Michail Jurievič Lermontov: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d wikilinky |
aktualizácia |
||
Riadok 14:
Lermontov sa narodil v [[Moskva|Moskve]]. O rok sa rodina i so starou matkou presťahovala do Penzskej gubernie na neveľké sídlo Tarchany (dnes [[Lermontovo]]), kde Lermontov prežil detstvo. Jeho matka umrela tri roky po jeho narodení na [[tuberkulóza|tuberkulózu]], v roku [[1817]]. Jeho otec, Jurij Petrovič Lermontov, bol chudobný vojenský dôstojník a po smrti svojej manželky zveril svojho syna do výchovy jeho bohatej babičke. V novom dome sa Michail stal ohniskom hádok medzi babičkou a otcom, ktorého babička vylúčila z výchovy svojho syna.
Mladý Lermontov ostáva žiť so svojou starou matkou, s ktorou viackrát navštívil klimatické[[
Lermontovovi sa však dostalo výborného vzdelania. Keď mal štrnásť rokov nastúpil do [[Moskva|moskovskej]] internátnej školy pre deti bohatých [[aristokracia|aristokratov]]. Venuje sa [[hudba|hudbe]] a umeniu. Najobľúbenejším básnikom a neskôr i vzorom sa mu stáva [[Alexander Sergejevič Puškin]]. Píše svoje prvé básne a taktiež dokončil svoju prvú poému ''Čerkesi''. Navštevuje a zapisuje si dojmy z moskovských [[divadlo (umenie)|divadelných]] predstavení. K tejto dobe sa viaže prvé spracovanie jeho opusu ''Démon''. Z tematickej stránky sa zameriava na tragické ponímanie lásky, démonizmus, úvahy o osude seba i ľudstva ako takého, rozčarovanie a boj proti porobe. Začiatkom roku [[1830]] druhý raz prepracováva ''Démona''. V apríli správa gymnázia uvoľňuje Lermontova na vlastnú žiadosť zo šiestej triedy a pripája svedectvo o výbornom prospechu.
Riadok 38:
Vychádzal v nej zo spola biblickej a spola [[apokryf|apokryfnej]] [[legenda|legendy]] o zavrhnutí hriešnych anjelov, ktorá v európskych literatúrach obiehala ako vďačná látka už od [[John Milton|Miltonovho]] Strateného raja a na Lermontova silno zapôsobila hlavne prostredníctvom [[George Gordon Byron|Byronovho]] Kaina a vtedy veľmi cenenej epickej básne Alfreda de Vigny Eloa. Dôležitý bol aj vplyv prastarej gruzínskej povesti o zhubnej láske horského ducha k nevinnému dievčaťu. Dej poémy sa odohráva na [[Kaukaz]]e. Výdatne to pomohlo k odpútavaniu Lermontovovho textu od literárnych predlôh, aj k tomu, že v hlavných postavách, Tamare a démonovi, sa stretávame s pyšnou a vášnivou gruzínskou kňažnou, zahnanou do kláštornej kobky bezútešným žiaľom nad smrťou milovaného ženícha tesne pred svatbou, a s absolútnym vyvrheľom, ktorému je predurčené, aby všetkým pohŕdal a všetko nenávidel.
Základný konflikt poémy spočíva v démonovej snahe vzoprieť sa svojemu údelu, resp. vo fatálnej neschopnosti túto vzburu realizovať. Napriek vyznaniu lásky k Tamare sa totiž nezbavuje prekliatia, ale navyše vraždí jedinú bytosť na svete, na ktorej mu záležalo, pretože jeho bozky prinášajú smrť.
== Hrdina našich čias ==
Novelistickým [[román]]om ''Hrdina našich čias'' (''Герой нашего времени'', [[1839]] - [[1841]]) Lermontov zasiahol do vývoja ruskej [[próza|prózy]]. Toto dielo je z hľadiska [[kompozícia|kompozície]] osobité, nemá jednotný [[sujet]], pretože vzniklo spojením piatich pôvodne samostatných [[novela|noviel]], z ktorých boli niektoré už publikované v časopisoch ako výňatky ''Zo zápiskov jednoho dôstojníka na Kaukaze''. V relatívne konzistentný celok ich spojujú dva krátke, avšak pre pochopenie zmyslu knihy veľmi podstatné autorské komentáre, (tzv. predhovory) a predovšetkým postava titulného hrdinu románu '''Pečorina''', výslovne prezentovaného ako žijúce stelesnenie symptomatických predností a hlavne nedostatkov doby i generácie.
Jednotlivé novely sa javia ako jednotlivé epizódy z Pečorinovho života, osvetlujú nám, spravidla uvádzaním hrdinu do rôznych prostredí a prostredníctvom ich konfrontácie s inými typmi, jeho jednotlivé charakterové rysy a životné postoje. Pre zvýšenie účinnosti nie sú radené chronologicky, ale tak, aby čitateľovo poznávanie "hrdinu doby" postupovalo od vonkajších charakteristík k hlbšiemu prenikaniu do jeho vnútra. Z toho dôvodu ich rozprávajú traja rozprávači:
* kapitán Maxim Maximič (jedna z románových postáv))
* autor
* Pečorin - posledné tri novely sú motivované ako autorom "vydaný" Pečorinov denník
Vďaka tomu sa na hlavnú postavu dá pozerať z niekoľkých uhlov a z niekoľkých navzájom sa korigujúcich a doplňujúcich hľadísk, vrátane otvorenej a nesentimentálnej [[introspekcia|introspekcie]]. Z toho dôvodu sa tento román považuje za prvý ruský psychologický román.
Novely Hrdinu našich čias:
[[Súbor:Geroy_nashego_vremeni.gif|250px|thumb|left|Titulná strana prvého vydania románu Hrdina anšich čias z roku 1840]]
* ''Bela''
* ''Maxim Maximič'' - prvé dve novely sú akoby cestopisné obrázky zo života ruských vojakov na Kaukaze. V nich je zvýraznená Pečorinova zarážajúca ľahostajnosť a prezieravosť i voči blízkym ľuďom, sebeckosť, omrzenosť svetom.
* ''Tamaň'' - v dejovo ultraromantickej novele sa s jemne ironickým odstupom rysuje hlavná príčina hrdinovej túžbe po dobrodružstve a výnimočnosti: premiera vnútornej energie, ktorá sa nemá kde uplatniť.
* ''Komtesa Mary'' - rovnaký rozpor, lenže umocnený do neriešiteľnej zásadnej životnej tragédie vysoko nadaného jedinca, túžiaceho po veľkých činoch a núteného zabíjať čas aj sily v malých škandáloch, je problémovou osou najrozsiahejšej novely knihy - voľného sledu novelisticky stupňovaných záznamov z kúpeľnej spoločnosti. Pečorin tu nezachytáva len svoj ctižiadostivý flirt s komtesou Ligovskou, nečakane silne oživený osudový cit k Viere a divoký a súperovou smrťou končiaci sa súboj so svojím antipódom, či zrkadlovou karikatúrou, Grušnickým. Predovšetkým v hojných aforistických zamysleniach nad sebou i nad svetom dáva nahliadnuť do genézy svojho domnelého či skutočného [[mizantrop|mizantropizmu]]. Jeho vonkajšia povýšenosť, cynizmus, pohŕdanie životom sú prevažne maskou, zúfalým aktom sebaobrany citlivej a ľahko zraniteľnej duše pred bezcitnosťou a nepochopením okolitého sveta.
* ''Fatalista'' - práve tak, ešte ako človeka vskutku odvážneho a výborného znalca ľudí, ho vykresľuje aj lakonický, napätím prestúpený záver románu, filozoficko-psychologická novela Fatalista.
== Výberová bibliografia ==
| |||