Infračervená astronómia: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
obrázok |
doplnenie z cs |
||
Riadok 2:
[[Obrázok:Spitzer space telescope.jpg|200px|thumb|[[Spitzerov vesmírny ďalekohľad]], umelecká predstava]]
'''Infračervená astronómia''' je odvetvie [[astronómia|astronómie]] a [[astrofyzika|astrofyziky]], ktoré sa zaoberá pozorovaním objektov viditeľných v [[infračervené žiarenie|infračervenom svetle]]. Viditeľné svetlo je v rozsahu od 400 (modré) do 700 (červené) nm. Väčšie vlnové dĺžky ako 700 nm a kratšie ako [[Mikrovlnné žiarenie|mikrovlny]] sa nazývajú infračervené alebo sumbilimetrové žiarenie.
Vedci klasifikujú infračervenú astronómiu ako súčasť [[optická astronómia|optickej astronómie]], pretože obyčajne sa používajú rovnaké optické prístroje, ako napríklad zrkadlá, šošovky a detektory.
== Objav ==
Zanedlho potom, čo [[Isaac Newton]] použil sklenený hranol k rozštiepnutiu bieleho svetla na farebné spektrum, bolo roku [[1800]] slávnym britským astronómom [[William Herschel|Williamom Herschelom]] zistené, že časť zväzku svetla zo [[Slnko|Slnka]] s najväčšou teplotou prekročila koniec červenej časti spektra. Tieto „žhavé paprsky“ dokonca tvorili aj [[Spektrálna čiara|spektrálne čiary]].
V roku [[1856]] bolo infračervené žiarenie detekované škótskym astronómom Charlesom Piazzi Smythom aj v mesačnom svite.
== Moderná infračervená astronómia ==
Infračervené žiarenie, ktoré so svojou [[Vlnová dĺžka|vlnovou dĺžkou]] blížia viditeľnej časti svetla, sa mu i svojím chovaním do značnej miery podobá - môže byť teda aj detekované podobnými zariadeniami ako viditeľné svetlo. Z tohoto dôvodu sa blízke IR žiarenie včleňuje do viditeľného optického spektra - väčšina teleskopov je teda schopná prevádzať pozorovania aj v „blízkom“ IR spektre. Vzdialenejšie časti IR spektra musia už byť pozorované špeciálnymi teleskopmi ako je napr. ''James Clerk Maxwell Telescope'' v [[Mauna Kea Observatory]].
Tak ako ostatné formy elektromagnetického žiarenia je aj to infračervené vedcami využívané pre hlbšie skúmanie [[Vesmír|vesmíru]]. Keďže má IR žiarenie vysokú teplotu, je nutné, aby bol teleskop pri jeho pozorovaní tienený a naviac ochladzovaný tekutým [[Dusík|dusíkom]] (LN<sub>2</sub>) alebo [[Hélium|héliom]] (LHe). Najviac sa táto nutnosť prejavuje v strednej až vzdialenej časti IR spektra. Značné problémy pri pozorovaní IR žiarenia pozemnými teleskopmi pôsobí vodná pára v [[Atmosféra Zeme|Zemskej atmosfére]], ktorá absorbuje jeho značnú časť. Z tohoto dôvodu sú teda teleskopy umiestňované do miest s veľkou nadmorskou výškou a nízkou vlhkosťou vzduchu. Medzi observatória, ktoré sú vybudované na takomto mieste patrí ''Mauna Kea Observatory'' (4205 m n. m.) Alebo ''[[Atacama Large Millimeter Array]]'' v [[Chile]] (5000 m n. m.).
Rovnako tak, ako je tomu u optických teleskopov, je aj pre infračervené teleskopy najlepšie umiestnenie vo vesmíre. Medzi takéto patrí [[Hubbleov vesmírny ďalekohľad]], ktorý dokáže sledovať aj IR časť a nedávno vypustený [[Spitzerov vesmírny ďalekohľad]], ktorý je priamo určený pre pozorovanie infračerveného žiarenia.
Medzi ďalšie metódy pozorovania patria tiež lietadlové observatória (pozorovacie prístroje sú umiestnené na palube lietadla) ako sú [[Stratospheric Observatory for Infrared Astronomy]] alebo [[Kuiper Airborne Observatory]]. Sledovaním vo vysokých častiach atmosféry ([[stratosféra]]) je totiž zmiernený negatívny vplyv vodnej pary, ktorá IR žiarenie absorbuje.
Výborných výsledkov je tiež dosahované pozemskými astronomickými interferometrami.
== Infračervená technológia ==
Jedným z najčastejších typov IR detektorov, ktoré sa používajú v teleskopoch je tzv. [[HgCdTe]] (Mercury(II) cadmium(II) telluride). Tieto detektory veľmi dobre pracujú v rozsahu vlnových dľžok 0,6 až 5 mikrometrov. Pre sledovanie ďalších vlnových dĺžok alebo pre vyššie rozlíšenie sa používajú: úzkorozchodný semikonduktor, podchladzované [[Bolometer|bolometre]] alebo [[Supravodivosť|supravodivé]] tunelové zariadenia.
== Astronomické infračervené spektrum ==
Aj keď dnes už možno skúmať takmer všetky časti infračerveného žiarenia, predsa len je ešte stále mnoho pozorovaní prevádzané zo zemského povrchu. Preto si astronómovia vytvorili zoznam „okien“ tých častí (pásiem) IR spektra, pre ktoré je zemská atmosféra „priepustná“. Medzí hlavné priepustné „okna“ patria
{| width="100%" cellspacing="4" cellpadding="4"
|-----
! valign="bottom" align="left" | Rozsah vlnových dĺžok
! valign="bottom" align="left" | Astronomické pásma
! valign="bottom" align="left" | Priepustnosť atmosféry
|-----
| valign="top" align="left" | ([[Mikrometer|mikrometre]])
|
||
|-----
| valign="top" align="left" | od 1,1 do 1,4
| valign="top" align="left" | J
| valign="top" align="left" | Vysoká
|-----
| valign="top" align="left" | 1,5 až 1,8
| valign="top" align="left" | H
| valign="top" align="left" | Vysoká
|-----
| valign="top" align="left" | 2,0 až 2,4
| valign="top" align="left" | K
| valign="top" align="left" | Vysoká
|-----
| valign="top" align="left" | 3,0 až 4,0
| valign="top" align="left" | L
| valign="top" align="left" | 3,0 až 3,5: dobrá; 3,5 až 4,0: vysoká
|-----
| valign="top" align="left" | 4,6 až 5,0
| valign="top" align="left" | M
| valign="top" align="left" | Nízka
|-----
| valign="top" align="left" | 7,5 až 14,5
| valign="top" align="left" | N
| valign="top" align="left" | 8,0 až 9,0 a 10,0 až 12,0: dobrá; ostatné: nízka
|-----
| valign="top" align="left" | 17,0 až 40,0
| valign="top" align="left" | 17,0 až 25,0: Q; 28,0 až 40,0: Z
| valign="top" align="left" | veľmi nízka
|-----
| valign="top" align="left" | 330,0 až 370,0
| valign="top" align="left" | submilimetrové
| valign="top" align="left" | Veľmi nízka
|}
== Referencie ==
{{Preklad|cs|Infračervená astronomie}}
{{Astronomický výhonok}}
| |||