janko Matúška: Rozdiel medzi revíziami

Pridaných 9 881 bajtov ,  pred 12 rokmi
Narodil sa v roľníckej rodine a vzdelanie získaval v [[Dolný Kubín|Dolnom Kubíne]], [[Gemer (okres Revúca)|Gemeri]] a v [[Bratislava|Bratislave]], kde študoval na lýceu a stal sa tiež členom [[Ústav reči a literatúry československej|Ústavu reči a literatúry československej]]. Zo školy odišiel v roku [[1844]] na protest proti prepusteniu [[Ľudovít Štúr|Ľudovíta Štúra]], a odišiel pracovať ako vychovávateľ do [[Oravský Podzámok|Oravského Podzámku]]. Tu v roku [[1848]] organizoval slovenské národnooslobodzovacie hnutie. Po skončení povstania pracoval ešte krátko ako vychovávateľ v [[Oravský Podzámok|Oravskom Podzámku]], v roku [[1851]] začal pracovať v štátnej službe a od roku [[1870]] bol správcom kancelárie súdu v [[Dolný Kubín|Dolnom Kubíne]].
Narodil sa 10. januára 1821 v Dolnom Kubíne. Nižšie školy navštevoval v Dolnom Kubíne. Jeho učiteľom bol výborný pedagóg a národovec Leopold Bruck. V r. 1839-44 študoval v Bratislave teológiu. Keď v roku 1844 suspendovali Ľudovíta Štúra z Katedry reči a literatúry, mladý Matúška na protest odchádza študovať na lýceum do Levoče. Po skúškach sa nestal kňazom, ale vychovávateľom v rodine Cirubu v Oravskom Podzámku. Štúrovský básnik a spisovateľ, publicista. V r. 1848 sa zúčastnil povstania. Prejavoval sa ako veľký vlastenec a jeden z najoddanejších štúrovcov. Bol prenasledovaný Maďarmi. Musel sa skrývať v horách. Do Dolného Kubína sa vrátil až po príchode vojsk. Stal sa úradníkom na súde. Tu pôsobil s Hviezdoslavom a Belom Kleinom - Tesnoskalským. V roku 1844 napísal báseň Nad Tatrou sa blýska...,ktorou vyjadril svoj protest proti zosadeniu Ľudovíta Štúra z profesúri na Bratislavskom lýceu.Táto báseň zohrala významnú úlohu v slovenskom národnom živote,stala sa bojovou piesňou štúrovskej družiny a aj súčasťou Československej štátnej hymny.Dnes je slovenskou štátnou hymnou. Matúška písal vlastenecky ladené básne a veršované povesti a keď sa v roku 1844 uzákonila spisovná slovenčina, prezentuje sa svojimi lyrickými básňami a baladami v almanachu Nitra. V rokoch 1848 až 1849 Janko Matúška predčasne ukončuje svoju literárnu dráhu a vracia sa späť do svojho rodiska, Dolného Kubína, kde v roku 1877 zomiera.
Janko Matúška, z generácie v slovenských národných a literárnych dejinách 19. storočia najzaslúžilejšej, bol a je vzácnym zjavom v historickej panoráme slovenskej poézie. „Spevec slovenský", ktorý zaspieval slová hrdinskej piesne rodiaceho sa slovenského národného ducha, národného činorodného pohybu a národného vzdoru, sotva mohol predpokladať, že jeho verše, vyslovené v prísahe na vlastnú generáciu, v prísahe na kruh štúrovskej družiny — alegorický obraz národného slovenského spoločenstva budúcnosti, stanú sa vyznaním oslobodeného a svojprávneho slovenského národa. Burcujúce slová jeho básne Nad Tatrou sa blýska, zhmotňujúc v básnickej skratke tisícročnú biedu a porobu Slovákov, boli zaspievané v čase viery v zdroje istôt národ­ných síl, v životaschopnosť národného osudu; boli zaspievané ako protestná pieseň proti vražednosti uhorskej štátnej správy, ktorá odstránila Ľudovíta Štúra, vedúcu osobnosť národného vzkriesenia, z vodcovského postavenia v štúrovskom študentskom kole. Boli zaspievané v čase prvého revolučného protestu časti štúrovskej generácie — v čase odchodu štúrovských študentov z Prešporku do Levoče, spoločne a stotožnené s ním. Svedčia o tom kremenisté slová piesne i nadpis jej najstaršieho známeho zápisu Prešporský Slowáci, budaucí Lewočané.
 
Zapálený básnik, horlivý poslucháč Ľudovíta Štúra, obdivovateľ du­cha Hurbanovho, Janko Matúška, je azda najtypickejším zosobnením fyzických osudov štúrovskej generácie v slovenskom národe. Jeho literárne osudy sú výraznou analógiou osudov generácie. Jeho mladosť, pravdaže, mladosť predštúrovská a predliterárna, je zahalená tajomstvom. Ale rodná i „rodová" Orava, v ktorej sa v Dolnom Kubíne, v rodine Juraja Matúšku a Zuzany rod. Bencúrovej 10. januára 1821 narodil, určila prvotné znaky svetonázorovej orientácie Janka Matúšku, určila jej základné hodnoty a istoty, určila symboly domova i národa. Tie preukázateľne ovládajú jeho literárnu tvorbu životodarné inšpiro­vanú ovzduším Ústavu reči a literatúry československej v Bratislave, kde sa zapísal na jeseň roku 1839 ako člen mimoriadny, ale už od 11. februára 1840 ako člen riadny. Podobne ako jeho osobný priateľ Janko Kráľ inklinoval k právam a k pedagogike, a aj keď sa v Brati­slave venoval najmä štúdiu teológie, jeho ďalšie životné osudy svedčia o trvalejšom záujme o prax vychovávateľskú a juristickú. Ako študent žil v Bratislave až do rozbúrených čias, čias študentského exodu v marci roku 1844, keď — podobne ako študenti odchodiaci do Levoče — rozhodol sa odísť do Tisovca, aby vykonal u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky.
 
V polovici roku 1844 sa vrátil na rodnú Oravu, kde až do roku1848 žil ako vychovávateľ v oravských rodinách. Revolučný meruôsmy rok oživil spoločenskú činnosť Janka Matúšku. Spoločne s inými významnými oravskými mužmi, Samuelom Novákom a Ctiborom Zochom, patril k popredným predstaviteľom Slovenského povstania na Orave. Neús­pešný výsledok povstania zanechal ťažké stopy na Matuškovom zdraví a osudovo ovplyvnil celý jeho ďalší život. Nepriazeň prírody a hôr severnej Oravy, v okolí Mútneho, kde sa na jar roku 1849 skrýval pred Görgeyho gardami, ťažko zasiahla Matuškov organizmus. Chronická choroba, nevydarený rodinný a spoločenský život len zvýraznili dlhoročnú skepsu štúrovskej generácie po nevydarenom povstaní, u Janka Matúšku prejavenú obzvlášť prelomovo. Literárne sa odmlčal. Ako si spomína P. O. Hviezdoslav, ktorý patril medzi jeho podriadených pri dolnokubínskej sedrii, kde Matúška zastával miesto správcu kancelá­rie, zostal „povahy tichej, trpnej, do seba uzavretej, možno zo sklama­nia sa v živote akoby oželenej, mlčky odovzdanej ovládnuvšiemu ním neprajnému osudu". Neskoršie, až do predčasného penzionovania, vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej, ale „pri všetkej usilovnosti a uspôsobilosti nenapredoval", a ako sám písal „ja som za moje mnohé roky úradovania penzie dostal len 300 zl. ročite, z toho vyžiť a jedine na tie groše odkázaný byť, je zdravému ťažko a vyžiť, nie to, kde som ja nemocou obkľúčený, že nemôžem minutý povedať, dobre sa cítim". Takto, sčasti zabudnutý, sčasti opustený, v materiálnych ťaž­kostiach a v ťažkej nemoci zomrel 11. januára 1877 vo svojom rodisku, v rodnej milovanej Orave.
 
Nie, Janko Matúška nepatril k politickým a básnickým velikánom štúrovského hnutia. Nemožno ho priradiť k Štúrovi, k Hurbanovi, k Hodžovi, k Sládkovičovi, ku Kráľovi. Bol však svojou literatúrou veľkou nádejou tohto hnutia, žil rytmom tohto hnutia, bol pri veľkých veciach svojej doby — svedčí o tom celé jeho literárne dielo, ktoré treba považovať za významný literárnohistorický a aj národohistorický fakt. Jeho báseň bola pri zrode štúrovského spisovného jazyka, napísal ním jednu zo svojich najznámejších Pri uvítaní bratov v Ústave, a aj ostatné jeho príležitostné básne nie sú iba básnickými glosami na okraj pul­zujúceho štúrovského života, ale oslavou jeho koncepcií, ideálov i krás, prezentovaných v osobnostných portrétoch Štúra, Hurbana i ďalších. Jeho básne boli pri revoltujúcom akte štúrovských študentov v marci roku 1844 a Janko Matúška vyjadril v nich nielen „dusivú" rozlúčkovú atmosféru, ale horel pre nádeje „vstávajúceho Slovenska", videl slávnu budúcnosť národa. Texty jeho básní, písaných vo veľkých chvíľach činov, sú ich trvalým svedectvom. Boli napísané v rozmeroch melódií ľudových piesní — a znárodneli. Spievali ich študenti, ochotníci pri slovenských divadelných predstaveniach, hurbanovskí dobrovoľníci. Stali sa majetkom všetkých. Najznámejšia z nich, hymnická Nad Tatrou sa blýska a pieseň Dunaju slovenský, už ťa zanecháme, stali sa predmetom dlhoročným vášnivých sporov o ich pôvodcovstve.
 
Reliéf básnickej tvorby Janka Matúšku, v ktorom okrem príležitost­ných básní a piesní možno nájsť aj väčšie skladby — povesti, i drobné lyrické útvary — však naznačuje nielen explozívny odraz chvíle, ale črtá aj filozoficko-etický náboj Matuškovej osobnosti. Večný spor o boji dobra a zla, víťaztve a páde feudálneho človeka, o krutosti ro­dovej zopnutnosti, ale i o vernosti a úcte k tradícii, o čistej láske — ako synonyme človekovho svedomia — v povestiach, zo začiatku písa­ných po česky, ale aj v iných básňach, všade tam Janka Matúšku ovládajú najmä sily baladickej skepsy. Veď bol jedným z prvých baladikov romantizmu v slovenskej poézii. Polonofilská orientácia, daná Matuškovi štúrovským prostredím bratislavského Ústavu reči a litera­túry československej, sa prejavila v jeho básnickej tvorbe práve v povesti Svätý zákon, motivicky čerpajúcej z poľských dejín i z básne Adama Mickiewicza Žywilla. V II. ročníku Nitry uverejnil povesti Kozia skala, Púchovská skala, Hrdoš, ktoré odrážajú ľudové rozprávkové námety. Janko Matúška však nezavrhol ani okrajovú poetickú ilustrá­ciu, tematiku rodnej Oravy, oravského človeka, oravského kraja i „kroja" a tieto lyrické omrvinky — ako o nich hovorieval Vlček „rečňo­vanky", prispievajú k poznaniu úsmevných i clivých nálad básnikovho súkromia. Na pôde oravskej zeme križovali sa aj Matuškove literárne vízie o vzkriesení oslobodzovacieho činu, ktoré alegorický črtal pred­stavami oslobodenia „Poľskej". Dialóg Mickiewiczových Dziadov, ktorý preložil do slovenčiny, ale aj poľsko-oravské motívy v jeho dramatickom pokuse Siroty (Levoča 1846 — jediná kniha vydaná za Matuškovho života), i v jeho prozaickej povesti „spod Tatier" Zhoda liptovská (Orol Tatranskí, III, 1847-1848) a nakoniec i vo fragmentálnom námete Krvavá svadba na Oravskom zámku, využitom v Kalinčiakovej povesti Orava, preukazujú slovanské smerovanie Matuškovho hľadačstva národnej a dejinnej spravodlivosti, ba prezrádzajú i podvedomé koncepcie Matuškovho poňatia oslobodzovania feudálneho človeka, raz búrlivé, povstalecké, neskoršie mesianistiské, trpné, pokorné a odov­zdané čekaniu. Bol naozaj „typickým Oravcom" vo svojej literatúre, ako o ňom napísal Jaroslav Vlček.
 
Matúška, pokorený chorobou a spoločenskou nežičlivosťou, odišiel z činnej literatúry, bol však jej svedkom, bol osobným účastníkom básnického rastu Pavla Országha Hviezdoslava. Veľduch slovenskej poézie nezabudol príležitostnou básňou osláviť „tatranský rozlet" i pamiatku Janka Matúšku nad jeho mohylou, ba i jeho hymnickú báseň parafrázovať ako symbol národného života slovenskej dediny vo svojom epose Gábor Vlkolinský.
 
Matuškovo literárne dielo neuzrelo ako celok svetlo sveta za básnikovho života. Usporiadal a vydal ho až po národnom oslobodení Slovákov v Československej republike osobný ctiteľ Janka Matúšku, Jaroslav Vlček, pod názvom Janka Matúšku Sobrané spisy básnické (MS, Martin, 1921). Pripomenul tak nielen 100. výročie básnikovho narodenia, ale preukázal i vernosť Matuškovej pamiatke, ktorú oživoval aj ako účastník pietnej spomienkovej slávnosti pri príležitosti odhalenia pomníka na jeho dolnokubínskom hrobe v roku 1879, keď z úst básnikových najbližších nesmela zaznieť burcujúca Nad Tatrou sa blýska. Od tých čias — so „srdcom úprimným" vytesané vyznanie „svoji svojmu" na Matuškovom pomníku akoby nevdojak odpovedalo básnikovi na jeho dumu:
 
== Tvorba ==
Anonymný používateľ