Jakobíni: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d robot Zmenil: arz:الجاكوبيين |
Bez shrnutí editace |
||
Riadok 4:
Klub definitívne zanikol v roku [[1799]].
VZNIK A RANÝ VÝVOJ
Po otvorení generálnych stavov kráľom Ľudovítom XVI dňa 5. mája 1789 vzniklo po celom Francúzsku, predovšetkým však v Paríži v podstate cez noc množstvo podobných politických spolkov. Pôvodne bol klub 30. apríla 1789 založený ako Bretónsky klub. Ten ukončil svoju aktivitu v auguste 1789, pretože sa nepodarilo uskutočniť dohodu ohľadom „práva veta“ kráľa. V decembri toho istého roka otvoril Claude-Christophe Gourdan klub pod názvom "Spolok priateľov ústavy". Ako miesto pre svoje zhromaždenia našli niekdajší knižnicu Jakobínskeho kláštora v Paríži. V nasledujúcich mesiacoch vzniklo po celom Francúzsku množstvo Jakobínskych klubov, v ktorých v mesiacoch chaosu čoraz viac nadobúdali prevahy radikálnej demokrati, do roku 1791 označovaní ako Cordeliéri, medzi ktorých patrili napríklad Louis-Antoine-Léon de Saint-Just, Jean-Paul Marat a Georges Danton. Väčšina umiernených, tzv. "feuillantov", ktorí sa usilovali o model konštitučnej monarchie, boli do leta 1791 z klubu vylúčení.
Tí, ktorých počas revolúcie zasiahli idey Jeana Jacquesa Rousseaua, chceli konštitučnú monarchiu nahradiť republikou. Prostredníctvom letákov, novinových článkov a chytľavých prejavov ovplyvnili široké masy ľudí a po celom Francúzsku si našli mnoho prívržencov. Na stranu jakobínov sa pridal predovšetkým prostý ľud, robotníci a malomešťania, nazývaní Sansculotovia. Jakobíni boli lepšie organizovaní ako ostatné politické celky a prevádzkovali sieť pobočiek v provinciách, takže mohli aj tu pomocou letáčikov, úderných novinových článkov a úchvatných prejavov ovplyvňovať verejnú mienku.
Jakobíni robili politiku pre prostý ľud, robotníkov a malomeštiakov, boli pôvodne proti vojne, požadovali rozpredaj národného majetku - čo bol zabavený majetok cirkvi a emigrantov - po malých parcelách, chceli zjednotené, centralistické Francúzsko a požadovali plánované hospodárstvo so stanovenými maximálnymi cenami.
„JAKOBÍNSKY TEROR“ A KONIEC JAKOBÍNSKEHO HNUTIA
Roku 1792 si proti vôli svojich umiernenejších politických súperov, girondistov, vynútili proces proti kráľovi. Pod vedením Maximiliána de Robespierra zaviedli od roku 1793 hrôzovládu, dá sa dokonca povedať, že teror, (franc. La Terreur, v tomto prípade s veľkým začiatočným písmenom ako názov), ktorá sa v smutne preslávila najmä masovými popravami politických protivníkov, energickým a krvavým potlačovaním kontrarevolučných hnutí v provinciách a tiež riadeným hospodárstvom s maximálnymi cenami. Roku 1793 nechali jakobíni pod vplyvom myšlienok J. J. Rousseaua schváliť ústavu, ktorá posilnila priamu demokraciu, ktorá zahŕňala záväzné plnenie štátneho cieľa, čiže "verejného blaha", a sociálnych práv (právo na prácu a na vzdelanie). Táto ústava však nebola schválená. „Až do víťazného konca nad nepriateľmi musel pokračovať Terreur“, povedal raz Robespierre. Tým však jakobíni zrádzali vlastný ideál slobody, čím docielili toho, že pribúdalo vnútorných aj vonkajších nepriateľov revolúcie. Skrze teror strácali stále viac a viac stúpencov. V lete 1794 k maximálnym cenám pribudli aj maximálne mzdy, čím sa sympatie sansculotov voči jakobínskej politike čoraz viac zmenšovali. V júli dosiahla revolučná armáda rozhodujúce víťazstvo u Fleurus. Masovým vraždením však Roberspierre stratil aj niekdajších svojich kumpánov, skrze ktorých mal istú podporu v Konvente. Preto bol dňa 27. júla 1794 Robespierre zvrhnutý a 28. júla 1794 popravený. To znamenalo koniec jakobínskej diktatúry a jej teroru. 11. novembra 1794 bol parížsky klub jakobínov uzavretý. Aj potom však stále muselo Direktórium počítať s jakobínskymi vzburami.
== Externé odkazy ==
| |||