Projekt Manhattan: Rozdiel medzi revíziami

Bohr, ktorý sa zdržal v USA od januára do mája [[1939]] urobil veľa pre vypracovanie teórie, ktorá potom viedla k poznatkom, že [[Urán (prvok)|urán 235]] a [[plutónium]] majú zvláštnu náchylnosť k štiepeniu. V apríli 1939 upozornil Bohr spolu s [[John Archibald Wheeler|Johnom Wheelerom]] vo svojej teoretickej štúdii na skutočnosť, že nie všetky jadrá uránu sa štiepia rovnako. Najlepšie sa štiepi urán 235. V kuse uránu je iba jeden atóm ²³⁵U na 140 atómov ²³⁸U, a ich oddeľovanie je náramne zložité. Bohr svojimi prácami položil základ k intenzívnejšiemu skúmaniu problémov [[Jadrová reakcia|jadrových reakcií]]. V druhej polovici roku [[1939]] sa vedci na celom svete už mohli opierať o ďalšie významné teoretické aj experimentálne objavy v jadrovej fyzike. Prvým problémom sa ukázal byť samotný urán. Ľahko štiepiteľný bol len [[izotop]] ²³⁵U, ktorý však tvorí priemerne len 0,7% podiel v prírode sa vyskytujúcich izotopov. Na výrobu atómovej bomby bolo potreba zvýšiť jeho koncentráciu na viac ako 90 %. Problém sa podarilo vyriešit Výskumnému laboratóriu vojnového námorníctva - dr. [[Ross Gunn]] a dr. [[Philip Abelson]] objavili účinnú a pomerne jednoduchú metódu separácie ²³⁵U, ktorá nesie názov po svojich objaviteľoch: [[Gunn-Abelsonova metóda]].

 

 

V lete roku [[1939]] priplával na lodi ''Hamburg'' do New Yorku [[Werner Karl Heisenberg|Werner Heisenberg]] aj s niekoľkými kolegami s Nemecka, s ktorými sa mali zúčastniť na turné po amerických univeriztách. Heisenberg sa stretol s Fermim a aj s [[George Braxton Pegram|Georgom Pegramom]], vtedajším dekanom fyzikálnej fakulty na Kolumbijskej univerzite, ktorý mu ponúkol miesto stáleho profesor na univerzite. Aj keď Heisenberg nebol presvedčený [[Nacizmus|nacista]], ponuku odmietol a vrátil sa do Nemecka, kde bol počas druhej svetovej vojny hlavnou osobou nemeckého uránového projektu. Heisenber až po skončení vojny prehlásil, že "''v lete 1939 mohlo ešte dvanásť ľudí zabrániť výrobe atómových bômb-keby sa navzájom dohodli''"<ref>Pacner, K.:Atomoví špioni. Šulc a spol., Praha, 1994, s. 19</ref>.