Operácia Torch: Rozdiel medzi revíziami

{{Na úpravu|Opraviť gramatikuštylistiku a štylistikuneutralitu vyjadrenia, použiť bezprívlastkové pomenovania činov, skupín, rozhodnutí}}

'''Operácia Torch''' bola vojenská operácia počas [[2. svetová vojna|2. svetovej vojny]]. Začala sa [[8. novembra]] roku [[1942]], išlo o vylodenie spojeneckých vojsk na západnom pobreží severnej Afriky. Veliteľom spojeneckých vojsk bol [[Dwight Eisenhower]], nemecké vojská viedol [[Erwin Rommel]].

Spojenecké vojská tvorilo spolu okolo 73 000 vojakov z USA, Veľkej Británie a SlobodníchSlobodných Francúzov. Cielom operácie bolo presvedčiť Vichystické Francúzsko, aby sa pridalo na stranu Spojencov. Ak by sa im to podarilo, postúpili by až do Lýbie, kde by obkľúčili sily Osi s pomocou 8. britskej armády, ktorá by zaútočila z Egypta.

Americké vojská sa vylodili pri meste [[Casablanca|Casablanca]] ktorým, velil Generálim generál [[Patton|George S. Patton]] a Britskébritské vojská pri mestách [[Orán|Orán]] a [[Alžír|Alžír]].

Kým Montgomri bol pred bránami Marethskej línie, Rommel s generálom Arnimom, ktorý velil novej 5. Obrnenejobrnenej Armádearmáde vytušili príležitosť na úder proti neskúseným jednotkám v západnom Tunisku. Rommel navrhol útok na americkú zásobovaciu základňu v alžírskej Tbisse, kým Arnim chcel útočiť na severe Tuniska. Napokon sa uskutočnili oba útoky, pričom pojeneckýspojenecký obrancovia počtom výrazne prevyšovali útočnikov. Zložky Arnimovej 21. pancierovej divízie prešli 14. februára 1943 do útoku a pri Sídí Bú Saide rozdrvili neskúsené vojská 2. armádneho zboru Spojených štátov čím umožnil 21. pancierovej divízii doraziť do Subajtuly iba za tri dni. O niečo južnejšie Rommel presunul jednotky z Maretheovej línie a presunul sa na sever, pričom postupoval cez Ferjánu ku Kaseriskému priesmiku. Rommel si bol istý veľkým víťazstvom, preto ho veľmi rozhneval Arnimov plán, aby 21. pancierová divízia pokračovala na sever, čo najďalej od zranitelnej Tbissy. Na vlastnú päsť zaútočil s Afrika-korpsom a 10. pancierovou divíziovdivíziou na amerických a francúzskych obrancov v Kaserinskom priesmyku, ktorý padol po dvodňovej bitke. Desiata pancierová divízia postupovala do Thaly a Rommel tiahol so svojim zborom na Tbissu.

Spojenci, ktorých nemecký útok trochu vykaľajil, no nedemoralizoval, vyslali do boja posily a spustili hotovú smršť vzdušných náletov na postupujúcich Nemcov. Spojenecké vojská boli vo veľkej presile nato, aby mohl Rommel pokračovať v postupe. K Marethskej línii, ktorú bránila iba malá jednotka dorazil Montgomery. Nemecký majstrovký taktický kúsok pri Kaserinskom priesmyku preto nenarušil rovnováhu síl. Táto skúsenosť bola krutým prebudením najmä pre Američanov, lebo spoznali taktickú zdatnosť nemeckého vojenstva a silu jeho obrnených jednotiek. V snahe vyburcovať svoju veliteľskú štruktúru zveril Eisenhover velenie 2. armádneho zboru Spojených štátov do rúk generála Georga S. Pattona, ktorý viedol vylodenie v Casablance.

V tom čase dospel Rommel k záveru že obrana Tuniska je odsúdená na neúspech. Pri spojeneckej blokáde však pre vojenské jednotky OSIOsi neexistovala úniková cesta z Afriky, museli teda pokračovať v boji. Rommel sa vyvaroval ústupu do obrannej línie v okolí Tunisu a radšej sa rozhodol pre dalšie rušivé útoky na spojenecké jednotky. Dňa 26. februára udrel Arnim na spojeneckú líniu severne od Bádže a kým stihol ustúpiť, utrpel ťažké straty, pričom nezískal vlastne nič. Podobný frontálny útok predviedol Rommel 6. marca proti Motgomerymu v Medeníne, ale aj ten spojenci ľahko odrazili.

Rommel, ktorý pomaly upadal na tele i na duchu, odišiel 9. marca 1943 zo Severnej Afriky na zotavenie do Nemecka a zanechal rozpadávajúcu sa armádu OSIOsi v Arnimovych rukách. Druhý armádny zbor Spojených štátov pod Pattonovým velením zaútočil 17. marca 1943 východne od Ferjány a ohrozil nemeckých obrancov na Marethskej línii. O 3 dni nasledoval Motgomeryho postup po krídle Marethskej línie a 27. marca dorazil do Hammy. Postup bol však veľmi pomalý, a tak väčšina nemeckých obrancov utiekla na sever do nových obranných pozícií pri Vádí Akarite. Nemecká obrana, ktorá musela čeliť útoku Američanov zo západu a Britov z Juha sa musela stiahnuťdo obranných pozícií pri Enfidaville.

Spojenci postupne zhromaždili okolo obklúčených obrancov OSIOsi v Tunisku obrovské množstvo vojakov a techniky. V počte tankov mali prevahu až 15:1 a boli pánom vzdušného priestoru. Útok na Tunis sa začal diverzným výpadom 8. armády pri Enfidaville. Hlavné útoky však smerovali ďalej na západ. Britská 1. armáda zaútočila na stred nemeckej obrany, kým 2. armádny zbor Spojených štátov útočil na severe. Obrovská delostrelecká príprava a neustály tlak spôsobil, že 2. armádny zbor sa priblížil ku klúčovému mestu Bizerta, asi 120 km od Tunisu, pričom generál Arnim musel vynaložiť zvyšok svojich vzácnych vojenských rezerv na odrazenie súčasne prebiehajucého postupu Britov.

Vtedy Generálgenerál Alexander velitelveliteľ 15. skupiny armád prerušil útok na Enfidaville a presunul ďalšie dve obrnené divízie k 1. armáde generála Andersona útočiacej na stred. Prvá armáda vyrazila 6. mája 1943 v údolí Medžerda do rozhodujúceho útoku. Operácia mala krycí názov Vulcan a bola súčasťou Oúerácie Torch. Skôr než sa dali britské vojská do pohybu, mohutnými vzdušnými a delostreleckými útokmi zničili zvyšky nemeckých tankov. Nemecký odpor postupne slabol. Britské motorizované kolóny vstúpili do Tunisu bez boja, zatiaľ čo Američania rovnakým spôsobom opsadili Bizertu. Keď sa po tejto pohromu, ktorú niekto nazval Tunisgrad vzdalo asi 250 000 prevažne Talianskýchtalianských vojakov, vojna v severnej Afrike sa skončila. Týmto dosiahli spojenci letecké základne a základne pre pechotu.

Spojenci sa už pripravovali na svoj druhý ciel:cieľ, [[Operáciaoperácia Husky|Sicíliuoperáciu Husky]] na Sicílii.