Faraón: Rozdiel medzi revíziami

Slovo pochádza z egyptských slov '''per-aa''' -({{v jazyku|egy|''pr-ˁ3''|„veľký dom“'' alebo „veľký príbytok“}}), tedyteda kráľovský palác. Už v najstarších prameňoch má palác význam slova ''„vláda“'', neskôr sa stal (neoficiálnym) titulom kráľa. Prvé doložené použitie obratu v tomto význame sa týka [[Thutmose III.]] (1479–1425), pred kartušou so zapísaným kráľovským menom sa poprvýkrát objavuje počas 22. dynastie.

V literatúre (najmä staršej) sa uvádza, že faraóni boli pokladaní za potomkov [[boh]]ov a teda boli taktiež bohmi. Táto interpretácia sa však vo svetle nových prameňov ukazuje ako zjednodušená. Dnes v [[egyptológia|egyptológii]] prevláda názor, že [[Dejiny starovekého Egypta|Egypťania]] svojich panovníkov chápali ako bytosti dvojakej podstaty -– božskej a ľudskej súčasne (tak to vyplýva napríklad z [[staroegyptská literatúra|Poučení]] kráľa [[Amenemhet I.|Amenemheta I.]] alebo z Lojalistického poučenia, významných literárnych diel z obdobia XII. dynastie). Božstvo kráľa bolo dané najmä božstvom jeho úradu -– večnej kráľovskej moci. Egyptský kráľ bol teda výnimočnou bytosťou -– ako jediný mohol prirodzene a sám zo svojej podstaty ako syn boha (najčastejšie boha Slnka, ale aj iných) pobývať v spoločnosti bohov a v kultovej sfére mu preto bolo prisudzované božstvo, ako individuálnej bytosti však asi nie. Egypťania teda pravdepodobne svojho panovníka chápali ako reprezentáciu božského princípu v ľudskom svete, jeho akési manifestačné sprítomnenie.

S tým pravdepodobne súvisí spôsob, akým sami Egypťania svojho panovníka s bohmi spájali: vždy ho dôsledne označovali ako ''nefer neter'', kým bohovia boli titulovaní ako ''aa neter'' -– ''„veľký boh“''. Termín ''nefer'' možno preložiť rôznymi spôsobmi -– ako ''„krásny“'', ''„dobrý“'', ''„dokonalý“'', ale aj ako ''„mladý “(=mladšípríp. „mladší“)“'' (tak termín prekladá [[egyptológia|egyptológ]] [[Jaromír Málek]]). To poukazuje (pre nás síce obsahovo zatiaľ nie celkom zrozumiteľne, ale úplne nepochybne) na významový posun chápania podstaty božstva vo vzťahu k panovníkom oproti bohom samotným.

Staroveký Egypt je v súvislosti s vyššie uvedeným chápaním panovníka v literatúre charakterizovaný ako polobožské kráľovstvo, ktorého autorita ako inštitúcia zostala vyše troch tisícročí prakticky nespochybnená. Jeho základnou ideologickou tézou bol formálny vzťah medzi Egyptom (a teda egyptským štátom, zaisťujúcim v osobe panovníka náboženský kult) a jeho bohmi. Bohovia prostredníctvom svojho stvorenia sveta (presnejšie Egypta ako zosobnenia celého sveta) vtlačili všetkému existujúcemu poriadok [[maat]], udržovanie ktorého ako jedinej záruky trvania a nerušenej existencie stvoreného sveta bolo ústrednou úlohou kráľovskej moci. Panovník tak robil predovetkýmpredovšetkým cez ritualizáciu svojej náboženskej úlohy (pozri vyššie) v chrámovom kulte,ktorého bol formálne jediným oprávneným činovníkom (jednotliví kňazi vo všetkých chrámoch vystupovali ako jeho zástupcovia). Z toho dôvodu aj bola kráľovi daná najvyššia politická autorita. V ideológii a počas väčšiny dejín starovekého Egypta aj v praxi preto panovníci vystupujú ako jediný spoločnosťou akceptovateľný zdroj všetkej politickej aktivity.

Ilustráciou tohto princípu je socha [[Pepi II.|Pepiho II.]]: hoci sa panovníkom stal ako veľmi malé dieťa a je zachytený na lone svojej matky, je zobrazený ako miniatúra '''dospelého''' kráľa s patričnými atribútmi. Hoci je nepochybné, že veľa kráľov nastúpilo na trón v čase svojho detstva, ani náznakom nie sú udalosti raného obdobia ich vlády pripisované iným osobám, napr. ich regentom. Nepočetné výnimky z tohto stavu, napríklad vyhlásenie hodnostára Baja z obdobia panovníka [[Siptah]]a, že ''„dosadil kráľa na trón jeho otca“'' (čo je oznámenie, ktoré bolo za normálnych okolností vkladané do úst bohom), ho skôr potvrzujúpotvrdzujú než vyvracajú.

Hoci nepoznáme presné pravidlá egyptského nástupnického systému, je isté, že základom správneho fungovania správy bolo následníctvo '''mladého''' kráľa (v čase nedospelosti zastupovaného najčastejšie ženou z kráľovskej rodiny), ktorý v prvom období vlády svojou osobnou aktivitou a mobilitou, spojenou s mobilitou kráľovského dvora ako centra správy, udával smer celej miestnej aj centrálnej administratíve. Panovníci a ich osobná schopnosť iniciatívneho riešenia problémov teda do značnej miery ovplyvňovala chod spoločnosti. Názorným príkladom môže byť [[Achnaton]], proti ktorého reforme zrejme nevznikla žiadna účinná politická opozícia, alebo obdobie neskorých Ramessovcov -– postarších kráľov, ktorých vláda znamenala úpadok úrovne správy a vládnutia. K tomu autori ''Cambridge History of Africa I'' veľmi výstižne poznamenávájúpoznamenávajú, že ''„altruistické plnenie povinností (panovníkom) bolo totožné s jeho vlastným záujmom...“ …,“'' pretože ''„slabosť, neschopnosť či neúčinnosť na strane kráľa mohli vyvrcholiť zlou správou Egypta.“''

Na druhej strane však treba povedaťipovedať, že egyptský kráľ bol svojou výlučnou väzbou na bohov aj limitovaný: poriadok [[maat]], ktorý bol odvodzovaný od aktu stvorenia sveta, tvoril pre spoločnosť objektívny štandard, ktorého dodržovanie sa chápalo v priamom vzťahu k miere božského schválenia, ktorému sa konkrétny panovník tešil. Kráľ prevzal svoju moc od bohov a mal vo svojom konaní sledovať ich vôľu (''„konať [[maat]]“''), takže mohol byť vnímaný ako ich akýsi nástroj, prostredníctvom ktorého oni sami Egypt spravujú. V tejto súvislosti vyššie citovaní autori pripomínajú text [[Démotická kronika|Démotickej kroniky]] z [[Ptolemaiovci|ptolemaiovského]] obdobia, ktorá ''„pripisuje pád niektorých panovníkov Neskorého obdobia ich zlyhaniu pri uspokojení bohov“'', a pre staršie obdobie ''„ničenie pamiatok, ktoré boli vytvorené určitými panovníkmi, činy ktorých boli považované za urážlivé voči [[maat]]“''.

Všetky tieto predstavy boli v egyptskom myslení prítomné súčasne, takže jednotlivé obdobia mohli klásť dôraz na rôzne chápania kráľovskej moci a tým aj spôsoby uplatňovania politickej správy. Všeobecne možno najneskôr od konca Novej ríše vysledovaťbadať postupné „poľudšťovanie“ kráľa nie len ako osoby, ale aj ako inštitúcie, takže sa nakoniec aj súkromné osoby m§žumôžu objavovať na vyobrazeniach v súvislostiach, ktoré boli prv vyhradené výhradne panovníkom (napr. služba bohom, vymeriavanie základov chrámu a podobne). Kráľovská moc však napriek tomu v Egypte až do nástupu nových ideových prúdov(spojených s rímskym obdobím a nakoniec najmä s kresťanstvom) mali výsostný charakter a jej nositelia zostávali najmocnejšími činiteľmi v správe.

Egyptskému panovníkovi bola vyhradená zvláštna suknica nazývaná ''šendžut'', ktorú nenosili ani bohovia ani úradníci. Tento krátky odev s typickým lichobežníkovým prostredným dielom sa objavuje už na vyobrazeniach z ArchamickejRanodynastického dobyobdobia. Počas Novej ríše bol nahradený dlhšou riasenounaberanou suknicou a akýmsi krátkym kabátikom.

Okrem koruny mohlo faraónovúfaraónovu kráľovskú hlavu zakrývať viacero typov pokrievok. Známa je modrá helmovitá koruna, ktorá sa stala populárna počas Novej ríše. Koruny tiež niekedy dopĺňala vztýčená posvätná kobra (ureus). O tom, ako kráľovská koruna v skutočnosti vyzerala, nemáme presnú predstavu, keďže žiaden exemplár nebol vykopaný. Ako sa zdá, koruna sa dedila z panovníka na panovníka, a nestávala sa súčasťou pohrebnej výbavy zosnulých kráľov.

Špecifickými odznakmi faraónovej moci sú dve žezlá, zahnutá pastierska palica a bič, ktoré prebral od boha [[Usire|Usira]]. Ďalej umelá brada pripevňovanápripevnená remienkom (Egypťania chodili hladko oholení, bradu mohli mať iba faraóni a bohovia) a nakoniec okolo tela obviazaný býčibýčí chvost odkazujúci na jeho pomenovanie "mocný„mocný býk"býk“.

[[Kategória:StarovekýStaroegyptská Egyptspoločnosť]]