René Magritte: Rozdiel medzi revíziami

Magritte uvoľňuje veci z ich zaužívaného kontextu a zasadzuje ich do totálneho zmätku tým, že komponuje zdanlivo nezmyselné vecné konštelácie, v ktorych predmety obrazu zasvietia v ambivalentnej dvojsúvzťažnosti tak izolovane, ako aj v symbolickom rámci vzťahov mimo kauzálnych foriem označenia. Magritte integruje do procesu iritácie aj písané slovo, to znamená jazykovologické definície vecí, a to začleňovaním úžitkových predmetov do intenzívnych emotivnychemotívnych vzťahov, ktoré nemajú nijaký logický vzťah k namaľovanému predmetu.

Toto rozdvojenie identity medzi predmet a obvyklé zobrazenie cestou slova a obrazu vyvoláva interpretatívnu činnosť ducha pozorovateľa, ktorá sa prejavuje podobne ako DalihoDalího paranoická kritika. Rozpad jednoty javu a pojmového označenia berie predmetu auru mysteriózneho, ktorú pôvodne mali fenomény sveta a ktorá je dnes prisúdená iba nemnohým realitám vymykajúcim sa ľudskému úžitkovému mechanizmu.

Magritte nahrádza kauzálnologickúkauzálno-logickú identitu predmetov pojmom ''podobnosť'', ktorý definuje ako kreatívny poriadok ''zobrazovania'', analogický realite sveta. Veci sa dostávajú tak ako v kauzálnom úžitkovom mechanizme rozumu do dispozičnej symbolickej štruktúry, ktorá však už nevyplýva z ratia, ale zo spontánnej vôle klamnej predstavy. Podobnosť kreatívne figuralizujúceho aktu s viditeľnými konšteláciami reality umožňuje asociatívny vstup pozorovateľa do spontánneho umeleckého myšlienkového procesu mystického zvnútornenia, takže obrazové zobrazenie sa stáva sugestívnym impulzom k subjektívnym symbolickým asociáciám.