Bitka na Dnepri: Rozdiel medzi revíziami

Už po dvoch týždňoch ťažkých bojov, [[Adolf Hitler]] nariadil [[7. september|7. septembra]] 1943 jednotkám aby začali v oblasti 20 až 40 km od rieky aplikovať pri ústupe [[taktika spálenej zeme|taktiku spálenej zeme]], čo znamenalo, že za sebou odvážali, likvidovali, plienili a mínovali všetko čo mohlo nepriateľovi poslúžiť pri zásobovaní. Toto ale nestihli Nemci aplikovať po celej dĺžke frontu. V niektorých oblastiach však násilne evakuovali i civilné obyvateľstvo, ktoré buď smerovalo na [[nútená práca|nútené práce]] do [[Tretia ríša|Tretej ríše]], alebo muselo vykonávať opevňovacie práce. Nemci k tomuto kroku pristúpili aj pre to, že Sovieti v novooslobodených oblastiach povolávali do armády väčšinu mužskej populácie. K tomuto kroku Sovieti pristúpili, v dôsledku ťažkých strát, ktoré ich sily počas bojov východne od Dnepra utrpeli. Narýchlo povolávaní muži, ktorí neprešli žiadnym bojovým výcvikom, ale iba krátkym kurzom zachádzania so zbraňou poväčšinou ani nedostali uniformy. Radoví vojaci preto týmto jednotkám hovorili čierne pluky, ich osud je často porovnávaný s [[Štrafbat|trestnými oddielmi]] formovanými na základe rozkazu [[Rozkaz č. 227|rozkazu č. 227]].

 

 

Napriek početnej prevahe nebol postup sovietskych vojsk jednoduchý. [[Erich von Manstein|Manstein]] organizoval svoju obranu veľmi efektívne a snažil sa spomaľovať nepriateľský postup a pôsobiť Sovietom čo najväčšie straty. Jeho pozície v otvorenej stepi však nebolo možné voči sovietskej prevahe ubrániť. Obzvlášť ťažká situácia zavládla na rieke [[Mius]], kde bol nemecký [[XXIX. tankový zbor Wehrmachtu|XXIX. tankový zbor]] nakrátko obkľúčený 8-násobnou sovietskou presilou vojsk generála [[Rodion Jakovlevič Malinovskij|Malinovského]] a neskôr nútený spolu s [[1. tanková armáda Wehrmachtu|1. tankovou]] a [[6. armáda Wehrmachtu|6. armádou]] ustupovať. Hitler sa pri tom snažil do poslednej chvíle držať [[Donecká panva|Doneckú panvu]] s jej veľkými zásobami [[uhlie|uhlia]]. [[22. september|22. septembra]] oslobodili vojská Juhozápadného a Južného frontu [[Donbas]]. Onedlho zasiahol oblasť styku 1. tankovej a 6. armády útok [[3. gardová armáda|3. gardovej armády]] Juhozápadného frontu vedeného generálom [[Nikolaj Fiodorovič Vatutin|Vatutinom]]. [[Konstantin Rokossovskij|Rokossovského]] jednotky zaútočili na nemeckú [[2. armáda Whrmachtu|2. armádu]] na severnom krídle Mansteinových vojsk. Ten už sovietskemu tlaku nemohol dlhšie odolávať a od 15. septembra začal ustupovať za Dneper. Hitler si však žiadal, aby 1. tanková armáda bránila oblasť [[Nikopol]]u, čo bolo z vojenského hľadiska neudržateľné, pretože okrem toho bolo potrebné ustúpiť so štyrmi ďalšími armádami, množstvom utečencov a materiálom na druhý breh rieky. K dispozícii bolo len 5 veľkých prechodov: pri [[Dnepropetrovsk]]u, [[Kremenčug]]u, [[Čerkassy|Čerkassách]], [[Kanev]]e a [[Kyjev]]e<ref>{{Knižná referencia|autor=Robin Cross|názov=''Citadela / Bitva u Kurska'' ISBN 80-7198-070-6|mesto=Olomouc|vydavateľstvo=Votobia|strana= 242|rok=1996}}</ref>. Už 21. septembra Sovieti dorazili k Dnepru pri Kaneve, tam na nich čakal už len zničený most.