Verzia z 18:19, 9. marec 2010 upraviť Vasiľ (diskusia \| príspevky) Výnimky z blokovaní IP, S právom rollback 190 768 editací d Verzia používateľa 195.3.171.237 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Luckas-bot ← Predchádzajúca úprava		Verzia z 18:20, 9. marec 2010 upraviť vrátiť Vasiľ (diskusia \| príspevky) Výnimky z blokovaní IP, S právom rollback 190 768 editací d -text, dlhodobo bez zdroja; neencyklopedický štýl Ďalšia úprava →
Riadok 1: ~~{{bezzdroja}}~~ {{Infobox Slovenská obec \|URL znaku = Erb chýba.jpg Řádek 8 ⟶ 7: \|Severná šírka = 00° 00' 00<nowiki>"</nowiki> \|Východná dĺžka = 00° 00' 00<nowiki>"</nowiki> \|Nadmorská výška = ~~500 - 550~~ \|Rozloha = \|Počet obyvateľov = 901 \|Stav k = 31.12.2004 \|Hustota obyvateľstva = \|Prvá písomná zmienka = ~~1300~~ \|Kód = 510661 \|EČV = RK Řádek 26 ⟶ 25: \|Politická strana = \|}} '''Liptovská Štiavnica''' je [[obec]] na [[Slovensko\|Slovensku]] v okrese [[okres Ružomberok\|Ružomberok]]. '''Liptovská Štiavnica je obec v okrese Ružomberok.Obec sa prvý raz spomína už za vlády posledného Arpádovca Ondreja III. v listine z roku 1300 ako Sceunicha a v neskorších rokoch ako Sceuniche (1380), Szawnicza (1471), Naghschewnycza (1515) a Wewlka Styavnica (1773). V maďarčine sa volala Nagyselmec. V 19. a začiatkom 20. storočia sa volala Veľká Štiavnica. Vtedy k nej boli pripojené aj obce Zemianska Ludrová a Štiavnička. V Po ich odčlenení sa jej názov zmenil na Liptovská Štiavnica. Obec leží cca 5 km jvv smerom od Ružomberka v Dolnom Liptove. Dolný Liptov na južnej strane ohraničuje západný koniec Nízkych Tatier s najvyšším vrchom Salatínom, ktorý patril svojou severnou časťou k chotáru obce a ďalej západným smerom Veľká Fatra a na severe Chočské vrchy. Územie medzi Chočskými vrchmi a západnou časťou Nízkych Tatier z veľkej časti vypĺňa údolná niva rieky Váhu, ktorý tečie z východu na západ. Na tomto území, tesne pod severnými úbočiami západného konca Nízkych Tatier leží Liptovská Štiavnica. Je rozložená pod vyústením dvoch dolín. Komornícka dolina sa ťahá od horného konca obce južným smerom Zemianska dolina smerom juho východovýchodným. Doliny sa postupne dvíhajú a končia úbočím Makovica a Úplazami. Na ne, južným smerom, nadväzuje najvyšší končiar Západných Tatier Salatín, ktorý prináleží chotárom viacerých obcí. Keď som sa narodil mala dedina niečo nad 700 obyvateľov, z ktorých prevažná časť živila roľníctvom, značná časť chodila do práce do ružomberských celulózok a rybárpolskej textilky a poniektorí robili v lesoch či už ako drevorubači alebo ak mali kone štrajchali (zvážali ho zo šlógy – rúbaniska) drevo na skládku. Aj moji rodičia v dobe ich sobáša a krátko po ňom (do svetovej hospodárskej krízy začiatkom tridsia-tich rokov, pracovali vo fabrikách: otec v celulózke a papierni SUPRA v Ružomberku a mama v textilke v Rybárpoli. Ľudia bývali v domoch z veľkej väčšiny malých dreve-niciach a len niekoľko domov už bolo murovaných. Drevenice, niekedy aj štyri na jednom spoločnom dvore boli krásne vymaľované na modro alebo zeleno, s dvomi oblôčkami do ulice a s jedným do dvora. V oblokoch boli v lete žiarivé fuchsie alebo muškáty a v zime slamené valce obalené farebným krepovým papierom, aby cez obločné fúgy nefúkalo do domu. Domčeky mali obyčajne prednú izbu a kuchyňu (tzv. pi-tvor), a niektoré ešte za kuchyňou maličkú zadnú izbu. Máloktorý dom mal ešte tzv. špajzu. Mnoho dvorov bolo spoločných, kde po oboch stranách boli 2 až 4 drevené domčeky pre dve až štyri rodiny. Vo dvore, za obytnými domami v smere od cesty boli hospodárske budovy: humná, maštale, drevárne, kurníky a hnojiská, ak niektorá z rodín chovala hospodárske zvieratá. To mohla byť v lepšom prípade krava a bežne kozy alebo ovce, no a samozrejme hydinu, najmä sliepky. Dedinou pretekali dva potoky: jeden zo Zemianskej doliny, ktorý tiekol poza sady na severovýchode dediny a za starou školou, v strede dediny, sa spájal s druhým, väčším potokom. Ten tiekol z Komorníckej doliny cez celú dedinu. Na tomto potoku boli tri mlyny. Na hornom konci mali mlyn Glonekovci, odkiaľ potok tiekol nad cestou po jej ľavej strane veľmi miernym spádom až do areálu Rakovskovcov, ktorý bol na vŕšku nad cestou. Tu napájal v stredoveku vodné opevnenie starého kaštieľa (hradu), ktorý sa volal Jánošovskuo, podľa majiteľa Jána Rakovského. Zo severnej strany Jánošovského bol v jeho blízkosti rybník. Jánošovskuo po druhej svetovej vojne bolo rozobraté a z areálu starého kaštiela už len rybník. Po vojne bol aj rybník zničený. Potok však stále tiekol a tečie do priestoru bývalého rybníka a odtiaľ padá k ceste a popod mostík prechádza na druhú stranu cesty. Niekoľkometrový spád potoka v minulosti využíval tzv. stredný mlyn. V 30 - 40 tych rokoch 20 storočia mlyn na hornom konci dediny – horný, vlastnili Glonekovci, v strede dediny - stredný, patril k panstvu Rakovských a na dolnom konci dediny, dolný - patril Zvadovcom. V prvej polovici štyridsiatych rokov minulého storočia ešte stála budova stredného mlyna, náhon s mlynským kolesom sa už rozpadal a bol odstránený. Budovu za I. Slovenského štátu a v prvých rokoch po vojne využíval miestny podnikateľ a obchodník Bernard Ondrejka a vyrábal tam lekvár, či džem, tzv. „lesnú pochúťku“. Tú varili v kotle dve ženy z rôzneho drobného ovocia a pamätám i z červených melónov. Odtiaľ potok tiekol po pravej strane cesty a poniže školy, už spojený s druhým potokom (zo zemianskej doliny) pretekal pod mostíkom znova na ľavú stranu cesty a tiekol dolu dedinou až do Malej Štiavnice a po spojení s Ludrovianskym potokom vtekal do Váhu. {{Slovenský výhonok}} Řádek 41 ⟶ 35: [[en:Liptovská Štiavnica]] ~~[[fr:Liptovská Štiavnica]]~~ [[hu:Nagyselmec]] [[pl:Liptovská Štiavnica]]

Liptovská Štiavnica: Rozdiel medzi revíziami