Duševná porucha: Rozdiel medzi revíziami

'''Duševná''' alebo '''psychická porucha''' je označenie pre výrazný odklon od spôsobu vnímania a správania psychicky zdravého jedinca. Prejavuje sa poruchami v oblasti duševného diania alebo prevažne telesnými príznakmi, ktoré sú zapríčinené psychickými činiteľmi. Postihuje teda vyššiu [[Nervová činnosť|nervovú činnosť]], pritom však nie je podložené makroskopickým poškodením [[Mozog|mozgu]]. Duševné zdravie a duševná porucha sú pojmy značne kultúrne a názorovo podmienené, ich obsah je teda premenlivý a nie je predmetom všeobecnej zhody. V minulosti sa pre duševné poruchy používalo označenie ''duševná choroba'', od ktorého sa však v súčasnosti upúšťa.

Duševné poruchy spôsobujú škodlivé vplyvy [[Spoločnosť (sociológia)|spoločenského]] prostredia, duševné zaťaženia, otrasy a konflikty (psychogénne duševné choroby) alebo poškodenia funkcie najvyšších oblastí mozgu, ktoré tvoria fyziologický substrát duševného diania, napr. [[Toxicita|toxické]] vplyvy, zápaly[[zápal]]y, nádory[[nádor]]y, degeneratívne pochody ap. ([[Somatogénny|somatogénne]] duševné choroby) alebo majú endogénny základ, spočívajúci vo vnútorných, zatiaľ nie dostatočne známych príčinách narušenia duševného a nervového diania, napr. vplyvom [[Dedičnosť|dedičných]] činiteľov alebo vrodenej náchylnosti k určitej duševnej chorobe. Všetky činitele sa môžu v jednotlivých prípadoch navzájom prelínať.

Duševná choroba vzniká (ak odhliadneme od fyzických a [[Biochémia|biochemických]] faktorov, ktoré môžu mať veľký, a v niektorých prípadoch dokonca rozhodujúci význam) v dôsledku toho, že radšej prehliadame to, čo je na realite nepríjemné a nepohodlné fakty vytláčame zo svojho vedomia. Pokúšame sa brániť svoje vedomie, svoje chápanie sveta pred realitou. Používame na to celý rad prostriedkov, ktoré psychiatri nazývajú obrannými mechanizmami; všetci sa k nim chylujemeuchyľujeme a obmedzujeme s ich pomocou svoju vnímavosť. Ak nás [[lenivosť]] a [[strach]] z utrpenia vedú k tomu, že sa bránime obzvlášť intenzívne, potom naše chápanie sveta bude mať málo spoločného so skutočnosťou (alebo vôbec nič). Aj naše konanie sa stane nerealistickým, pretože vychádza z toho, ako chápeme svet. Pokiaľ v tomto smere prekročíme určitú mieru, poznajú naši spoluobčania, že sme ''odtrhnutí od reality'' a vyhlásia nás za dsuševne chorých, aj keď my sami vôbec nepochybujeme o svojom duševnom zdraví.

Dávno predtým, než nastane extrémna situácia a spoluobčania nás označia za duševne chorých, nás však na zhoršujúci sa nesúlad medzi nami a svetom upozorní naše vlastné [[nevedomie]]. Nevedomie k tomu používa rad spôsobov: zlé [[Sen|sny]], záchvaty úzkosti, [[Depresia (psychológia)|depresie]] a ďalšie príznaky. Hoci vedomá časť našej mysle popiera realitu, naše nevedomie je vševedúce a vie, ako sa veci majú; tvorbou týchto príznakov sa pokúša stimulovať vedomú časť našej mysle, aby pochopila, že niečo nie je v poriadku.

Aj u osôb, ktoré podľahli nejakej forme závislosti, sa častejšie ako u ostatnej populácie môžeme stretnúť s nejakou formou duševnej poruchy. Niektoré z týchto porúch môžu byť príčinou vzniku závislosti, a niektoré zase sprievodným javom pretrvávajúcej závislosti, či následkom nejakej formy [[Závislosť (lekárstvo)|závislosti]].

Príkladom môže byť postraumatická stresová porucha, ktorá vznikla ako reakcia na šokujúci zážitok (napr. [[smrť]] kamaráta ako následok užívania drogy).