Staroveký Rím: Rozdiel medzi revíziami

Pridaných 1 611 bajtov ,  pred 11 rokmi
→‎Dôvody rozpadu rímskej ríše: / odstránenie najväčších chýb
(→‎Dôvody rozpadu rímskej ríše: / odstránenie najväčších chýb)
 
== Dôvody rozpadu rímskej ríše ==
Kríza rímskej ríše sa prejavovala už od 23.st.n.l storočia po Kr. Počas obdobia vojen na obranu ''[[limes romanusRomanus]]'' (hranica impéria, ktorá sa rozkladala pozdĺž riek [[Dunaj]] a [[Rýn]]) došlo ku kríze vojska. Vojsko spotrebovávalo veľa ekonomickej energie štátu a prinášalo nové problémy:
* rímske vojsko tvorili od konca 2. storočia pred Kr. [[žoldnier]]i - rímski občania z najnižších sociálnych skupín, ktorí po skončení vojenskej služby získavali pôdu alebo peniaze. Už v období [[principát]]u rímski cisári prijímali do vojska napr. [[Germáni|Germánov]] (ako svoju osobnú stráž), od 3. storočia po Kr. sa prijímali aj "barbarskí" bojovníci do pravidelnej armády. Po skončení vojenskej služby získavali rímske [[občianske práva]].
* podľa zákona vo vojsku mohli narukovať len občania Ríma. Keďže ich nebol dostatok, do vojska boli začlenení aj barbari ktorí v momente narukovania získali rímske občianstvo.
* od roku 235 po Kr, kedy bol zavraždený cisár [[Alexander Severus]], došlo k tzv. vojenskej anarchii, počas ktorej vojenské zoskupenia v jednotlivých častiach Rímskej ríše dosadzovali alebo vyhlasovali svojich veliteľov za cisárov, ktorí vládli často len niekoľko týždňov alebo mesiacov. Oslabenie centrálnej vlády spôsobovalo separatizmus v jednotlivých častiach Rímskej ríše ([[Palmýra|Palmýrske kráľovstvo]], [[Galské cisárstvo]]). Ríšu sa podarilo opäť zjednotiť až cisárovi [[Aurelianus|Aurelianovi]] (vládol v rokoch 270 - 275). Definitívne odstránil obdobie vojenskej anarchie až cisár [[Diocletianus]] zavedením novej formy vlády ([[dominát]], [[tetrarchia]]).
* veteránom bolo sľúbené získať kus zeme v taliansku alebo v provinciách. Ale zeme nebol dostatok. Takže keď aj barbarskí vojaci žiadali o možnosť usadiť sa na talianskom území podľa zákona o veteránoch, a žiadali o obdržanie rímskeho občianstva v plnom význame (ius civili gentium) začali hádky.
* Od roku 375 po Kr. boli do rímskeho vojska prijímané celé "barbarské" národy, ktoré na základe zmluvy (foedus) získavali pôdu na rímskom území, za čo museli chrániť hranice Rímskej ríše pred náporom ďalších kmeňov. Tieto vojenské oddiely boli pod velením vlastných náčelníkov, ktorí za služby získavali čestné tituly "patricius", alebo "magister militum", prípadne sa dostali až do najvyšších štátnych funkcií ([[Stilicho]]). Dochádzalo k barbarizácii vojska.
* barbari prenikali nielen do vojska ale aj do administratívnych zložiek štátu (mnohí z nich sa stávali generálmi, iní mestskými hodnostármi ba aj konzulmi a tribúnmi)
* už od 3. storočia (od časov cisára Septimia Severa) bola vojenská anarchia: vojsko naozaj rozhodovalo v štátnych záležitostiach (vyhlasovalo cisárov, hrozilo vzburami v prípade, že by nebol schválený zákon, ktorý by ho obmedzoval atď...)
 
V čase vojenskej anarchie dochádzalo k oslabovaniu obchodu v rámci ríše, čo sa snažil vyriešiť [[Diocletianus]] zavedením celoštátneho ediktu o maximálnych cenách tovarov a služieb, ale tento jeho krok nebol úspešný. V 4. a 5. storočí po Kr. dochádzalo k prechodu od peňažného hospodárstva k naturálnemu, peniaze (hoci sa cisár [[Konštantín]] snažil zaviesť kvalitnú zlatú mincu) strácali hodnotu alebo si ich ľudia ukladali. Nedostatok kvalitnej meny spôsobil, že aj vojakov vyplácali v naturáliách.
Ďalší problém predstavovala ekonomika opretá na upadajúci obchod so stredomorím a na nedostatočnom agrikultúrnom systéme. Systém ''colonnato'' už viac nefungoval. Kolóni neboli schopní platiť sumu na užívanie zeme stanovenú pánom, upadali do dlhov a často priamo do otroctva. Vznikal nový systém ''latifondi'' (veľkostatky), kde rozsiahle pozemky boli vo vlastníctve jedného majiteľa a boli opracovávané platenými robotníkmi. Takýto systém neprinášal peniaze štátu ale latifondistom, ktorí často spravovali vlastné samostatné kniežatstvá.
 
Vznik [[tetrarchia|tetrachie]] znamenal značný nárast administratívneho aparátu (každý cisár mal svoj vlastný dvor, vlastných úradníkov), takže upadajúce rímske hospodárstvo nedokázalo uživiť také množstvo ľudí. Zavádzanie [[kolonát]]u (slobodných nájomcov pôdy) nebolo až také úspešné, postupne boli kolóni opäť pripútaní k pôde, nemohli sa voľne pohybovať a museli odvádzať vysoké dávky. V 4. storočí možno sledovať vysoký nárast veľkostatkov ([[latifundium|latifundia]]), ktorých majitelia - [[senátor]]i a iné privilegované vrstvy - získavali rôzne daňové úľavy alebo boli od daní úplne oslobodení. Od čias [[markomanské vojny|markomanských vojen]] bol nedostatok otrokov, ktorých postupne nahrádzali [[barbar]]i, usadzovaní na rímskej pôde, ktorí vytláčali pôvodné rímske obyvateľstvo.
 
Posledný a najvážnejší dôvod úpadu rímskeho štátu boli vojenské nájazdy barbarských kmeňov:
Anonymný používateľ