Bitka na Dnepri: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Vegbot (diskusia | príspevky)
d Robot automaticky nahradil text: (-{{rus| +{{V jazyku|rus|)
RONALDO-SK (diskusia | príspevky)
pravopis
Riadok 24:
'''Bitka na Dnepri''' ({{V jazyku|rus|Битва за Днепр}}) bola séria ozbrojených stretnutí medzi vojskami [[Tretia ríša|nacistického Nemecka]] a [[ZSSR|Sovietskeho zväzu]] počas [[2. svetová vojna|druhej svetovej vojny]], ktorá prebiehala od konca augusta do decembra [[1943]], na oboch brehoch rieky [[Dneper]] na dnešnej [[Ukrajina|Ukrajine]]. Podstatnú časť bitky tvorila [[černigovsko-poltavská operácia]], pri ktorej sovietske vojská na širokom fronte dosiahli východný breh Dnepra. Boje na západnom brehu Dnepra sa označujú aj ako [[dnepersko-karpatská útočná operácia]].
 
Bojov sa zúčastnilo celkovo asi 4 milióny mužov a žien, oboch strán. Bitka zasiahla front na celkovej dĺžke 1 700 km. Po štyroch mesiacoch bojov bol oslobodený celý pravý breh Dnepra a vybudovaných 23 predmostí, ktoré poskytli sovietskym vojskám odrazový mostík pri prieniku na Ukrajinu. Bitka o Dneper, bola jednou z najkrvavejších bitiek v dejinách, podľa odhadov v nej obe strany stratili dovedna 1 700 000 begin_of_the_skype_highlighting              1 700 000      end_of_the_skype_highlighting až 2 700 000 vojakov.
 
== Predohra bitky ==
Riadok 38:
=== Útoky sovietskych vojsk na ľavom brehu Dnepra ===
[[Súbor:Eastern Front 1943-08 to 1944-12.png|náhľad|vpravo|Pohyb frontu od augusta 1943 do decembra 1944]]
[[24. august]]a 1943 sovietske divízie začali na úseku tiahnúcom sa 1 400 km od starobylého ruského mesta [[Smolensk]] na severe až po [[Azovské more]] na juhu novú veľkú ofenzívu. ÚčastniliZúčastnili sa ich jednotky [[Stredný front|Stredného]] (v priebehu bojov bol 20. októbra 1943 premenovaný na [[1. bieloruský front]]), [[Voronežský front|Voronežského frontu]] (premenovaný na [[1. ukrajinský front]]), [[2. ukrajinský front|2. ukrajinského frontu]] (zapojil sa do operácii neskôr), [[Juhozápadný front|Juhozápadného frontu]] (neskôr premenovaný na [[3. ukrajinský front]]), [[Južný front (vojenská jednotka)|Južného frontu]] (premenovaný na [[4. ukrajinský front]]).
 
Už po dvoch týždňoch ťažkých bojov, [[Adolf Hitler]] nariadil [[7. september|7. septembra]] 1943 jednotkám aby začali v oblasti 20 až 40 km od rieky aplikovať pri ústupe [[taktika spálenej zeme|taktiku spálenej zeme]], čo znamenalo, že za sebou odvážali, likvidovali, plienili a mínovali všetko čo mohlo nepriateľovi poslúžiť pri zásobovaní. Toto ale nestihli Nemci aplikovať po celej dĺžke frontu. V niektorých oblastiach však násilne evakuovali i civilné obyvateľstvo, ktoré buď smerovalo na [[nútená práca|nútené práce]] do [[Tretia ríša|Tretej ríše]], alebo muselo vykonávať opevňovacie práce. Nemci k tomuto kroku pristúpili aj pre to, že Sovieti v novooslobodených oblastiach povolávali do armády väčšinu mužskej populácie. K tomuto kroku Sovieti pristúpili, v dôsledku ťažkých strát, ktoré ich sily počas bojov východne od Dnepra utrpeli. Narýchlo povolávaní muži, ktorí neprešli žiadnym bojovým výcvikom, ale iba krátkym kurzom zachádzania so zbraňou poväčšinou ani nedostali uniformy. Radoví vojaci preto týmto jednotkám hovorili čierne pluky, ich osud je často porovnávaný s [[Štrafbat|trestnými oddielmi]] formovanými na základe rozkazu [[Rozkaz č. 227|rozkazu č. 227]].
Riadok 60:
[[25. september|25. septembra]] jednotky [[Sovietska 5. tanková armáda|5. tankovej armády]] pri [[Záporožie|Záporoží]] objavili dva ľahko poškodené nemecké pontónové člny, opravili ich a použili ich pri preprave cez rieku.
[[Súbor:Map of dnieper battle grand.jpg|náhľad|vľavo|Mapa sovietskej ofenzívy]]
V neskorých nočných hodinách [[26. september|26. septembra]] sa na niekoľko kilometrovom úseku brehu pred obcou [[Ľjutež]] severne od Kyjeva, pokúsili o prechod Dnepra viaceré pechotné pluky [[Sovietska 240. divízia|240. divízie]] spadajúcej pod velenie [[Sovietska 38. armáda|38. armády]]. V následných ťažkých bojoch s [[88. divízia Wehrmachtu|88.]] a [[208. divízia Wehrmachtu|208. divíziou]] nemeckého [[XIII. zbor Wehrmachtu|XIII. zboru]] ale boli za ťažkých strát odrazené. Okolo 4. hodiny ráno 27. septembra sa na tom istom úseku cez rieku pokúsila prejsť na piatich rybárskych člonochčlnoch časť jednej z [[Čata (armáda)|čiat]] 842. pechotného [[pluk]]u. Vojaci sa počas prechodu dostali do nemeckej [[mínomet]]nej paľby, ktorá zasiahla jeden z člnov. Hŕstka ľahko vyzbrojených vojakov, ktorým velil poručík [[Piotr Prochorovič Nefiodov|Piotr Nefiodov]] však prenikla na druhý breh a vytvorila obranné postavenie v neprehľadnom teréne 200 m od rieky. Od dopoľudňajších hodín do večera táto bojová skupina odrážala útoky nemeckej čaty a [[rota|roty]]. Do večera tak zostalo Nefiodovovi už len 10 bojaschopných mužov. V noci sa však podarilo Sovietom posilniť predsunutý oddiel 75 mužmi a ráno aj ďalšími jednotkami, takže do 30. októbra už predmostie pri Ľjuteži bránili 2 pluky 240. divízie<ref>Paul Carell: ''Spálená země.'' Plzeň, Mustang, 1996, s. 295</ref>.
 
Do 30. septembra získala Červená armáda na západnom brehu Dnepra 23 [[predmostie (vojenstvo)|predmostí]] a dve ďalšie na rieke [[Pripiať (rieka)|Pripiať]]. Mnohé prechody Nemcov zaskočili, boje však boli tvrdé a nacisti viedli energické protiútoky aby nebezpečné predmostia zničili. Takmer polovicu z nich skutočne zničili alebo z nich prinútili Sovietov ustúpiť. Intenzívne boje prebiehali aj vo vzduchu, najmä na miestach, kde ženisti postavili pontónové mosty.
Riadok 67:
 
[[Súbor:Dnieper Forcing Offensive.jpg|náhľad|vpravo|Sovietska pechota na Dneperskom predmostí, október 1943]]
Medzi najväčšie predmostia, ktoré Sovieti získali patrilo predmostie južne od [[Kremenčug]]u, ktorý oslobodili 29. septembra. Do 10. októbra ho [[Sovietska 37. armáda|37. armáda]] rozšírila na 35 km šírku a hĺbku 6 - 12 km. Ťažké boje prebiehali aj na iných miestach. Konevovmu Stepnému frontu sa podarilo za ťažkých strát rozšíriť predmostie pri ostrove Glinsk-Borodajevsk. Živá sila 123. pluku 53. streleckej divízie v dôsledku bojov nemeckými tankamitankmi klesla z 2000 na 300 bojaschopných mužov, čo predstavovalo 85% straty v priebehu 2 týždňov. Toto predmostie sa ocitlo pod ťažkými údermi nemeckého letectva a delostrelectva hneď od začiatku a zachrániť sa ho podarilo, najmä vďaka koncentrácii vlastných diel a [[Kaťuša (raketomet)|kaťuší]]. Toto však neboli ojedinelé boje, prakticky vo všetkých predmostiach, ktoré sa podarilo udržať pôvodná sila divízií poklesla na 25 až 50% pôvodného stavu. Väčšina predmostí, ktoré nakoniec neboli vhodné na útok bola opustená. Najvyššie velenie dalo prednosť hlavne oblastiam pri Kremenčugu a Dneporopetrovsku.
 
=== Boje za Dneprom ===