Michail Jurievič Lermontov: Rozdiel medzi revíziami

aktualizácia
d (kategórie)
(aktualizácia)
 
== Život a dielo ==
Lermontov sa narodil v [[Moskva|Moskve]]. O rok sa rodina i so starou matkou presťahovala do Penzskej gubernie na neveľké sídlo Tarchany (dnes [[Lermontovo]]), kde Lermontov prežil detstvo. Jeho matka umrela tri roky po jeho narodení na [[tuberkulóza|tuberkulózu]], v roku [[1817]]. Jeho otec, Jurij Petrovič Lermontov, bol chudobný vojenský dôstojník a po smrti svojej manželky zveril svojho syna do výchovy jeho bohatej babičke. V novom dome sa Michail stal ohniskom hádok medzi babičkou a otcom, ktorého babička vylúčila z výchovy svojho syna.
 
Mladý Lermontov ostáva žiť so svojou starou matkou, s ktorou viackrát navštívil [[klimatické kúpele]] na [[Kaukaz]]e. Pri tretej návšteve v roku [[1825]] sa prvý raz zaľúbil. Podľa denníkového záznamu z júla [[1830]] pokladal túto lásku za ozajstnú. Neskôr už nikdy vraj tak neľúbil, hoci obraz milovanej si nevedel vybaviť, ba nepamätal si ani jej meno. Veľkolepá príroda Kaukazu navždy upútala jeho city a tvorivo podnietila jeho fantáziu, o čom svedčia nielen jeho básne, ale aj obrazy.
Potom študoval na [[Moskovská univerzita|Moskovskej univerzite]]. Tam sa venoval najmä [[etika|etike]], [[politológia|politológii]] a neskôr aj [[literatúra|literatúre]]. Kvôli porušeniu disciplíny bol Lermontov v roku [[1832]] vylúčený z univerzity a odišiel do [[Petrohrad]]u. V roku [[1834]] tu absolvoval vojenskú školu a bola mu udelená najnižšia [[dôstojník|dôstojnícka]] [[hodnosť]]. Zároveň bol povolaný do regimentu [[husár]]ov [[cár]]skej stráže.
 
Zo svojej pozície u husárov pozoruje Lermontov spoločenský život smotánky. Bol zanietený pre písanie - už v roku [[1832]] mal napísaných vyše 200 [[lyrika|lyrických]] básní a tri divadelné hry. Jeho vrcholným dramatickým dielom je veršovaná [[tragédia]] ''[[Maškaráda]]'' z roku [[1836]]. Jej dej sa točí okolo strateného náramku, zámeny identity, žiarlivosti a pomsty. [[Cenzúra|Cenzori]] boli s hrou natoľko nespokojní, že Lermontov ju musel trikrát prepracovať a hru nakoniec uviedli na javisko až niekoľko rokov po Lermontovovej smrti.
 
V roku [[1837]] Lermontov získal širšieho uznania ako spisovateľ. Po Puškinovej smrti publikoval [[elégia|elégiu]] ''Na smrť Puškinovu''. Liberálne kruhy prijali báseň s nadšením, avšak cárovi [[Mikuláš I. (Rusko)|Mikulášovi I.]] vadila natoľko, že Lermontov bol zatknutý a musel odísť do exilu na Kaukaz. Tu pôsobil ako dôstojník a bojoval tu proti horalom. Vďaka konexiám jeho babičky, mu bol umožnený návrat do [[Petrohrad|Petrohradu]]. Jeho postoj k štátu a štátnym záležitostiam sa však nezmenil.
 
V rokoch [[1838]] až [[1840]] napísal rad príbehov zhromaždených pod názvom ''Hrdina našich čias''. Dielo patrí do kánonu klasickej ruskej literatúry 19. storočia. Skladá sa z piatich oddelených príbehov, ktoré spojuje ich hlavný hrdina Grigorij Pečorin, ktorý je mladý, inteligentný, ale napriek tomu sa cíti zbytočný - literárny typ tzv. [[zbytočný človek|„zbytočného človeka“]].
Lermontovove najväčšie dielo - filozofická poéma ''Démon'' rozpráva príbeh o anjelovi, ktorý sa zamiluje do smrteľníčky Tamary. Tu sa odráža básnikova sebareflexia ako démonického stvorenia. Melancholický Démon, ktorý bol vyvrhnutý z Raja, putuje po Zemi v nádeji, že opäť nájde pokoj. V noci navštívi Tamaru, ale jeho bozk ju zabije ako smrtiaci jed. Démon preklína svoje sny o lepšom živote. Lermontov na tomto diele pracoval už od svojich 14 rokov a vydali ho až posmrtne.
 
Kvôli duelu so synom francúzskeho vyslanca v Rusku musel odísť opäť do exilu, tentokrát k [[Čierne more|Čiernemu moru]]. Stále však bol v aktívnej vojenskej službe. Pre jeho odvahu ho obdivovali ostatní dôstojníci. Služba v armáde mu však bránila písať a tak začal predstierať chorobu, aby sa na lekárske potvrdenie dostal do kúpeľov v mestečku Piatigorsk neďaleko Moskvy. Tu v jeden večer nemiestne zažartoval na adresu starého rodinného priateľa - majora Martynova. Ješitný Martynov vyzval Lermontova na súboj. Michail Jurievič Lermontov podľahol zraneniam, ktoré utrpel v súboji s Martinovom, [[27. júlajúl]]a [[1841]] vo veku 26 rokov.
 
Lermontovove ostatky pochovali na tretí deň na cintoríne v Piatigorsku a o tri roky ich na žiadosť jeho babičky Jelizavety Alexejevny Arsenievovej previezli do Tarchán (dnešné Lermontovo).
[[Obrázok:Kmakovs_107.jpg|thumb|right|Tamara a démon]]
== Démon ==
Démon je Lermontovova najznámejšia [[poéma]]. Prvýkrát vyšla tlačou v rokoch [[1856]] - [[1858]]. Pracoval na nej v podstate celý život, vzniklo osem rukopisných redakcií poémy.
Vychádzal v nej zo spola biblickej a spola [[apokryf|apokryfnej]] [[legenda|legendy]] o zavrhnutí hriešnych anjelov, ktorá v európskych literatúrach obiehala ako vďačná látka už od [[John Milton|Miltonovho]] Strateného raja a na Lermontova silno zapôsobila hlavne prostredníctvom [[George Gordon Noël Byron|Byronovho]] Kaina a vtedy veľmi cenenej epickej básne Alfreda de Vigny Eloa. Dôležitý bol aj vplyv prastarej gruzínskej povesti o zhubnej láske horského ducha k nevinnému dievčaťu. Dej poémy sa odohráva na [[Kaukaz]]e. Výdatne to pomohlo k odpútavaniu Lermontovovho textu od literárnych predlôh, aj k tomu, že v hlavných postavách, Tamare a démonovi, sa stretávame s pyšnou a vášnivou gruzínskou kňažnou, zahnanou do kláštornej kobky bezútešným žiaľom nad smrťou milovaného ženícha tesne pred svatbou, a s absolútnym vyvrheľom, ktorému je predurčené, aby všetkým pohŕdal a všetko nenávidel.
Základný konflikt poémy spočíva v démonovej snahe vzoprieť sa svojemu údelu, resp. vo fatálnej neschopnosti túto vzburu realizovať. Napriek vyznaniu lásky k Tamare sa totiž nezbavuje prekliatia, ale navyše vraždí jedinú bytosť na svete, na ktorej mu záležalo, pretože jeho bozky prinášajú smrť.
 
== Výberová bibliografia ==
327

úprav