Svätý grál: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Verzia používateľa 85.216.150.80 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Xqbot |
Bez shrnutí editace |
||
Riadok 17:
Medzi literárne diela, ktoré sa zaoberajú Svätým grálom, patrí aj [[bestseller]] od [[Dan Brown|Dana Browna]], [[Da Vinciho kód (kniha)|Da Vinciho kód]]. Aj Brownova teória je len historickou fikciou.
SVÄTÝ GRÁL - knižná ukážka z diela Vo Svetle Pravdy - Posolstvo Grálu od Abd-ru-shina
Mnohoraké sú výklady básnických diel, ktoré jestvujú o Svätom Grále. Najvážnejší učenci a bádatelia sa zaoberali týmto tajomstvom. Nejedna z ich prác má vysokú mravnú hodnotu, ale všetky majú v sebe tú veľkú chybu, že ukazujú len výstavbu od zeme nahor. Pritom chýba to hlavné, lúč Svetla zhora nadol, ktorý jedine by mohol priniesť oživenie a osvietenie výkladov.
Všetko, čo sa usiluje dostať zdola nahor, musí sa zastaviť na hranici hmotnosti, i keď je mu povolené to najvyššie dosiahnuteľné. Najčastejšie, a to iba za najpriaznivejších podmienok, môže dôjsť sotva do polovice tejto cesty. Ale aká ďaleká je potom ešte cesta k pravému poznaniu Svätého Grálu!
Tento cit nedosiahnuteľnosti poznania Svätého Grálu sa nakoniec zračí aj u bádateľov. Výsledkom toho je, že sa snažia považovať Grál za čisto symbolické označenie pojmu, aby mu takýmto spôsobom dodali tej vážnosti, ktorej nutnosť pre toto pomenovanie celkom správne vyciťujú. Ale symbolickým vysvetlením idú v skutočnosti dozadu, nie dopredu. Nadol miesto nahor. Odbočujú zo správnej cesty, ktorú básnické diela už v sebe čiastočne naznačujú .
Len tieto básne dávajú vytušiť pravdu. Ale len tušiť, pretože vznešené vnuknutia a jasnovidné obrazy básnikov boli prisilno spozemštené rozumom, ktorý spolupracoval pri ďalšom podávaní. Básnici prepožičali duchovne prijatým obrazom pri ich ďalšom podávaní obraz svojho súčasného pozemského okolia. Chceli tak učiniť zmysel svojej básne ľuďom zrozumiteľnejší. To sa im samozrejme nepodarilo, pretože sa sami nemohli priblížiť k vlastnému jadru pravdy.
Tak bol pre pozdejšie bádanie a hľadanie už vopred položený neistý základ. Každému výsledku bádania bola tým vymedzená
úzka ohraničenosť. Neprekvapuje preto, že sa nakoniec mohlo uvažovať len o čistej symbolike a vykúpenie prostredníctvom Grálu bolo vložené do najhlbšieho vnútra každého človeka.
Doterajšie výklady nie sú bez veľkej etickej ceny, ale nemôžu si robiť nárok, že sú vysvetlením básní a tým menej, že sa priblížili k pravde o Svätom Grále.
Svätým Grálom nie je tiež mienená nádoba, ktorú Syn Boží použil pri poslednej večeri so svojimi učeníkmi na konci pozemského poslania a do ktorej bola potom pod krížom zachytená jeho krv. Táto nádoba je posvätnou spomienkou na vznešené vykupiteľské dielo Syna Božieho, ale to nie je Svätý Grál, ktorý ospevovali milosťou obdarení básnici týchto legiend. Tieto básne boli ľudstvom nesprávne pochopené.
Mali to byť zasľúbenia z najvyšších výšin a ľudia mali očakávať ich splnenie! Keby boli takto pochopené, bola by sa už dávno našla aj iná cesta, ktorá by bola mohla doviesť bádania ešte ďalej než doteraz. Ale takto museli všetky výklady nakoniec dôjsť do slepej uličky, pretože sa nikdy nedalo nájsť uspokojivé riešenie bez medzier. Východisko každého bádania stálo už od počiatku následkom doterajšieho falošného chápania na nesprávnej pôde. —
Nikdy nebude môcť ľudský duch, a to ani vo svojej najvyššej dokonalosti a nesmrteľnosti, stáť osobne pred Svätým Grálom! Preto sa tiež nikdy nemôže o ňom dostať podrobná správa do hmotnosti až na zem, iba ak prostredníctvom posla, ktorý by bol vyslaný odtiaľ. Ľudskému duchu musí Svätý Grál vždy večne zostať mystériom.
Nech človek zostane pri tom, čo môže duchovne pochopiť, a nech sa predovšetkým snaží splniť a priviesť až k najušľachtilejšiemu výkvetu to, čo je v jeho silách. Ale žiaľ, on vo svojej žiadostivosti siaha najradšej vždy čo najvyššie, bez toho, že by rozvíjal svoje vlastné schopnosti. Dopúšťa sa tým nedbalosti, ktorá mu nedovolí dosiahnuť ani to, čo by mohol, zatiaľ čo to, po čom túži, tak či tak nikdy nemôže dosiahnuť. Tým sa pripravuje o najkrajšie a o najvyššie ciele svojho vlastného bytia. Dosiahne iba úplné zlyhanie pri splnení účelu svojho pozemského bytia. —
Parcifal je veľkým zasľúbením. Nedostatky a omyly básnikov legiend pre ich príliš pozemské myslenie znetvorili vlastnú podstatu tejto postavy. Parcifal je totožný so Synom Človeka, ktorého príchod zvestoval sám Syn Boží.
Ako Vyslanec Boží bude musieť prechádzať najťažšími pozemskými útrapami s páskou na duchovnom zraku, zovňajškom ako človek medzi ľuďmi. Po určitom čase bude zbavený tejto pásky a pozná odkiaľ vyšiel, a tým aj sám seba. Uvidí jasne pred sebou i svoje poslanie, ktoré spojené s prísnym súdom, prinesie spásu vážne hľadajúcim.
Na to však nemôže byť určený nejaký človek, ba čo viac, túto udalosť nebudú poznať z prežitia mnohí ľudia, nie to ešte všetci ľudia. Bude to celkom určitý vyvolený Vyslanec Boží.
Podľa neochvejnej zákonitosti dokonalej božskej vôle niet inej možnosti, než, že každý sa môže po ukončení vývoja vrátiť vo svojom najvyššom zdokonalení opäť k východisku svojho pôvodného bytia, nikdy však nie nad neho. Tak aj ľudský duch. Ten, ako duchovné semienko, má svoj pôvod v duchovne-bytostnom, kam sa môže vrátiť po svojom putovaní hmotnosťou, keď dosiahol najvyššie zdokonalenie a získal živú čistotu, a to v bytostnej forme ako vedomý duch.
Nikto z duchovne-bytostných, i keby bol akokoľvek vznešený, čistý a žiarivý, nedokáže prekročiť hranicu k božskému. Hranica a nemožnosť jej prekročenia spočíva aj tu, podobne ako vo sférach alebo úrovniach hmotného stvorenia, jednoducho v povahe veci, v rôznosti druhu.
Najvyšší a najvznešenejší je Boh sám vo svojej Božskej bezbytostnosti. O niečo nižšie sa rozprestiera božsky-bytostné. Oboje je večné. K tomu sa až potom pripája dielo stvorenia, zostupujúc hlbšie a hlbšie. Skladá sa z úrovní či sfér, ktoré v odstupňovaní nadol stávajú sa hutnejšími a hutnejšími. Poslednou úrovňou je hrubohmotnosť, viditeľná ľuďom.
Jemnohmotnosť v hmotnom stvorení je to, čo ľudia nazývajú onen svet. Teda druhá strana ich pozemského hrubohmotného videnia. Oboje však patrí k dielu stvorenia a vo svojich formách nie je večné. Podlieha zmenám za účelom obnovenia a osvieženia.
Na najvyššom mieste východiska večnej duchovne-bytostnej úrovne stojí hrad Grálu, duchovne viditeľný, hmatateľný,
pretože je ešte rovnako duchovne-bytostného druhu. V tomto hrade Grálu je miestnosť, nachádzajúca sa na samej hranici smerom k božskému, je teda ešte éterickejšia ako ostatné duchovne-bytostné. V tejto miestnosti sa nachádza ako záruka večnej dobroty Boha Otca a ako symbol jeho najčistejšej božskej lásky a súčasne ako východisko božskej sily: Svätý Grál!
Svätý Grál je nádoba, v ktorej to neprestajne vrie a vlní sa ako červená krv bez toho, že by pretekala. Je ožiarená najjasnejším svetlom a len najčistejším zo všetkých duchovne-bytostných je dopriate hľadieť do tohto svetla. To sú strážcovia Svätého Grálu! Ak sa v básňach hovorí, že najčistejší z ľudí sú určení na to, aby sa stali strážcami Grálu, je to stať, ktorú milosťou obdarený básnik príliš spozemštil, lebo sa nedokázal vyjadriť inakšie.
Ani jeden ľudský duch nemôže vstúpiť do tejto posvätnej miestnosti. Ani vo svojej najdokonalejšej duchovnej bytostnosti po návrate z putovania hmotnosťou aj tak ešte nie je dostatočne éterický, aby prekročil prah, teda túto hranicu. Aj vo svojej najvyššej dokonalosti je na to ešte príliš hutný.
Ďalšie zéterizovanie by pre neho znamenalo úplný rozklad alebo spálenie, keďže duch človeka nie je prispôsobený už svojím pôvodom, aby sa stal ešte žiarivejším a jasnejším, to jest éterickejším. Neznesie to.
Strážcovia Grálu sú veční praduchovní, ktorí nikdy neboli ľuďmi. Sú vrcholom všetkého duchovne-bytostného. Potrebujú však božsky-bezbytostnú silu. Sú od nej závislí, ako všetko je závislé od božsky-bezbytostného, od pôvodu všetkej sily, od Boha Otca.
Z času načas, v deň Svätej Holubice, zjavuje sa nad nádobou Holubica, ako obnovené znamenie nepremennej božskej lásky Otcovej. Je to chvíľa spojenia, prinášajúca obnovenie sily. Strážcovia Grálu ju prijímajú v pokornej zbožnosti a túto zázračnú silu môžu potom rozdávať ďalej.
Od toho závisí pretrvávanie celého stvorenia!
Je to okamih, keď sa láska Stvoriteľova žiarivo rozlieva v chráme Svätého Grálu k obnove bytia, k obnove tvorivého úsilia. Prúdi dolu do celého vesmíru ako údery pulzu v jeho žilách. Pritom sa zachvejú v posvätnom úžase všetky sféry, naplnené predtuchou radosti a veľkého šťastia. Len duch človeka stojí nezúčastnený, len on necíti, čo táto udalosť znamená práve pre neho, aký nesmierny dar človek prijíma s otupenou mysľou. Jeho vlastná rozumová obmedzenosť mu nedovolí pochopiť takú veľkosť.
Je to okamih prílivu života pre celé stvorenie!
Je to stále sa opakujúce nevyhnutné potvrdzovanie zmluvy, ktorú Stvoriteľ udržuje so svojím dielom. Keby raz bol tento príliv prerušený, keby neprišiel, muselo by všetko jestvujúce pomaly zoschnúť, zostarnúť a rozpadnúť sa. Potom by prišiel koniec všetkých dní a zostal by len sám Boh, ako tomu bolo na počiatku! Lebo len On sám je Život.
Tento dej je znázornený v legende. Je tam dokonca naznačené, ako musí všetko zostarnúť a zahynúť, ak sa nevráti deň Svätej Holubice, ono „odhalenie“ Grálu. Tiež ako starnú rytieri Grálu v čase, keď Amfortas už viac neodhaľuje Grál, až do chvíle, keď Parcifal nastúpi ako kráľ Grálu.
Človek by už mal prestať považovať Svätý Grál za niečo nepochopiteľné. On skutočne jestvuje! Ľudskému duchu je však v dôsledku jeho podstaty odopreté, aby ho niekedy uzrel. Naproti tomu požehnanie Svätého Grálu, prúdiace z neho, ktoré strážcovia Grálu môžu odovzdávať ďalej a aj ho odovzdávajú, môžu ľudskí duchovia prijímať a užívať, ak sa tomu otvoria.
V tomto zmysle nemožno nazvať niektoré výklady celkom nesprávnymi, pokiaľ vo svojich náznakoch sa nepokúšajú zahrnúť do toho i samotný Svätý Grál. Sú teda čiastočne správne a čiastočne nesprávne.
Zjavovanie sa Holubice v určitý deň Svätej Holubice ukazuje zakaždým zoslanie Ducha Svätého; lebo táto Holubica je s ním v úzkom spojení.
Je to však dej, ktorý ľudský duch je schopný chápať len obrazne. On totiž, z povahy veci, pri svojom najvyššom vývoji môže v skutočnosti v myslení, vedení a cítení dosiahnuť až tam, odkiaľ sám vyšiel, teda k tomu druhu, ktorý je totožný s jeho najčistejšou podstatou pôvodu. A to je večné duchovne-bytostné.
Túto hranicu nebude môcť ani len v myslení nikdy prekročiť. Niečo ďalšie by ani nedokázal pochopiť. To je tak logické, jednoduché a zrozumiteľné, že každý môže ľahko sledovať tento myšlienkový pochod.
Čo je teda nad úrovňou pôvodu človeka, to ľudstvu musí navždy zostať tajomstvom!
Každý človek žije preto v bludnej domnienke, ak si namýšľa, že má Boha v sebe, že je sám božský, alebo že sa takým môže stať. Má v sebe duchovné, ale nikdy božské. A v tom spočíva zásadný nepreklenuteľný rozdiel. Človek je tvorom a nie časťou Stvoriteľa, ako si to niekto snaží nahovoriť. On je a zostane dielom, nikdy sa nebude môcť stať majstrom.
Preto je tiež nesprávne, keď sa vyhlasuje, že ľudský duch vychádza zo samotného Boha Otca a že sa k nemu vracia. Pôvod človeka je duchovne-bytostný a nie božsky-bezbytostný. Po dosiahnutí dokonalosti môže sa preto vrátiť zase len do duchovne-bytostného. Správne sa hovorí, že ľudský duch pochádza z kráľovstva Božieho, a preto, keď sa stane dokonalým, zase sa môže vrátiť do kráľovstva Božieho, ale nie k Bohu samému.
Neskoršie budú nasledovať ešte podrobné prednášky o jednotlivých oddeleniach stvorenia, ktoré sa svojou podstatou celkom odlišujú.
Na najvyššom vrchole každej z týchto úrovní stvorenia sa nachádza hrad Grálu ako nevyhnutné miesto prechodu a prenosu
sily.
Tento hrad je obrazom skutočného najvyššieho hradu Grálu, stojaceho na vrchole celého stvorenia, ale vždy rovnakej podstaty ako dotyčná úroveň. Samotný najvyšší hrad Grálu je východiskom celého stvorenia, ktoré vzniklo Parcifalovým vyžarovaním.
Amfortas bol kňazom a kráľom v najnižšom z týchto obrazov hradu Grálu, stojacom na vrchole úrovne všetkých ľudských duchov, vyvinutých z duchovných zárodkov. Je teda pozemskému ľudstvu najbližšie.
(celý článok, SVET GRÁLU 6/2005)
[[Kategória:Kresťanstvo]]
| |||