Ukrajinizácia: Rozdiel medzi revíziami

chýba zhrnutie úprav
(štylistika)
'''Ukrajinizácia''' je politický smer, ktorý vznikol po XII. zjazde [[Komunistická strana Sovietskeho zväzu|Komunistickej strany Sovietskeho zväzu]] v roku [[1923]]. Jeho cieľom bola podpora predstaviteľov neruských národov, ktorí v štátnom aparáte KSSZ rozširovali svoj materinský jazyk a šírili tak kultúru a podporovali sociálny rozvoj svojich národov.
 
Na to, aby mohli na [[Ukrajina|Ukrajine]] túto politiku do bodky splniť, bolo treba urobiť niekoľko zmien v straníckom vedení [[Ukrajina|Ukrajiny]], ktorého členmi boli vo väčšine ľudia z [[Moskva|Moskvy]] alebo miestna [[Židia (etnikum)|židovská]] komunita. Tí totiž nenachádzali v ukrajinizácii obyvateľstva zmysel a navyše ju ani nechceli realizovať.{{<ref>Jedným z najmarkantnejších úradníkov, ktorí sa nehanbili skrývať svoju nenávisť k ukrajinskému jazyku, tradíciám a vôbec k celkovej politike ukrajinizácie obyvateľstva bol [[Dmitrij Zacharovič Lebeď|1}}Dmitrij Lebeď]]. Bol zástancom tzv. ''teórie boja dvoch kultúr'', z ktorej vyplývalo, že ruská kultúra - nakoľko bola na Ukrajine spätá s progresívnym [[proletariát]]om a mestom a ukrajinská kultúra zase s roľníctvom a dedinou - skôr či neskôr zvíťazí a povinnosťou komunistov bude podporovať tento „spontánny proces“</ref> Takíto „vyvrheli“ boli samozrejme z vlády odvolávaní a nahradzovaní takými, ktorí si ukrajinizáciu vyslovene želali ([[Vlas Jakovič Čubar|Vlas Čubar]], [[Lazar Mojsejevič Kaganovič|Lazar Kaganovič]], [[Mikola Alexejevič Skripnik|Mikola Skripnik]]). Až keď boli nevhodné osoby z parlamentu vylúčené, mohlo sa začať so samotnou politikou ukrajinizácie.
 
Prvé kroky ukrajinizácie mali za cieľ rozšíriť použitie [[ukrajinčina|ukrajinčiny]] v oblasti ukrajinských politických strán a vlády, nakoľko v roku [[1922]] pripadalo na jedného člena [[Komunistická strana Ukrajiny|komunistickej strany Ukrajiny]] sedem ľudí, ktorí hovorili iným, najčastejšie však ruským jazykom. Vo vláde bola situácia trocha iná - tam na jedného človeka pripadali traja ľudia. Aby sa táto disproporcia medzi vládou a stranou na Ukrajine odstránila, v auguste roku [[1923]] začali jej členovia organizovať kurzy ukrajinského jazyka. Tým, ktorí ich neskončili úspešne, hrozilo oslobodenie z kurzov. V roku [[1925]] ukrajinská vláda vydala príkaz, ktorý postavil ukrajinský jazyk do role, kedy ho ako zasadací jazyk používala celá ukrajinská vláda. O dva roky neskôr ([[1927]]) ten istý zákon postihol aj parlament a odvtedy sa jeho zasadania viedli po ukrajinsky. Bez ohľadu na stratu entuziazmu mnohých neukrajinských členov vlády a strany, nová politika ukrajinizácie čoskoro priniesla svoje ovocie. Ak v roku [[1922]] používalo ukrajinčinu takmer 20 % vládnych predstaviteľov, v roku [[1927]] to už bolo vyše 70 %. Tento ukazovateľ však nebol jediným, ktorý v týchto rokoch prudko vyletel. Zvýšil sa aj počet ukrajinských politikov, ktorí vstúpili do strany a vlády ([[1923]] - 35 %, 23 %; [[1926]]-[[1927]] - 52 %, 54 %{{<ref>Bol to však nárast iba na nižších postoch. Percentuálne vyjadrenie počtu poslancov v [[Ústredný výbor Komunistickej strany Ukrajiny|2}}ÚV KSU]] činilo na konci dvadsiatych rokov [[20. storočie|20. storočia]] iba 25 %</ref>).
 
Ďalšou osobnosťou, ktorá sa vehementne zasadzovala za politiku ukrajinizácie bol [[Mikola Alexejevič Skripnik|Mikola Skripnik]] - predseda komisariátu vzdelávania v rokoch [[1927]]–[[1933]]. Jeho najväčšou zásluhou bolo dosiahnutie vyše 80 % všeobecnovzdelávacích škôl a 30 % vysokých škôl,{{<ref|3}}>Na vysokých školách však mnohí profesori odmietali hovoriť po ukrajinsky, nakoľko väčšina z nich bola ruskej národnosti. Ako príklad môže slúžiť výpoveď jedného profesora na hodine ruského jazyka, ktorý povedal: ''„Považujem všetkých súdruhov, ktorí sa prihlásili na lekcie ukrajinského jazyka za odpadlíkov!“''. Rýchle kroky politiky ukrajinizácie však prinášali do radov ukrajinských žiakov a študentov pozitívnu náladu a optimizmus, ktoré ukrajinský spisovateľ [[Boris Antonenko-Davydovič]] vystihol slovami: ''„V pochode miliónov na ceste k ukrajinskej škole som videl oheň veľkého znovuzrodenia.“''.</ref> kde sa vyučovalo výlučne po ukrajinsky, a to všetko na území Ukrajiny. Navyše za jeho pôsobenia vo funkcii predsedu komisariátu vzdelávania sa 97 % ukrajinských detí učilo vo svojom rodnom jazyku. Počas [[Februárová revolúcia|februárovej revolúcie]] mohli ukrajinofili o takýchto podmienkach, ktoré pre nich Skripnik prichystal len snívať, o desať rokov neskôr sa však stali realitou.
 
Politika ukrajinizácie obyvateľstva si však vyžadovala aj vzdelaných učiteľov, a tých bolo v tom čase na Ukrajine málo. K žiadaným 100 000 pedagógov chýbala vyše polovica. Preto Skripnik požiadal niekoľkých učiteľov z [[Halič]]e, aby prišli na Ukrajinu pracovať. Na toto sa mu však z [[Moskva|Moskvy]] nepodarilo dostať povolenie.
 
== Poznámky ==
<references />
# {{Pozn|1}} Jedným z najmarkantnejších úradníkov, ktorí sa nehanbili skrývať svoju nenávisť k ukrajinskému jazyku, tradíciám a vôbec k celkovej politike ukrajinizácie obyvateľstva bol [[Dmitrij Zacharovič Lebeď|Dmitrij Lebeď]]. Bol zástancom tzv. ''teórie boja dvoch kultúr'', z ktorej vyplývalo, že ruská kultúra - nakoľko bola na Ukrajine spätá s progresívnym [[proletariát]]om a mestom a ukrajinská kultúra zase s roľníctvom a dedinou - skôr či neskôr zvíťazí a povinnosťou komunistov bude podporovať tento „spontánny proces“
# {{Pozn|2}}Bol to však nárast iba na nižších postoch. Percentuálne vyjadrenie počtu poslancov v [[Ústredný výbor Komunistickej strany Ukrajiny|ÚV KSU]] činilo na konci dvadsiatych rokov [[20. storočie|20. storočia]] iba 25 %.
# {{Pozn|3}} Na vysokých školách však mnohí profesori odmietali hovoriť po ukrajinsky, nakoľko väčšina z nich bola ruskej národnosti. Ako príklad môže slúžiť výpoveď jedného profesora na hodine ruského jazyka, ktorý povedal: ''„Považujem všetkých súdruhov, ktorí sa prihlásili na lekcie ukrajinského jazyka za odpadlíkov!“''. Rýchle kroky politiky ukrajinizácie však prinášali do radov ukrajinských žiakov a študentov pozitívnu náladu a optimizmus, ktoré ukrajinský spisovateľ [[Boris Antonenko-Davydovič]] vystihol slovami: ''„V pochode miliónov na ceste k ukrajinskej škole som videl oheň veľkého znovuzrodenia.“''.
 
[[Kategória:Dejiny Ukrajiny]]
66

úprav