Volebný systém: Rozdiel medzi revíziami

Pridaných 772 bajtov ,  pred 12 rokmi
Absolútny väčšinový systém predpokladá, že kandidát pre získanie mandátu musí získať nadpolovičný počet odovzdaných platných hlasov. Táto zásada býva spojená s požiadavkou konať v prípade, že žiadny kandidát nezískal absolútnu väčšinu hlasov, ďalšie kolo hlasovania – dnes sa spravidla jedná o dvojkolové hlasovanie, do ktorého z prvého kola vstupujú len tí kandidáti (najčastejšie dvaja), ktorí získali v prvom kole najviac priaznivcov. Možné je riešenie, že v druhom kole nie je nutná absolútna väčšina, ale stačí väčšina relatívna. Absolútny väčšinový systém bol v európskych štátoch veľmi rozšírený na prelome 19. a 20. storočia. Uplatnil sa vo Francúzsku v období rokov 1852-1870 a rokov 1885-1936, v Španielsku sa používal v rokoch 1870-1931, v rokoch 1906-1918 používalo tento systém Holandsko, v Nemecku a Rakúsku bol platný do roku 1919, Nórsko do roku 1921. V súčasnosti sa používa v napr. priamych prezidentských voľbách vo Francúzsku.
 
== Systém pomerného zastúpenia (Proporčný volebný systém) ==
== Pomerné volebné systémy ==
Idea volebného systému pomerného zastúpenia bola pravdepodobne prvýkrát vyslovená v roku 1789, keď gróf Mirabeau prehlásil, že reprezentatívne zhromaždenie by malo byť vo vzťahu k ľudu ako mapa ku krajine, ktorú zobrazuje. Systém pomerného zastúpenia sa v praxi prvýkrát využil v dánskych parlamentných voľbách v roku 1855, vďaka iniciatíve Thomasa Hareho. Tento systém je dominantný v štátoch Latinskej Ameriky, v Afrike ho využíva takmer tretina krajín. Tento systém sa používa aj vo väčšine krajín Európy.
Pomerné volebné systémy viac menej presné kopírujú volebné výsledky. Tieto volebné systémy sa dajú aplikovať len na mnohomandátové obvody, keďže jedno kreslo nemožno rozdeliť medzi viacero strán. [[Politológ]]ovia považujú za dva determinujúce faktory proporcionality týchto systémov veľkosť volebných obvodov a použitý vzorec prerozdeľovania hlasov. Niektorí považujú za dôležité aj veľkosť zastupiteľského zboru a výšku volebnej klauzuly.
 
Podstatou proporčných volebných systémov je rovnováha medzi získanými hlasmi a získanými mandátmi. Teoretickým cieľom proporčných volebných systémov teda je, aby sa percentuálny počet hlasov rovnal percentuálnemu počtu mandátov. V praxi je však tento cieľ nerealizovateľný. Proporčné volebné systémy majú niekoľko spoločných charakteristík. Vždy sa konajú vo viac mandátových volebných obvodoch. Pre určenie výsledkov nestačí prosté prepočítanie hlasov, ale niekedy je nutné použiť náročné matematické metódy prepočtov hlasov. Pri voľbách s využitím systému pomerného zastúpenia získavajú kandidujúce politické strany, koalície či hnutia mandáty podľa toho, aký bol pomer medzi nimi získanými hlasmi. Volič spolurozhoduje nielen o zvolení jedného kandidáta, ale v relatívne veľkých viac mandátových volebných obvodoch o osudoch niekoľkých mandátov za daný volebný obvod. Použitie systému pomerného zastúpenia je spravidla spojené s tzv. hlasovaním nie o individuálnych kandidátoch, ale o skupinách kandidátov.
=== Veľkosť obvodov ===
Najprospešnejšie naozaj pomernému zastúpeniu je, keď krajinu tvorí jediný volebný obvod ([[Slovensko]], [[Holandsko]], [[Izrael]]). Vo väčšine krajín je ale väčšie množstvo obvodov, vo všeobecnosti korešpondujúcich s administratívnymi obvodmi. Čím sú obvody menšie, tým viac výsledky smerujú k väčšinovej voľbe. Predpokladom však je relatívne rovnomerné geografické rozdelenie podpory jednotlivým stranám.
 
V systéme pomerného zastúpenia možno rozlišovať tri druhy kandidátnych listín, a to podľa kritéria, aké má právo volič zasahovať do štruktúry tejto listiny: prísne viazaná kandidátna listina (volič nesmie nijak s listinou manipulovať – nesmie škrtať kandidátov, nesmie meniť poradie kandidátov. Tento typ listiny sa využíval v Československu v 1. a 3. republike. Snáď najostrejšie poňatie tejto kandidátnej listiny predstavujú voľby, v nich sa hlasuje len o straníckych listinách bez mien kandidátov, ako v Izraeli), viazaná kandidátna listina (volič smie na jednej kandidátnej listine strany, hnutia či koalície, ktorej odovzdáva svoj hlas, robiť čiastkové úpravy, a to spravidla využitím zásady preferenčného hlasovania: voliči získavajú možnosť meniť poradie kandidátov na kandidátnych listinách jednotlivých strán či koalícií. V prípade Holandska a Dánska môžu takto označiť jedného kandidáta, v Grécku, Nórsku a Českej republike majú právo označiť viacerých kandidátov), voľná kandidátna listina (pri tomto chápaní kandidátnej listiny smie volič buď robiť zásadnejšie úpravy na jednej kandidátnej listine strany, hnutia či koalície, ktorej odovzdáva svoj hlas – napríklad formou škrtania či prepisovania kandidátov alebo prevádzať voľbu priamo výberom kandidátov z kandidátnych listín rôznych strán, hnutí či koalícií. Niekedy sa o tomto spôsobe hlasovania hovorí ako o kvázilistinnom. Všetky hlasy pre kandidátov určitej strany sú potom sčítané, a tak sa určí, koľko ktorá strana získava mandátov a aké je poradie kandidátov v rámci jednotlivých politických strán. Tento systém je známi z Fínska a Chile spred roka 1973. Platí zákonitosť, že čím je počet mandátov vo volebnom obvode väčší, tým viac ich rozdelenie odpovedá rozdeleniu názorov voličov. Voľné kandidátne listiny sú typické pre švajčiarsky volebný systém, v ktorom majú voliči pri voľbách do federálnej Národnej rady jednoznačne najväčšiu voľnosť. Napriek tomu túto možnosť využíva len veľmi malé percento z nich.
=== Volebné vzorce ===
Volebné vzorce sú spôsoby prepočtu hlasov na parlamentné kreslá. Pri týchto výpočtoch ide najmä o zvyškové hlasy, ktoré sa nepodarilo rozdeliť. Volebné vzorce môžu pomáhať napríklad veľkým alebo naopak malým stranám. Používané sú dva základné postupy:
# metódy najvyššieho priemeru, ktoré využívajú delitele, tj výsledky sa delia deliteľmi (napríklad d’Hondtova metóda delí hlasy číslami 1,2,3,4,..., kým žiadne nezostanú; metóda Sainte-Lague delí číslami 1,3,5,7,...)
# metódy najväčších zostatkov, ktoré používajú kvóty, tj všetky hlasy strany sa vydelia kvótou a toto celé číslo je počtom kresiel, zostatkové hlasy sa potom pridajú stranám s najväčším prebytkom hlasov. Ako kvóta sa používa napríklad počet volených kresiel – „Hare quota“, alebo počet volených kresiel plus jeden - „Droop quota“.
 
=== Výška volebnej klauzule ===
Výška volebnej klauzule (volebného prahu) do istej miery ovplyvňuje proporcionalitu systému, tým, že nedovoľuje malým stranám vstúpiť do [[parlament]]u. Volebná klauzula znižuje možnosť "atomizácie" straníckeho systému. Príkladom môže byť [[Holandsko]], kde je volebná klauzula 0,66 percenta hlasov, t.j. počet hlasov korešpondujúci s jedným poslancom. V parlamente sa tam nachádza viacero malých, marginálnych strán, s často extrémistickým programom. Na Slovensku je volebný prah 5%, kedysi bol 3%.
 
=== Veľkosť zastupiteľského zboru ===
Niektorí politológovia (najmä však [[Lijphart]]) sa domnievajú, že jednou z dimenzií pomernosti v pomerných volebných systémoch je aj veľkosť zastupiteľského orgánu. Samozrejmé je, že čím viac je kresiel v parlamente, tým vyššia je proporcionalita zastúpenia voličov, od istého počtu však nedokáže významnejšie ovplyvniť proporcionalitu rozdelenia hlasov. Zároveň na proporcionalitu parlamentu do značnej miery vplýva veľkosť volebného obvodu. Čím väčší pomer mandátov obvody poskytujú, tým sú proporcionálnejšie a tým pomernejší je aj zastupiteľský zbor.
 
== Zmiešané volebné systémy ==
Anonymný používateľ