Supravodivosť: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
→História: pravopis |
|||
Riadok 5:
Počiatky myšlienky poklesu elektrického odporu pri nízkych teplotách siahajú do druhej polovice [[18. storočie|18. storočia]], keď [[Škótsko|škótsky]] chemik a fyzik [[James Dewar]] spolu s [[Angličania|Angličanom]] [[John Ambrose Fleming|Johnom Ambrose Flemingom]] prepovedali že v [[Absolútna nula|absolútnej nule]] bude odpor čistých [[kov]]ov taktiež nulový (aj keď Dewar neskôr svoje tvrdenie poopravil s tým, že odpor nezanikne úplne, len sa bude blížiť k nule). Praktický výskum vodivosti kovov pri nízkych teplotách začali [[Poliaci]] [[Zygmunt Florenty Wróblewski]] a [[Karol Olszewski]] a približne v roku [[1880]] aj zdokumentovali tento jav. Tragická nehoda Wróblewskeho v roku [[1888]] (zomrel na následky popálenia [[petrolej]]om) však pokusy ukončila.
Skutočnú supravodivosť pozoroval až [[Heike Kamerlingh Onnes]] v roku [[1911]], ktorý uskutočnil sériu meraní elektrickej vodivosti čistých kovov pri veľmi nízkych teplotách. Onnes spočiatku experimentoval s [[Platina|platinou]] a [[zlato]]m, ktoré ponáral do tekutého [[Hélium|hélia]] (sám v roku [[1908]] objavil proces jeho skvapalňovania), no neskôr oba kovy nahradil [[ortuť]]ou (lepšie sa čistila). Pri teplote pod 4,19 K pozoroval náhle ''„zmiznutie“'' odporu ortuti, ktorého hodnota sa obvykle blížila k tísícke, no po ochladení pod túto teplotu neboli prístroje schopné zaznamenať žiaden
Od Onnesovho objavu bola postupne objavená supravodivosť u ďalších približne 30 [[Chemický prvok|prvkov]]. výška kritickej teploty sa postupne zvyšovala ([[1913]] to bolo 7 K pre [[olovo]] a v roku [[1941]] už 16 K pre nitrid nióbu). Vývoj pokračoval a dnes má rekordná kritická teplotu hodnotu 254 K.{{bez citácie}}
| |||