Ruská sociálnodemokratická robotnícka strana: Rozdiel medzi revíziami

Na II. zjazde prijali stanovy SDRSR. Článok I. definoval členstvo. Martov navrhol, aby za člena SDRSR bol považovaný každý, kto s ňou sympatizuje. Lenin žiadal, aby za člena strany bol považovaný iba aktivista. V hlasovaní vyhrali 28 : 23 menševici. Potom sa hlasovalo o tom, kto bude reprezentovať [[žid]]ovských proletárov, či to bude ''Bund'' založený roku [[1897]]. Zjazd sa uzniesol, že nie. Päť bundistov zo zjazdu odišlo a menševici sa dostali do menšiny.<ref>Dmitrij Volkogonov: Lenin. Počátek teroru. Dialog, Liberec 1996, p. 90.</ref> Boľševici vyhrali ostatné dôležité hlasovania: o vedení Iskry a o správe straníckýchstraníckych financií. Lenin však vo vedení Iskry dlho neostal, už v decembri z nej odišiel a [[14. marca]] [[1904]] opustil aj vedenie SDRSR.

SDRSR medzi zjazdmi riadil ústradnýústredný výbor (ÚV – Центральный комитет, ЦК), ktorý pre väčší akceschopnosťakcieschopnosť čiastočasto delil aj na rôznérôzne byra, napríklad zahraničné, petrohradské, politické či organisačnéorganizačné. Delegáti zjazdu sesa delili na tých s právom hlasovať a na kandidátov – bez práva hlasovať.

Boľševici svolalizvolali do Londýna[[Londýn]]a "III." zjazd SDRSR, ktorý sa konal vov dnochdňoch [[25. apríla]] – [[10. mája]] [[1905]]. PrijeloPrišlo 24 delegátov s hlasom rozhodujúcim a 14 delegátov s poradným hlasom. Boľševici sa rozhodli, že budú vydávať vlastný žurnál Proletár (Пролетарий). V októbri – decembri 1905 sa konala prvá ruská revolúcia.

Vo dnochdňoch [[23. apríla]] – [[8. mája]] [[1906]] sa vov [[ŠtockholmŠtokholm]]e konal IV. zjazd SDRSR – unifikačný. 111 delegátov s hlasom rozhodujúcim zastupovalo 57 organizácií a 22 delegátov s poradným hlasom 13 organizácií. Menševici a bundovci hlasovali spoločnospoločne, a preto melimali prevahu nad boľševíkmiboľševikmi. Bol zvolený ЦК zo 7 menševikov a 3 boľševikov. Hlavnou otázkou argrárnyagrárny program. Sociálni demokrati sa zhodli, že statkárska pôda bude znárodnená. DalšeĎalej sa zhodli, že sa budú účastnitúčastniť volieb do Štátnej dumy. Získali 65 miest (33 menševici a 15 boľševici). No napokon vypukol skandál Ozolja.

Vo dnochdňoch [[13. apríla]] – [[1. junajúna]] [[1907]] sa v Londýne konal V. zjazd SDRSR, posledný spoločný. Z 336 delegátov bolo 105 boľševikov, 97 menševikov, 57 bundovcov, 44 PolákovPoliakov a LitevcovLitovcov a 29 Lotyšov. Okrem spoločného ЦК si frakcia boľševikov ustavilaustanovila svojsvoje vlastnývlastné boľševickýboľševické centrum. No aj boľševici sa rozpadli na tri skupiny: KľučováKľúčová bola otázka volieb do III. Štátnej dumy. Väčšina boľševikov bola pre boycottbojkot (otzovistyotzovistov Alexandr Bogdanov, Anatolij Lunačarskij a Michail Pokrovskij) či pre podradenie poslancov stranickýmstraníckym orgánom; Lenin, Zinoviev a Kamenev boli pre účastúčasť a autonomiuautonómiu poslaneckého klubu. Lenin vyradialvyradil Bogdanova tým, že napisalnapísal knihu ''Materialism a empiriokriticism'' ([[1909]]), kde Bogdanova zostudilzosmiešnil ako filosofskéhofilozofického idealistu, a žiadneho marxistu. V júni 1909 bol Bogdanov na parížskej konferencii boľševikov vylučenývylúčený z boľševickej frakcie.

V januári [[1910]] sa konala schôzaschôdza ЦК, kde okrem menševikov a otzovistov prišli aj umírnenýumiernení boľševici ako Viktor Nogin. ЦК rozhodol, že novým stranickýmstraníckym orgánom bude ''Pravda'', ktorú Trockij vydával vo Viedni. No už v auguste 1910 Kamenev z Pravdy odiešelodišiel a roztržka sa stala trvalútrvalou. BoľaBola formalizovaná na pražskej konferencii SDRSR v januári [[1912]], kde boli menševici vylúčení zo strany a ktorú menševici neuznali za právoplatnú. Od vtedy boľbol spor, kdokto tvorí legálne vedenie SDRSR – ЦК. ÚV menoval svoju časť ako ruské byro, ktoré pôsobilo vo vlasti: Ordžonikidze, Spandarjan (brzyskoro zomrel vo vyhnanstve), Džugašvili a Michail Ivanovič Kalinin (1875–1946).

No ani boľševičtíboľševickí poslanci sesa nechceli podrieditpodriadiť Leninovmu rozhodnutírozhodnutiu, aby s menševíkmimenševikmi prerušili všetky styky. Na prvom zasedanízasadnutí IV. Štátnej dumy iba Matvej Muranov a Roman Malinovskij 15. decembra 1912 hlasovali pre odchod z klubu sociálnych demokratov. OstatnýOstatní 4 boľševičtíboľševickí poslanci boli proti. No Lenin svoj vplivvplyv napokon presadil a v septembri 1913 boľševici založilo svoj vlastný klub.

V máji [[1917]] sa konala konferencia boľševikov, na ktorej bol zvolený ЦК. ZeZ 109 hlasov dostal Lenin 104, Zinovev 101, Stalin 97. Kalinin, Sverdlov, Molotov a Dzerdžinskij neboli zvolení.<ref name = "volby">[[Václav Veber]]: ''Stalin. Stručný životopis.'' [[Univerzita Karlova]], [[Praha]] 1996, p. 40.</ref> Na VI. zjazde (boľševikov) vo dňoch 8. – 16. augusta 1917 sa menševici a boľševici oddelili i formálne na dve samostatné strany: Sociálne demokratickú robotnícku strana Ruska (menševíkovmenševikov) a Sociálne demokratickú robotnícku strana Ruska (bolševíkovboľševikov) – SDRSR (b). Boľševici sa zlúčili s mežrajoncami (межрайонцы), ktorými bol Lev Trockij, Adolf Joffe, Anatolij Lunačarskij, Mojsej Urickij, David Rjazanov, M. M. Volodarskij, Lev Karachan a Dmitrij Manuilskij. Bol zvolený 20členný20 členný ЦК. ZeZ 134 hlasov dostal Lenin 133, Zinovev 132, Kamenev 131 a Trockij 131. Bol zvolený aj Stalin.<ref name = "volby" /> Kandidátom ЦК bol zvolený trockista Joffe. Keď veľa členov ЦК bolo vevo vezení, v podzemí či daľekoďaleko od Petrohradu, bol 18. augusta 1917 ustavené užšie byro ÚV. Dňa 23. októbra 1917 (10. októbra poďlapodľa juliánskeho kalendára) sa zišlo 12 členov ÚV SDRSR (b) (Lenin, Bubnov, Dzeržinskij, Zinovev, Kamenev, Kollontajová, Lomov, Sokolnikov, Sverdlov, Stalin, Trockij a Urickij), ktorý schválili prípravu ozbrojeného prevratu.

Na VII. zjazde SDRSR(b) 6. – 8. marca [[1918]] bol zvolený 15členný15 členný ЦК. ZeZ 39 hlasov dostal Lenin 34, Trockij 34 a Stalin 32.<ref name = "dalšie volby">Václav Veber: ''Stalin'', p. 53.</ref> Kandidátom ÚV bol zvolený Joffe. Na VIII. zjazde KSR(b) v marci 1919 bolo 25. marca 1919 z 19členného19 členného ЦК utvorené prvé stálé '''politické byro''' (politbyro) ÚV v složení Lenin, Kamenev, trockista Krestinskij, Stalin a Trockij, kandidátykandidáti boli Bucharin, Zinovev a Kalinin<ref>Dmitrij Volkogonov: ''Lenin. Počátek teroru.'' Dialog, Liberec 1996, p. 206.</ref>, ktorý bol ako predseda Všeruského centrálneho výkonného výboru sovetovsovietov (VCIK – Всероссийского центрального исполнительного комитета советов, ВЦИК; akýsi parlament) hlavou ruského štátu. Politbyro riadilo štát (politbyro z roku 1917 bolo iba dočasné) a odsunulo Sovnarkom naako púhu(menej vedlajší kolej akovplyvný) svoj výkonný orgán.

Na X. zjazde KSR(b) v marci 1921 bol zvolený 25členný25 členný ЦК. Lenin dostal 479 hlasov, trockista Radek 475, Tomskij 472, Stalin 458 a Trockij 452.<ref name = "dalšie volby" />