Svätobernardský pes: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
d Verzia používateľa 91.127.236.216 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od RibotBOT
Riadok 19:
 
== Dejiny ==
Dnešný svätobernardský pes, bežne nazývaný ako bernardín, vznikol v druhej polovici [[19. storočia]] zušľachtením psov, ktoré stáročia chovali mnísi v [[kláštor]]e Svätého Bernarda v jednom z priesmykov [[švajčiarsko|švajčiarskych]] [[Alpy|Álp]] v blízkosti hraníc s [[Taliansko]]m. Kláštor založil pravdepodobne v roku [[962]] [[mních]] [[Bernard z Menthonu]], a to hlavne ako útočisko pre pocestných su to hajzli velký prekonávajúcich Alpy. Bernard bol po smrti vyhlásený za [[svätec|svätého]]. Priesmyk ležiaci vo výške 2 477 [[nadmorská výška|m.n.m.]] sa v čase [[Staroveký Rím|Rímskej]] ríše nazýval „Summus Poeninus“ a viedla ním cesta, ktorú vybudovali rímske légie cisára [[Claudius|Claudia]]. S Rimanmi sa sem dostali aj psy – predkovia dnešných salašníckych plemien. Po rozpade rímskeho impéria sa cesta zachovala a hojne využívala, zahynulo tu mnoho ľudí, takže pred založením kláštora sa priesmyk volal „Mont foux“ (miesto veľkého utrpenia).
 
Aj keď sa o bernardínovi často píše ako o psovi, ktorého stáročia využívali na hľadanie pútnikov v snehovej metelici, či dokonca pod lavínami, prvé záznamy o prítomnosti psov v kláštore sú až z druhej polovice [[17. storočia]]. Uvádza sa tam, že mnísi chovali tieto psy v prvom rade na ochranu majetku, takže ako strážne psy. Prvé zmienky o použití bernardína ako záchranárskeho psa sú až z [[18. storočia]]. Do tých čias sa okrem stráženia používali aj na ťahanie nákladov a údajne aj na vyšľapávanie cestičiek v snehu. Predpokladá sa, že mnísi priviedli psy Z okolitých údolí. Značná izolovanosť kláštora spôsobila, že mnísi v krátkom čase vyšľachtili pomerne charakteristický typ psa nazývaného „Molossus Monti St. Bernardi“ alebo aj „Canis St. Bernardus“. V prvej polovici 18. storočia sa začal používať výraz „Barryhund“, čo vo vtedajšom nárečí znamenalo „lavínový pes“, z čoho vyplýva, že bernardíny používali už aj na lavínové práce. Nepomáhali len pri lavínach, ale s mníchmi hliadkovali aj počas snehových búrok, ale najmä tesne po nich, ako aj za hmly či vo večerných hodinách. V hliadke boli spravidla dva psy. Ak bernardíny našli zraneného človeka, ktorého mnísi nedokázali dopraviť do bezpečia, jedného psa nechali pri obeti na stráži a s druhým sa vrátili na pomoc do kláštora. Spoliehali sa na skvelý čuch a na neobyčajne dobre vyvinutý orientačný zmysel bernardína. O výkonoch niektorých psov sa rozprávali legendy. Na prelome storočí bol slávny pes Turk, ktorý údajne zachránil 35 životov. Najpopulárnejší bol Barry, ktorý v rokoch [[1800]] – [[1812]] zachránil až 40 ľudí a jeho vypreparované telo je dodnes vystavené v [[bern]]skom múzeu. V roku 1812 sa priesmykom prehnala neobvykle silná búrka, ktorá poškodila kláštor. Zahynulo niekoľko ľudí a veľa psov. Po obnove kláštora mnísi nakúpili z okolitých oblastí ďalších psov, nedosiahli už ale predošlej kvality chovu. V polovici 19. storočia sa tieto psy rozšírili do [[Nemecko|Nemecka]] a na