Michail Jurievič Lermontov: Rozdiel medzi revíziami

d
robot Pridal: tt:Михаил Лермонтов; kozmetické zmeny
d (→‎Zdroje: preklepy)
d (robot Pridal: tt:Михаил Лермонтов; kozmetické zmeny)
Zo svojej pozície u husárov pozoruje Lermontov spoločenský život smotánky. Bol zanietený pre písanie - už v roku [[1832]] mal napísaných vyše 200 [[lyrika|lyrických]] básní a tri divadelné hry. Jeho vrcholným dramatickým dielom je veršovaná [[tragédia]] ''[[Maškaráda]]'' z roku [[1836]]. Jej dej sa točí okolo strateného náramku, zámeny identity, žiarlivosti a pomsty. [[Cenzúra|Cenzori]] boli s hrou natoľko nespokojní, že Lermontov ju musel trikrát prepracovať a hru nakoniec uviedli na javisko až niekoľko rokov po Lermontovovej smrti.
 
V roku [[1837]] Lermontov získal širšieho uznania ako spisovateľ. Po Puškinovej smrti publikoval [[elégia|elégiu]] ''Na smrť Puškinovu''. Liberálne kruhy prijali báseň s nadšením, avšak cárovi [[Mikuláš I. (Rusko)|Mikulášovi I.]] vadila natoľko, že Lermontov bol zatknutý a musel odísť do exilu na Kaukaz. Tu pôsobil ako dôstojník a bojoval tu proti horalom. Vďaka konexiám jeho babičky, mu bol umožnený návrat do [[Petrohrad|Petrohradu]]u. Jeho postoj k štátu a štátnym záležitostiam sa však nezmenil.
 
V rokoch [[1838]] až [[1840]] napísal rad príbehov zhromaždených pod názvom ''Hrdina našich čias''. Dielo patrí do kánonu klasickej ruskej literatúry 19. storočia. Skladá sa z piatich oddelených príbehov, ktoré spojuje ich hlavný hrdina Grigorij Pečorin, ktorý je mladý, inteligentný, ale napriek tomu sa cíti zbytočný - literárny typ tzv. [[zbytočný človek|„zbytočného človeka“]].
 
Lermontovove ostatky pochovali na tretí deň na cintoríne v Piatigorsku a o tri roky ich na žiadosť jeho babičky Jelizavety Alexejevny Arsenievovej previezli do Tarchán (dnešné Lermontovo).
[[ObrázokSúbor:Kmakovs_107.jpg|thumb|right|Tamara a démon]]
 
== Démon ==
Démon je Lermontovova najznámejšia [[poéma]]. Prvýkrát vyšla tlačou v rokoch [[1856]] - [[1858]]. Pracoval na nej v podstate celý život, vzniklo osem rukopisných redakcií poémy.
Vychádzal v nej zo spola biblickej a spola [[apokryf|apokryfnej]]nej [[legenda|legendy]] o zavrhnutí hriešnych anjelov, ktorá v európskych literatúrach obiehala ako vďačná látka už od [[John Milton|Miltonovho]] Strateného raja a na Lermontova silno zapôsobila hlavne prostredníctvom [[George Gordon Byron|Byronovho]] Kaina a vtedy veľmi cenenej epickej básne Alfreda de Vigny Eloa. Dôležitý bol aj vplyv prastarej gruzínskej povesti o zhubnej láske horského ducha k nevinnému dievčaťu. Dej poémy sa odohráva na [[Kaukaz]]e. Výdatne to pomohlo k odpútavaniu Lermontovovho textu od literárnych predlôh, aj k tomu, že v hlavných postavách, Tamare a démonovi, sa stretávame s pyšnou a vášnivou gruzínskou kňažnou, zahnanou do kláštornej kobky bezútešným žiaľom nad smrťou milovaného ženícha tesne pred svatbou, a s absolútnym vyvrheľom, ktorému je predurčené, aby všetkým pohŕdal a všetko nenávidel.
Démon - vyhnanec z raja blúdi snežnými útesmi Kaukazu. Stále rozosievanie zla ho omrzelo. Pri prelete nad rozkvitnutou krajinou v Gruzínsku zbadal krásnu kňažnú Tamaru, Gundalovu dcéru, ktorá sa chystá na svadbu. Démon zapríčiní smrť Tamarinho ženícha a usiluje sa roznietiť v jej duši ľúbostný cit. Tamaru prenasleduje prázrak démonovho vyznania, odchádza do kláštora. Asketický život v horskom kláštore však nepotlačí jej ľúbostne sny. Démon odháňa vyslanca raja Cherubína, ktorý chce dievča ochrániť.
Základný konflikt poémy spočíva v démonovej snahe vzoprieť sa svojemu údelu, resp. vo fatálnej neschopnosti túto vzburu realizovať. Napriek vyznaniu lásky k Tamare sa totiž nezbavuje prekliatia, ale navyše vraždí jedinú bytosť na svete, na ktorej mu záležalo, pretože jeho bozky prinášajú smrť.
* ''Maxim Maximič'' - prvé dve novely sú akoby cestopisné obrázky zo života ruských vojakov na Kaukaze. V nich je zvýraznená Pečorinova zarážajúca ľahostajnosť a prezieravosť i voči blízkym ľuďom, sebeckosť, omrzenosť svetom.
* ''Tamaň'' - v dejovo ultraromantickej novele sa s jemne ironickým odstupom rysuje hlavná príčina hrdinovej túžbe po dobrodružstve a výnimočnosti: premiera vnútornej energie, ktorá sa nemá kde uplatniť.
* ''Komtesa Mary'' - rovnaký rozpor, lenže umocnený do neriešiteľnej zásadnej životnej tragédie vysoko nadaného jedinca, túžiaceho po veľkých činoch a núteného zabíjať čas aj sily v malých škandáloch, je problémovou osou najrozsiahejšej novely knihy - voľného sledu novelisticky stupňovaných záznamov z kúpeľnej spoločnosti. Pečorin tu nezachytáva len svoj ctižiadostivý flirt s komtesou Ligovskou, nečakane silne oživený osudový cit k Viere a divoký a súperovou smrťou končiaci sa súboj so svojím antipódom, či zrkadlovou karikatúrou, Grušnickým. Predovšetkým v hojných aforistických zamysleniach nad sebou i nad svetom dáva nahliadnuť do genézy svojho domnelého či skutočného [[mizantrop|mizantropizmu]]izmu. Jeho vonkajšia povýšenosť, cynizmus, pohŕdanie životom sú prevažne maskou, zúfalým aktom sebaobrany citlivej a ľahko zraniteľnej duše pred bezcitnosťou a nepochopením okolitého sveta.
* ''Fatalista'' - práve tak, ešte ako človeka vskutku odvážneho a výborného znalca ľudí, ho vykresľuje aj lakonický, napätím prestúpený záver románu, filozoficko-psychologická novela Fatalista.
[[ObrázokSúbor:Paintings by Mikhail Lermontov, 1837.jpg|thumb|right|Maľba M. J. Lermontova, zachytáva prostredie kaukazských hôr, v ktorých sa odohráva dej poémy ''Novic''.]]
== Novic ==
[[Poéma]] ''Novic'' (''Мцыри'', [[1840]]) predstavuje spolu s poémou ''Zbeh'' (''Беглец'', [[1838]]) vrchol Lermontovovej [[verš|veršovanej]]ovanej [[epika|epiky]]. V poéme Novic je hlavným hrdinom, z Lermontovovho hľadiska zrejme ideálnym ľudským typom, mladý horal. Ten ešte ako chlapec padol do ruského zajatia, dostal sa do [[kláštor|kláštora]]a, tam bol [[krst|pokrstený]] a pripravoval sa na rehoľnícky život. Hoci kláštoru vdačí za svoj život, nedokáže sa stotožniť s ponurým spôsobom existencie, podvedome ho mučí túžba po rodnej zemi. Preto nakoniec využíva príležitosť a utečie z kláštora s nádejou, že sa dostane naspäť do hôr svojho otca a bude tam žiť voľným životným štýlom svojich bojovných a ničím nespútaných predkov. Zažije rôzne dobrodružstvá, je omámený krásou horskej prírody, stretáva sa s mladým gruzínskym dievčaťom, podstupuje víťazný zápas s panterom. Po trojdňovom putovaní však s hrôzou zisťuje, že sa celú dobu pohyboval v akomsi začarovanom kruhu a vyčerpaný klesá pred dverami svojho kláštora. Súcitní rehoľníci ho odnesú do jeho izby, kde zomiera po tom, čo sa úprimne vyspovedal.
Poéma ma ráz otvoreného [[lyrika|lyrického]] [[monológ|monológu]]u.
[[ObrázokSúbor:Title-page_of_Lermontov's_drama_Masquuerade,_1835.jpg|thumb|right|Titulná strana Lermontovovho rukopisu drámy ''Maškaráda'']]
== Pieseň o cárovi Ivanovi Vasilievičovi, mladom gardistovi a smelom kupcovi Kalašnikovovi ==
Dej tejto historickej [[poéma|poémy]] sa odohráva v časoch vlády [[Ivan IV. (Rusko)|Ivana Hrozného]], priamo v [[Moskva|Moskve]]. Hoci poéma zachytáva [[cár|cára]]a aj jeho dvor, hlavnou postavou tu je príslušník nižšej vrstvy, mladý kupec Kalašnikov. Do jeho krásnej a vernej ženy Aľony sa vášnivo zamiluje cárov obľúbený [[gardista]] Kiribejevič. Keď vo svojej bezohľadnej náruživosti Aľonu cestou z kostola zneuctí, Kalašnikov mu prisahá pomstu. Využije povestné pästné zápasy, ktoré sa usporadúvali za cárovej účasti k obveseleniu ľudu, a tam v otvorenom súboji obávaného [[opričník|opričníka]]a jedinou ranou zabije. Predvedú ho pred nahnevaného cára. Kalašnikov prizná zámernosť svojho činu, no nechce uviesť dôvod a je za to na cársky príkaz popravený. Sila poémy spočíva v atmosfére historicko-hrdinskej piesne s [[folklór|folklórnymi]]nymi motívmi.
 
== Maškaráda ==
[[tg:Михаил Юревич Лермонтов]]
[[tr:Mihail Yuryeviç Lermontov]]
[[tt:Михаил Лермонтов]]
[[uk:Лермонтов Михайло Юрійович]]
[[vi:Mikhail Yuryevich Lermontov]]
118 149

úprav