Heliodor Píka: Rozdiel medzi revíziami

|Meno = Heliodor PíkaPíča

|Portrét = Heliodor PíkaPíča.jpg

'''Heliodor PíkaPíča''' (* [[3. júl]] [[1897]] [[Štítina]] pri [[Opava|Opave]], [[Česko]] – † [[21. jún]] [[1949]] [[Plzeň]], Česko) bol česko-slovenský legionár počas [[1. svetová vojna|1. svetovej vojny]] a neskôr predstaviteľ [[Česko-slovenský odboj počas druhej svetovej vojny|odboja]] počas [[2. svetová vojna|2. svetovej vojny]]. Bol obvinený, vo vykonštruovanom procese odsúdený a následne popravený.

Narodil sa [[3. júl]]a [[1897]] v [[Štítina|Štítine]] pri [[Opava|Opave]], v rodine koláa Ignáca Píku. V roku [[1915]] po skončení štúdia na českom gymnáziu je namiesto zamýšľaného štúdia farmácie, odvedený k zemebraneckému regimentu v Opave a po výcviku v priebehu roku odoslaný na halíčsky front [[1. svetová vojna|1. svetovej vojny]]. V roku [[1916]] sa dobrovoľne dal zajať ruskými jednotkami, aby sa mohol pridať k česko-slovenským légiam bojujúcim proti Rakúsku-Uhorsku. Na jeseň [[1917]] sa na príkaz [[Tomáš Garrigue Masaryk|T.G. Masaryka]] presunula časť légií na [[západný front (1. svetová vojna)|západný front]] loďou do [[Le Havre]]. Na jar [[1918]] boli [[česko-slovenské légie v prvej svetovej vojne|česko-slovenské légie]] nasadené na [[Alsasko|alsaskom]] fronte. Na fronte slúžil ako zdravotník 21. česko-slovenského streleckého pluku, neskôr bol menovaný do funkcie dôstojníka zodpovedného za obranu proti [[bojové otravné látky|bojovým plynom]]. S jednotkou prešiel ťažkými bojmi pri [[Champagne]], [[Aisne]] a [[Terran]]e. PíkaPíča bol pri tom viackrát vyznamenaný.

Začiatkom roku [[1919]] sa vrátil domov do vznikajúceho [[Česko-Slovensko|Česko-Slovenska]]. Jeho jednotka bola nasadená proti polskej armáde v spore o [[Tešínsko]]. V lete 1919 sa presunula na slovenský front a PíkaPíča bol vyslaný na štúdium na vojenskej akadémii v [[Saint-Cyr]] vo [[Francúzsko|Francúzsku]]. Neskôr sa stal učiteľom na [[Vojenská akadémia v Hraniciach na Morave|vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave]]. V roku 1921 sa oženil s Máriou Sehnalovou, v priebehu nasledujúceho roku sa im narodil syn [[Milan PíkaPíča|Milan]]. Od roku 1923 ako kapitán pracoval na hlavnom štábe česko-slovenskej brannej moci v Prahe. V rokoch 1926 – 28 pokračoval v štúdiu na Vysokej škole vojenskej v [[Paríž]]i.

Tam sa PíkaPíča stretol s podplukovníkom [[Ludvík Svoboda (prezident)|Ludvíkom Svobodom]], ktorý žiadal Píku o sprostredkovanie žiadosti Benešovi, pre podporu spolupráce so [[Sovietsky zväz|Sovietskym zväzom]] a založenie vojenského vyslanectva v [[Moskva|Moskve]], s čím Beneš súhlasil.

Ďalšia Svobodova návšteva v Istanbule v roku 1941 prebehla za prítomnosti sovietského generála Fokina. Obaja Píkovi ako predstaviteľovi londýnskej exilovej vlády navrhli, vytvorenie česko-slovenských jednotiek na území ZSSR a konkrétnu formu spravodajskej spolupráce s [[Moskva|Moskvou]]. PíkaPíča, po konzultáciách s Benešom, ktorý v Londýne [[18. júl]]a [[1941]] podpísal sovietsko-česko-slovenskú vojenskú dohodu, sa stáva vojenským atašé a veliteľom česko-slovenskej armádnej misie v Moskve. Už v auguste varoval v tajnom liste Beneša, že Sovietom nejde o slobodné Česko-Slovensko, ale o „[[diktatúra proletariátu|diktatúru proletariátu]]“. Napriek tomu ďalej pokračoval v spolupráci, pretože Sovieti boli strategickými spojencami. Proti Píkovemu pôsobeniu sa postavilo [[Komunistická strana Československa|KSČ]] v Moskve. [[Klement Gottwald|Gottwaldovi]], [[Václav Kopecký|Kopeckému]] obzvlášť prekážala jeho orientácia na politiku Benešovej [[Dočasné štátne zriadenie|česko-slovenskej exilovej vlády]].

V roku 1942 PíkaPíča, spolu s ďalšími, dostal zo sovietskych zajateckých táborov čs. vojakov všetkých národností a podieľa sa na formovaní vojenskej jednotky v [[Buzuluk]]u. Spoločne so Svobodom čelil tlaku [[Klement Gottwald|Gottwalda]] na spolitizovanie jednotky. V novembri 1943 sa PíkaPíča zúčastnil na slávnostnom podpísaní [[Zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR|česko-slovensko-sovietskej spojeneckej zmluvy]].

[[29. august]]a [[1944]] začali [[Slovensko]] obsadzovať nacistické jednotky. Začalo sa Slovenské národné povstanie. Po stretnutí s predstaviteľmi povstalcov, [[Mikuláš Ferjenčík|Ferjenčíkom]] a [[Karol Šmidke|Šmidkem]] PíkaPíča požiadal sovietske velenie o podporu slovenských povstalcov, [[Josif Stalin]] túto žiadosť vypočul a vydal príkaz pre dodávky zbraní na Slovensko, ako aj pre urýchlené začatie [[Karpatsko-dukelská operácia|karpatsko-dukelskej operácie]].

Pri postupe Sovietov na česko-slovenské územie PíkaPíča žiadal, aby bol za veliteľa oslobozovacích jednotiek menovaný Ludvík Svoboda, túto nesplniteľnú žiadosť však Sovieti odmietli. Protestoval tiež proti postupu Červenej armády na [[Zakarpatská Ukrajina|Zakarpatskej Ukrajine]] tieto protesty však boli celkom ignorované. V máji 1945 udelili Píkovi niekoľko sovietskych vyznamenaní a on sám sa vrátil do Prahy, kde bol menovaný za zástupcu náčelníka generálneho štábu [[Česko-slovenská armáda|Česko-slovenskej armády]] generála Bočka.

Po [[február 1948|februárovom prevrate]] ho komunisti obvinili zo „zrady“ a vo vykonštruovanom [[politický proces|politickom procese]] odsúdili na smrť obesením. [[21. jún]]a [[1949]] bol obesený na dvore [[plzeň]]skej veznice Bory. Jeho politická vražda odštartovala sériu politických procesov s viacerými dejateľmi odboja. nastalo obdobie odsunu niektorých príslušníkov odboja na okraj spoločnosti. Neskôr bol obvinený z protištátnej činnosti aj Píkov syn [[Milan PíkaPíča|Milan]], ktorý bol cez vojnu letcom [[Royal Air Force|RAF]]. Jeho prenasledovanie ale bolo na Svobodov nátlak zastavené.

{{DEFAULTSORT:PíkaPíča, Heliodor}}

[[cs:Heliodor PíkaPíča]]

[[en:Heliodor PíkaPíča]]

[[eo:Heliodor PíkaPíča]]

[[it:Heliodor PíkaPíča]]