Alexandr Iľjič Jegorov: Rozdiel medzi revíziami

Narodil sa v [[Rusko|ruskej]] meštiackej rodine, absolvoval gymnázium v [[Samara|Samare]] a pechotné učilište v [[Kazaň|Kazani]]. V [[apríl]]i [[1905]] sa stal [[dôstojník]]om na [[Kaukaz]]e ako veliteľ [[čata|čaty]]. Od roku [[1913]] veliteľ [[rota|roty]] na [[Ukrajina|Ukrajine]]. Po vypuknutí [[1. svetová vojna|1. svetovej vojny]] bojoval na Juhozápadnom fronte v [[Halič]]i. Bol niekoľkokrát ranený. V [[jún]]i [[1916]] bol menovaný za veliteľa výcvykového práporu, a v [[október|októbry]] [[1916]] bol vo funkcii zástupcu veliteľa kurzu záložných dôstojníkov v [[Riga|Rige]]. Začiatkom roku [[1917]] bol menovaný zástupcom veliteľa 131. pešieho pluku v [[Pobaltie|Pobaltí]], kde vystúpil ako zástupca [[eser]]ov (socialistov revolucionárov) a bol zvolený za predsedu vojenskej rady divízie. Od [[november|novembra]] [[1917]] už ako [[plukovník]] zastával funkciu člena vojenskej rady 1. armády. Potom bol členom všearmádneho zjazdu pre otázky [[demobilizácia|demobilizácie]]. V januári [[1918]] sa stal členom bolševickej strany a od apríla zastával funkciu komisára [[Moskva|Moskovského]] vojenského okruhu. V [[september|septembri]] [[1918]] bol menovaný veliteľom 9. armády, pričom zabránil rozpadu armády, a v decembri už velil 10. armáde, s ktorou sa mu podarilo zabrániť strate Caricinu (neskôr Stalingrad, teraz [[Volgograd]]). V apríli roku [[1919]] bol ťažko ranený, čo ho prinútilo podstúpiť [[rekovalescencia|rekonvalescenciu]]. Po doliečení sa v lete [[1919]] stal veliteľom 14. armády, a od novembra 1919 bol veliteľom Južného frontu, pričom jeho politickým [[komisár]]om sa stal Josif vissarionovičVissarionovič Džugašvili ([[Stalin]]). Koncom roku 1919 zastavil postup vojsk bieleho [[generál]]a [[Anton Ivanovič Denikin|Antona Denikina]] na Moskvu. V nasledujúcich mesiacoch sa mu podarilo obsadiť značnú časť Ukrajiny.

Počas [[Rusko-poľská vojna|Rusko-poľskej vojny]] s Juhozápadným frontom porazil poľské vojská pri [[Kyjev]]e a v postupe na [[Ľvov]] mu zabránila len porážka [[Michail Nikolajevič Tuchačevskij|Tuchačevského]] a [[SemjonSemion Buďonnyj|Buďonného]], v dôsledku čoho bol donútený ustúpiť. Čiara jeho ústupu sa stala novou hranicou medzi [[ZSSR|Sovietskym zväzom]] a [[Poľsko]]m.

V čase keď začali [[Stalinské čistky v armáde|čistky v armáde]], bol chránencom samotného Stalina, dokonca nastúpil na miesto prvého zástupcu ľudového komisára obrany po [[Kliment Vorošilov|Vorošilovovi]], vo februári bol však odvolaný a menovaný veliteľom Zakaukazského okruhu, pričom počas cesty tam bol zatknutý, dlho držaný vo väzbe (asi rok), a ako jeden z posledných počas Stalinskýchstalinských čistiek popravený. [[14. marec|14. marca]] [[1956]] bol rehabilitovaný.