Filozofia vedy: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d robot Zmenil: ro:Filozofia științei |
presun z čl. veda, + ref |
||
Riadok 1:
'''Filozofia vedy''' disciplína, ktorá skúma štruktúru [[vedecké poznanie|vedeckého poznania]], prostriedky a metódy vedeckého poznania, spôsoby fundamentácie vedeckého poznania a vývin vedeckého poznania. Filozofia vedy sa osamostatňuje v polovici 19. storočia najmä zásluhou [[William Whewell|W. W. Whewella]] a [[John Stuart Mill|J. S. Milla]]. Ďalším predstaviteľom je [[Willard Van Orman Quine]].
== Názory na vedu ==
[[Antisténes z Atén]] tvrdil, že veda je analýza názvov a termínov, pretože len názvy a termíny umožňujú čokoľvek povedať o veciach. Veda teda nie je definovaním vecí (ako u Sokrata).<ref>Legowicz, s. 94</ref>
Podľa [[Aristoteles|Aristotela]] je veda epistémé - pevné vedenie ako výsledok rôznych nahliadnutí; veda sa týka súcna a vyrastá z prezviedavosti človeka. Veda resp. vedenie je podobne ako umenie zdôvodnené poznanie, poznanie príčin a poznanie toho, čo je všeobecné. Všeobecnosť vedy vyplýva z postupu poznania: zmyslové vnímanie (aisthésis) - skúsenosť (empeiriá) - umenie (techné) - veda (epistémé = múdrosť = sofiá).
[[Gaston Bachelard|Bachelardova]] koncepcia vedy je [[neoracionalizmus|neoracionalistická]] (rovnako aj [[Ferdinand Gonseth|Gonsethova]] koncepcia<ref name="N122-123">Novosad, s. 122-123</ref>). Absolutizuje diskontinuitu vedeckého poznania.<ref name="N123">Novosad, s. 123</ref>
Podľa [[Francis Bacon|Francisa Bacona]] je veda nástroj, pomocou ktorého človek môže získať vládu nad prírodou a využiť ju pre vlastné ciele. Úloha vedy spočíva v odhaľovaní a poznávaní zákonov, ktoré vládnu nad skutočnosťou a v ich využívaní na praktické ciele. Vedy sa delia na tri skupiny podľa troch druhov duševných schopností: pamäti zodpovedá história ľudí a živočíchov, fantázii poézia a didaktika, rozumu filozofia. [[Filozofia]] sa ďalej delí na prvú filozofiu (univerzálnu vedu) a druhú filozofiu, ktorej predmetom je [[boh]]. Základom všetkých vied je časť filozofie zvaná [[filozofia prírody]]. Veda sa má oslobodiť od všetkých dogiem a má sa jej priznať právo na vecné argumenty. Najnebezpečnejším odporcom vedy je náboženský [[fanatizmus]]. Preto treba vedu úplne oddeliť od náboženstva. Veda by mala mať kolektívnu organizáciu, ktorú Bacon opísal v diele Nová Atlantída, ktoré malo vplyv na zorganizovanie Královskej spoločnosti v Londýne.<ref>Legowicz, s. 361</ref>
Filozofiu [[Roger Bacon]] stotožňuje s vedou vôbec, ktorej by chcel vrátiť podľa možností čo najúplnejšiu autoritu (saptientiam philosophiae usque ad ultimam sui deducere potestatem). Tak filozofia prírody, ako aj metafyzika a etika patria podľa jeho mienky k prírodovedným a empirickým disciplínam. Za najväčšiu autoritu v oblasti filozofie považuje Aristotela. Cení si v ňom predovšetkým prírodovedca a mysliteľa, ktorý vedel využívať skúsenosť i experiment. Lebo úlohou filozofie je podľa Bacona skúmanie skutočnosti a odhaľovanie zákonov, ktoré ju ovládajú.
[[Ernst Cassirer|Cassirerovo]] chápanie vedy je novokantovské<ref name="N122-123" />. Absolutizuje kontinuitu vedeckého poznania.
[[Idealistická dialektika|Idealistickodialektické]] koncepcie vedy zahrnujú novohegelovské koncepcie vedy a koncepcie vedy Ch. S. Peircea, A. N. Whiteheada. Kladú proti sebe rozum a um, metafyziku a dialektiku, striktne sa pridŕžajú princípu totožnosti myslenia a bytia. Komplikácie vo vzťahu teórie a reality chápu len ako epizódy v súhrnných dejinách ducha. Vyznačujú sa monotónnym univerzalizmom: empirickú podobu vývoja vedeckého poznania chápu výlučne ako ilustráciu vývoja na rovine reflektovanej v samopohybe striktne pojmového myslenia.<ref name="N122">Novosad, s. 122</ref>
[[Novoveká filozofia]]: Klasická filozofia s úplnou samozrejmosťou predpokladala, že vývoj poznania je zároveň i formou zdokonaľovania človeka, rast vedeckého poznania je vždy súčasne aj mravnou hodnotou, že veda umožňuje človeku adekvátne sa orientovať vo svete, určovať mravné normy, stanovovať pravidlá mravného konania.
[[Jürgen Habermas]] odmieta ideál neutrálnej vedy zbavenej hodnôt, ako ho nastolil napríklad [[Max Weber]].
Podľa [[Hermeneutika|hermeneutiky]] je nám skutočnosť daná zásadne odlišnými spôsobmi: vonkajšou a vnútornou skúsenosťou. Vonkajšia skúsenosť, z ktorej vychádzajú prírodné vedy, je predovšetkým zmyslová skúsenosť, jej základom je koexistencia a následnosť zmyslových vnemov. Súvislosť medzi zmyslovými vnemami nie je nikdy daná priamo, vždy je hypoteticky konštruovaná a správnosť konštrukcie sa dodatočne experimentálne overuje, potvrdzuje alebo vyvracia. Duchovné vedy (takto hermeneutický prúd nazýva vedy o spoločenskom živote) vychádzajú z vnútornej skúsenosti, zo zážitku. Zážitok však nie je niečo amorfné, ale vnútorne, imanentne sa rozčleňujúci celok. Preto sú súvislosti, ktoré skúmajú duchovné vedy, čímsi pôvodne daným, priamo prežívaným. Práve vnútorná skúsenosť je základom, z ktorého vyrastá chápanie iných ľudí. Len transpozíciou mojej vnútornej skúsenosti mimo seba nadobúdam schopnosť vidieť konanie iných nie ako fyzikálny pohyb, ale ako súvislosť činov usmerňovaných určitými hodnotami a cieľmi. Pochopenie určitého spoločenského procesu sa nikdy nedá úplne vyjadriť v pojmoch. Pochopenie je totiž vždy viac než len intelektuálny proces. Tvorba pojmov a teórií v duchovných vedách je vždy usmerňovaná vciťovaním sa, schopnosťou zážitkovo rekonštruovať skúmanú dejinnú akciu. Základný rozdiel medzi prírodnými a duchovnými vedami hermeneutika vidí v tom, že sa v nich odlišne realizujú vzťahy subjektu a objektu. Objekt a subjekt v prírodných vedách sú si niečím navzájom cudzím, vonkajším. Vo sféresociálneho poznania sa nachádzame v zásadne inej situácii. Tu sme my sami súčasťou skúmanej skutočnosti, tu sme zároveň subjektom i bojektom. Predmet skúmania je daný zvnútra, a nie zvonku ako v prírodných vedách. Prírodné procesy môžeme vysvetľovať iba pojmovo. Konanie iných ľudí chápeme, i keď niekdy nie sme schopní toto pochopenie úplne vyjadriť v pojmoch.
Historicko-sociologické koncepcie: Veda sa tu pokladá za historický a sociálny fenomén, popiera sa existencia ... nadepochálnych kritérií racionálnosti a vedeckosti. Do centra pozornosti a diskusií sa tento typ koncepcií vedy dostal až v druhej polovici [[20. storočia]], predovšetkým v diskusiách o prácach [[Thomas Samuel Kuhn|T. S. Kuhna]]. S náčrtmi… sa však stretávame už skôr ([[Ernst Mach|E. Mach]], [[Georg Simmel|G. Simmel]], L. Fleck).<ref name="N123" />
[[Carl Gustav Jung]]: Veda je funkcia duše.
[[Immanuel Kant]]: Veda je matematická prírodoveda.
[[Jean-François Lyotard]]: Veda je od svojho vzniku v konflikte s rozprávaním.
[[Paul Natorp|Natorpovo]] chápanie vedy je [[Novokantovstvo|novokantovské]]<ref name="N122-123" />.
[[Neopozitivizmus|Novopozitivisti]] považujú exaktné vedy za vedy vôbec. Všetky ostatné vedy majú byť premenené na jedinú jednotnú vedu v zmysle metódy exaktných prírodných vied. Ich základným zámerom je rekonštruovať systém vied nakoniec z dvoch prvkov. Sú to empirické (zmyslové) elementárne zážitky a ich formálnologické spojenia.<ref>Anzenbacher, A.: Úvod do filozofie. Praha, SPN 1990. s. 58</ref>
[[Neoracionalizmus|Neoracionalistická]] koncepcia vedy je [[Transcendentalizmus|transcendentalistická]].<ref name="N123" />
[[Novohegelovstvo|Novohegelovské]] koncepcie vedy sú idealistickodialektické. Kladú proti sebe rozum a um, metafyziku a dialektiku, striktne sa pridŕžajú princípu totožnosti myslenia a bytia. Komplikácie vo vzťahu teórie a reality chápu len ako epizódy v súhrnných dejinách ducha. Vyznačujú sa monotónnym univerzalizmom: empirickú podobu vývoja vedeckého poznania chápu výlučne ako ilustráciu vývoja na rovine reflektovanej v samopohybe striktne pojmového myslenia.<ref name="N122" />
[[Novokantovstvo|Novokantovské]] koncepcie vedy sú transcendentalistické.<ref name="N122-123" />
[[Novokynizmus]]: Veda je zameraná na získanie múdrosti, ktorá má vyliečiť človeka z ilúzií a navŕšeného klamstva, odhaľovať v ňom to, čo je ľudské a bezozvyšku mu to prinavrátiť. Má to byť múdrosť vyplývajúca z poznania vecí minulých i súčasných, ktorá odstráni antagonizmy a spriatelí človeka s človekom a urobí ho slobodným občanom sveta (pozri: [[vesmír]]).<ref>Novosad, s. 131</ref>
[[Charles Sanders Peirce|Peirceova]] koncepcia vedy je idealistickodialektická. Kladie proti sebe rozum a um, metafyziku a dialektiku, striktne sa pridřža princípu totožnosti myslenia a bytia. Komplikácie vo vzťahu teórie a reality chápe len ako epizódy v súhrnných dejinách ducha. Vyznačujú sa monotónnym [[univerzalizmus|univerzalizmom]]: empirickú podobu vývoja vedeckého poznania chápe výlučne ako ilustráciu vývoja na rovine reflektovanej v samopohybe striktne pojmového myslenia.<ref name="N122" />
[[Jean Piaget|Piagetova]] koncepcia vedy je neoracionalistická.<ref name="N122-123" />
[[Pozitivizmus]]:Veda je súbor opisov zmyslovo prístupných realít a prostriedkov tohto opisu.
[[Starovek]]:Veda je poznanie cestou príčin, usporiadané príčinné poznanie; v tomto zmysle aj filozofia je veda, a síce prvá veda.
[[Jan Szczepański]]: „Každá veda je meniacim sa systémom názorov, teórií, hypotéz, tvrdení, problémov a otázok.“<ref>Szczepaňski, J.: Základní sociologické pojmy. Praha, NPL 1966. s. 9-10</ref>
[[Transcendentalizmus|Transcendentalistické]] koncepcie vedy sa viac inšpirujú Kantom než Hegelom. Patria sem nielen novokantovské koncepcie (Natorp, Cassirer), ale aj neoracionalistické (Gonseth, Bachelard, Piaget). Charakterizuje ich predovšetkým procesualizácia rozumu. Rozum chápu ako činný, vyvíjajúci sa a pokúšajú sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu....Zriekajú (sa) princípu totožnosti myslenia a bytia. Predmet vedy je podľa nich utváraný vedeckým myslením....<ref name="N122-123" /> Prírodné vedy členia skutočnosť vzhľadom na všeobecné, pričom všeobecné sa chápe ako to, čo je spoločné určitej triede javov. Kultúrne vedy sa orientujú na individuálne, pričom význam individuálneho je konštituovaný vzhľadom na hodnoty.<ref>Novosad, s. 133-134</ref>
[[Alfred North Whitehead|Whiteheadova]] koncepcia vedy je idealistickodialektická. Kladie proti sebe rozum a um, metafyziku a dialektiku, striktne sa pridřža princípu totožnosti myslenia a bytia. Komplikácie vo vzťahu teórie a reality chápe len ako epizódy v súhrnných dejinách ducha. Vyznačuje sa monotónnym univerzalizmom: empirickú podobu vývoja vedeckého poznania chápe výlučne ako ilustráciu vývoja na rovine reflektovanej v samopohybe strikne pojmového myslenia.<ref name="N122" />
[[Christian Wolff]]: Veda je dokazovanie dôsledkov z istých a nemenných princípov (Per scientiam hic intelligo habitum asserte demonstrandi, hoc est, ex principiis certis et immotis per legitimam consequentiam inferendi. (Cf Wolff, Ch.: Philosophia rationalis sive logica. Discursus praeliminaris de philosophia in genere, 30).
[[Wilhelm Wundt]]: Veda obsahuje v sebe najvšeobecnejšie metafyzické princípy, ktoré sú jej základom. Vychádza z konkrétnych údajov skúsenosti, tieto ďalej zhrňuje a systematizuje v pojmoch a nakoniec siaha k všeobecným princípom, celkom prekračujúcim rámec skúsenosti. Špeciálnu vedu teda dopĺňa metafyzika, pretože transponuje jej zovšeobecnenia do najvyšších ontologických princípov.<ref>Legowicz s. 499</ref>
[[Štrukturalizmus]]: Úlohou vedeckého skúmania je objasnenie štruktúry.<ref>Filozofický slovník. Bratislava, Pravda 1989. (Hl. red. I. T. Frolov) s. 495 </ref>
== Referencie ==
{{Referencie}}
== Literatúra ==
*Legowicz, J.: ''Prehľad dejín filozofie. Základy doxografie.'' Bratislava, Obzor 1972.
*Novosad, F.: Premeny buržoáznej filozofie. Bratislava, Pravda 1986.
== Externé odkazy ==
| |||